BRATISLAVA 16. októbra (WEBNOVINY) – Český spevák Tomáš Klus odštartoval v stredu 3. októbra svoje slovensko-české turné s názvom Ani si nesedejte. Po dvoch koncertoch v Bratislave a vystúpeniach v Prešove, Novom Meste nad Váhom, Nitre a Martine ho ešte čakajú predstavenia v Považskej Bystrici (16. 10.), Žiline (17. 10.) a Trenčíne (19. 10.).
Spolu s gitaristom Jiřím Kučerovským nám porozprával, čo zabíja českú kultúru, aký je jeho postoj k angličtine u českých interpretov alebo ako vníma Jaromíra Nohavicu.
Na slovensko-českom turné budete dosť dlho, vyše dva mesiace. Ako to bude vyzerať, a čo všetko popri koncertovaní stihnete?
Jiří je z Brna, zvyšok máme centrálu v Prahe. Bude to tak, že ak hráme 300 kilometrov od našich domovov, zostávame tam a potom ideme do ďalšieho mesta. Vlastne sa dá povedať, že teraz budeme žiť ten pravý muzikantský život, budeme prespávať prevažne po hoteloch a bude to ten pravý rock ‚n‘ roll.
Vaše texty sú výlučne české a tak sa natíska otázka, čo si myslíte o spievaní v angličtine, a ako vnímate interpretov, ktorí spievajú po anglicky?
Myslím si, že je toho zbytočne veľa. Na druhej strane rozumiem ľuďom, ktorí chcú skladať hudbu a nejde im cez tú ich prepisku text v češtine. Ak tam je cítiť láska k hudbe, tá emócia ide i cez muziku samotnú a je to zrozumiteľné i pre človeka, ktorý nerozumie textu, tak fajn. To sa stáva aj mne ako analfabetovi z hľadiska angličtiny. Aj ja počúvam zahraničných interpretov, no musí to byť už veľká pecka.
Súvisí to nejako aj so žánrami, teda že pri niektorom sa angličtina vyslovene pýta a pri inom nie?
Myslím si, že nie. To, čo by bolo pre mňa veľmi zaujímavé, by bola anglická ľudovka. Keby niekto spieval slovenské alebo české ľudovky v angličtine. Myslím si, že to by bola cesta. Podľa mňa spieva po anglicky mnoho ľudí preto, že sa chce stať slávnymi za hranicami. Tá anglická ľudovka by mohla byť cesta. Teraz som vlastne trochu nerád, že som sa o tom zmienil, pretože týmto dávam svoje know-how iným, a teraz môžu byť slávni a bohatí.
Váš zatiaľ posledný štúdiový album Racek vyšiel vlani. Kedy vyjde jeho nasledovník?
To nevieme. Materiál už je, máme tiež niekoľko nápadov, ktoré sú trochu iné ako zaznamenaný materiál. Myslím si, že teraz, keď spolu budeme tráviť ešte viac času, ako tomu bolo zvykom, tak to nejakými vzájomnými diskusiami dotiahneme k tomu, že si niekedy na konci roku povieme, ako to bude vyzerať. Teraz, úprimne povedané, neviem, a takú odpoveď má asi každý z nás.
Jednou z najvýraznejších piesní na spomenutom albume Racek je pieseň Pánubohu do oken. Ide o politickú satiru, ktorá nepochybne zarezonovala. Plánujete niečo podobné aj do budúcnosti?
Dúfam, že nie, pretože ani som netušil, že to môže byť tak aktuálne a nechtiac ma to postavilo do pozície, v ktorej sa cítim trochu neprístojne. U nás majú ľudia tendenciu vytvoriť hrdinu, ktorý bude hovoriť za národ a vybojuje znovu tú morálnu čistotu na politickej scéne a ten blahobyt pre ľud, ale ja som na to príliš blbý. Iba som pomenoval veci, ktoré ma štvú, a radšej by som sa vrátil k hudbe ako ku komentovaniu diania okolo seba v zmysle rýdzo politickom. Myslím si, že pre to sú omnoho kompetentnejší a múdrejší ľudia ako som ja.
Avšak, ste človek, ktorý koncertuje pred mnohými ľuďmi, ste populárny, a preto môžete byť akousi predĺženou rukou národa.
Túto príležitosť aj využívame. Napríklad pri afére Pussy Riot sa náš pán prezident k tejto kauze nijako nevyjadril, a ja som to svoje rozhorčenie verejne prezentoval, ale žiaden výsledok to nemalo. Nehovorím, že sa niečoho chcem vzdať. Iba nechcem sedieť nad papierom a písať politické piesne.
Keď to príde, nebudem sa vzpierať a hovoriť, že budem písať iba o láske. Ale zároveň to nechcem znásilňovať. Pretože zároveň sa deje to, že toto politické komentátorstvo z radov rôznych umelcov sa stáva veľmi moderným a človek sa tým dosť ľahko preslávi. Naštvaní sú totiž všetci, a keď to niekto vykričí do médií, tak je zrazu hrdinom. A existuje veľa ľudí, ktorí sa radi štylizujú do týchto pozícii.
Ak hovoríme o spoločensko-politickej situácii v našich krajinách, tak ste skôr pesimistom alebo optimistom?
Ja som optimista a to napriek tomu, že sa niekedy tvárim pesimisticky. Pre mňa vždy existuje niečo ako šťastný koniec, v ten verím aj mimo politiky.
A čo hudba a kultúra? Aj pri nej ste optimistom?
Je to v takej situácii, v akej si to zaslúži byť. Nedávno som robil štátnice na DAMU a viac som sa vyskytoval vo svete divadla, v tom študentskom svete divadla.
Jeden z hlavných problémov českej a zrejme aj slovenskej kultúry je výchova umelcov. Stále víťazí konzervatívna čast pedagógov, ktorí vštepujú názor mladým, nádejným talentovaným ľuďom, že všetko, čo je komerčné, je zlé. Práve preto sa ľudia často stránia čohokoľvek, čo ma prívlastok komerčné. Ten odpor voči konzumu, čo je zásterkou pre to, že ja som ten alternatívny umelec, hrozne brzdí vývoj daného človeka. Všetko, čo je dobré, potom zostáva v tých kluboch, pretože si myslia, že ak pôjdu ďalej, tak sa zapredajú.
Je to strašná škoda, pretože sám som svedkom toho, že tých šikovných ľudí je veľa, ale odmietajú ísť ďalej. Poznám napríklad šikovného dramaturga, ktorý by nikdy nešiel pracovať do televízie, lebo to je podľa neho hnus. Ale potom sedí v krčme a komentuje, ako je všetko zlé a ako by to on urobil lepšie. Tak ale práve ten človek má ísť a urobiť to lepšie. Ten talent na to má a tí ľudia by ho tam vzali. No je tam tá nenávisť, teda skôr predposratosť, ktorá je nám Čechom vlastná.
Uvediem príklad – študuješ herectvo na vysokej škole a dostaneš ponuku na účinkovanie v televíznom seriáli. Hneď si pedagógmi a spolužiakmi odvrhnutý, no iba dovtedy, kým oni sami tú ponuku nedostanú. To je ten začarovaný kruh, ktorý kazí tu kultúru. Je to závisť. Môžeš ísť do seriálu a stvárniť tú postavu najlepšie, ako sa dá, no na druhej strane máš strach, že na teba budú ukazovať, že si komerčný umelec. Takto sa ale nikdy nikam nedostaneme.
Určite ste s niečím podobným konfrontovaný aj vy sám.
Samozrejme. Ja som si istý, že ak by som bol výsledkom českej Porty, tých plienok českého folku, tak za mnou stoja všetci folkoví hudobníci a hovoria, že „áno, to je folk, to je nová tvár českého folku“. Lenže ja som vyhral komerčnú alebo polokomerčnú súťaž a prišiel som z tej druhej strany, tak už som hnusná popina.
Pritom ten rozdiel je len v tom, ako k tým ľuďom dôjdeš. Niekedy ma to hrozne mrzelo a bol som z toho smutný, no dnes sa z toho iba smejem.
Ak sa už bavíme o folku a pesničkárstve, v každom druhom článku bývate označovaný ako mladý nástupca Jaromíra Nohavicu. Ako toto označenie vnímate?
Ja to robievam taktiež. V momente, keď chcem niekomu povedať, že počúvam istého interpreta, tak sa ťa spýta, že čo hrá. A ty mu nepovieš „je to indie, rock, pop, folk, ale je to niečo ako…“ A potom sa stretnú a rozprávajú dvaja novinári a povedia si, že „on je ako Nohavica, ale mladší“, takže je to nový Nohavica. Ale samozrejme nie je to tak, ja som Tomáš Klus a bodka.
A je Jaromír Nohavica jeden z vašich vzorov?
Jaromír Nohavica je skvelým autorom piesní. Páči sa mi, aké piesne píše.
Stále?
Už menej.