„Chcel som vyhrať olympiádu,“ tvrdí majster sveta a Európy v hode diskom Imrich Bugár (61). Rodák zo Žitného ostrova, ktorý už 42 rokov žije v Prahe. Od 14. decembra je členom Siene slávy slovenskej atletiky. V roku 1983 na I. MS v Helsinkách sa stal prvým majstrom sveta v hode diskom v histórii. Tento honor mu už nikto nezoberie. Hoci možnú medailu z OH 1984 v Los Angeles mu zobral bojkot vtedajších socialistických krajín, ktoré jednotne nepustili svojich športovcov na OH do zámoria. Na vtedajšiu politiku doplatila celá generácia skvelých československých atlétov okolo Bugára, Fibingerovej, Kratochvílovej, Kocembovej, Moravčíkovej, Pribilinca, Valenta, či Machuru, ktorá na MS v Helsinkách vybojovala až deväť medailí, z toho štyri zlaté.
Ako ste sa dozvedeli, že budete členom Siene slávy slovenskej atletiky? Čo vám vtedy ako prvé prišlo na um?
Volali mi zo Slovenského atletického zväzu. Potešilo ma to. Tak som im sľúbil, že prídem. Na túto akciu som sa tešil. Povedal som si, že konečne po dlhých rokoch stretnem ľudí, s ktorými som športoval. Už 42 rokov som v Prahe, na Slovensko často nechodím. Veľa z nich som nevidel možno aj desať – pätnásť rokov. Bola to vynikajúca akcia. Bola na nej krásna atmosféra. Osobne som veľmi rád, že sa nám to podarilo zrealizovať. Celá akcia sa mi veľmi páčila. Budem mať na ňu tie najkrajšie spomienky.
Hovoríte, že často nechodíte na Slovensko. Kedy ste boli u nás ostatný raz – a pri akej príležitosti to bolo?
Tak teraz vás prekvapím (smiech). Zhodou okolností musím povedať, že na Slovensku som po dvoch týždňoch. Tak to vyšlo. Prvého decembra som bol v Trenčíne. Pozvali ma na výstavu alebo veľtrh vín. Bolo to krásne. Pozvali ma, aby som odovzdával ceny víťazom. Potom sme si posedeli, trochu sa zabavili, aj sme okoštovali tie súťažné vzorky (smiech). Hodnotili sme ich aj tak neoficiálne. Samozrejme, všetko s mierou (smiech). V lete som bol vo Vysokých Tatrách. Ale predtým som naozaj u vás dlho nebol. V lete ma pozvali do Novej Lesnej na stretnutie bývalých výborných hokejistov. Stretnutie legiend. Bol tam Igor Liba, Dárius Rusnák, Peter Bondra a ďalší. Pekná akcia. Ale pred Novou Lesnou som na Slovensku celý rok nebol (smiech).
Čím si to vysvetľujete, že si na vás ľudia tento rok spomenuli, že ste sa opäť vynorili v pamäti ľudí, ktorí vás navrhli na zaradenie do Siene slávy slovenskej atletiky?
Osobne si myslím, že to sú ľudia, ktorí si pamätajú spoločné Československo. Vedia, že vrcholový šport za čias Československa veľmi dobre fungoval a mal veľmi vysokú úroveň. A pokiaľ ide o atletiku… Veď si zoberte rok 1983. V Helsinkách boli prvé MS v atletike a my sme na nich získali deväť medailí. Tam sme boli fakt dobrí. Myslím teraz ako spoločná republika. Naše výsledky išli do sveta. Bol som toho súčasťou. Asi preto si na mňa spomenuli.
Pán Bugár, po rozdelení bývalej spoločnej republiky ste sa akoby trochu stiahli do úzadia. Dlho nebolo o vás nič počuť, prečo ste sa rozhodli aj po roku 1993 zostať v Prahe?
Viete, po rozdelení spoločnej republiky sa človek musel rozhodnúť, kde chce byť. Vybral som si Prahu. Už som tam 42 rokov. Mám tu rodinu, prácu, kolegov, známych, vyštudoval som pražské školy. Stále som aktívny v Dukle Praha. Aj po skončení aktívnej činnosti som zostal v Dukle. Mám na starosti zahraničné športové vzťahy. Pri športe som zostal. Teší ma, že momentálne mám na starosti všetky športy, ktoré v Dukle máme. Nestarám sa iba špeciálne o atlétov. Som v konktakte so všetkými.
Na čo ste mysleli vo chvíli, keď vás na pódiu uvádzali do Siene slávy slovenskej atletiky?
Presne na to, čo som aj hovoril. Vďaka tým ľuďom, ktorých som menoval, som mohol na tom pódiu stáť. To boli ľudia, ktorí usmernili moju športovú kariéru. Usmernili môj život. Neviem, kde by som dnes bol, keby mi Juraj Matúš nedal do ruky disk. A keby ma s ním nenaučil hádzať. Neviem, kde by som bol, ak by ma Vincent Vendégh nezaregistroval medzi atlétov. Ak by mi pán Sekera nepomohol… Hoci mi zakázal hádzať diskom počas telesnej výchovy. Musel som hrať futbal s ostatnými. Po škole ma však zobral na SVŠT. To boli ľudia, ktorí mi ukázali cestu. Vlastne vďaka ním som sa dostal k disku. Stal som sa športovcom. Som rád, že som ich v živote stretol. Vďaka ním som pri disku zostal. A hoci ma Ladislav Pataky nechcel do DuklyBanská Bystrica, zobral ma Miroslav Vlček do pražskej Dukly. Aj to bolo moje šťastie (krátka odmlka). Možno by som zostal na Slovensku. V Dukle Banská Bystrica som mal už pripravenú skrinku. Vedel som, že idem na vojnu. Ale povolávací rozkaz som dostal do pražskej Dukly… Ivan Čierny, bývalý veliteľ Dukly, mi neskôr prezradil, že Laco Pataky ma v Banskej Bystrici nechcel. Neviem prečo. Asi vedel, že emigruje, asi mal iné plány. To je však už veľmi dávno, viac ako 40 rokov. Netreba sa k tomu vracať.
Na akom poste ste hrávali futbal? Kde ste sa najlepšie cítili?
Futbal ma neoslovil. Mne lopta vždy prekážala (smiech). Radšej som začal hrať hádzanú. Aj v tej som vždy utekal do bránky (smiech). Tam som bol s mojou postavou najviac užitočný. Mne lopta pri futbale nesedela. Nebola to moja parketa (smiech). Ja som namiesto futbalu chcel hádzať disk. Pán Sekera mi to zakázal, aby som mu neničil ihrisko. Ale po skončení vyučovania ma zobral medzi atlétov SVŠT a predstavil ma trénerovi Vladovi Hurtoňovi. To bol bývalý skokan o žrdi, ale v skupine mal aj vrhačov. Nakoniec som tam zostal. Tam som získal základy tréningu v hode diskom.
Pán Bugár, v živote ste na medzinárodnej scéne dosiahli mnoho cenných a vzácnych úspechov? Ktorý z nich si najviac ceníte? Ktorá medaila je pre vás najcennejšia?
Majstrovstvá sveta v atletike v Helsinkách v roku 1983 boli prvé v histórii. Som prvý majster sveta v histórii v hode diskom. To je pre mňa najkrásnejší úspech. Helsinská medaila je najcennejšia, akú som kedy získal. O rok neskôr som chcel vyhrať olympiádu v Los Angeles. Aj keď som bol najlepší na svete, tak ma tam nepustili. Bol bojkot. Aj keď v roku 1984 aj môj najhorší výkon by mi stačil na bronzovú medailu, na olympiádu som nešiel. Škoda. Mal som vtedy výbornú formu. Veď priemer zo všetkých súťaží, ktoré som v tom roku absolvoval, bol 67,70 m. A olympijský víťaz Daneberg hodil 66,64. Takže… Samozrejme, nikdy neviete, či v ten deň dokážete v kruhu odovzdať všetko, či naozaj získate medailu. Ale na druhej strane musím povedať, že som bol na to pripravený. Vyhral som ME v Aténach, vyhral som MS v Helsinkách. Do tretice som chcel vyhrať olympiádu v Los Angeles. Ale, bohužiaľ, politická situácia bola u nás taká, že nás na olympiádu v USA nepustili… Preto mi chýba olympijská zlatá medaila. Videli ste, ako si Matej Tóth váži svoju zlatú medailu. A mne to chýba. Veľmi som ju chcel mať.
Ktoré preteky vám nevyšli podľa vašich predstáv? Ktoré boli z vášho hľadiska najmenej vydarené?
Moje najhoršie preteky, pokiaľ ide o moje pocity? Majstrovstvá Európy v roku 1986 v Stuttgarte. Vyhral som kvalifikáciu. A bol som pripravený vyhrať aj hlavnú súťaž. Už vtedy som si myslel, že vyhrám zlato. Ale druhý deň som bol v kruhu ako vymenený. Vôbec sa mi nedarilo. Nešlo mi to. To boli najhoršie preteky môjho života. Napokon som skončil ôsmy. Taký prepadák som nečakal (krátka odmlka). To bolo najhoršie, čo sa mi mohlo stať. Bola to moja najhoršia súťaž v kariére. Ja to aj dnes – s odstupom 30 rokov – hodnotím tak, že v Stuttgarte som sám seba najviac sklamal.
Kto bol vašim vzorom? Na koho ste sa chceli podobať, koho úspechy ste chceli zopakovať?
Môj vzor bol vždy Ludvík Daněk. V roku 1998, keď náhle zomrel, som stál pri jeho rakve ako čestná stráž . Vtedy som si v duchu povedal: ´Ludvo, ja na tvoju počesť zorganizujem tvoj memoriál.´ Dokázal som to. Odvtedy každý rok v Turnove robíme Memoriál Ludvika Daňka. Budúci rok to bude 18. ročník. Slovo som dodržal.
Ludvík Daněk je pochovaný na valašskom cintoríne spolu s ďalšími veľkými športovcami z tohto kraja?
Áno. Je to cintorín vo valašskom skanzene v Rožnove pod Radhoštem. Leží tam Emil Zátopek i Jirka Raška. Sú to traja olympijskí víťazi, ktorí pochádzajú z Valašska. Všetci traja po smrti našli pokoj v rodnom kraji.
Hovoríte, že rok ste neboli na Slovensku…
Aby som vás opravil, rok som nebol v rodnej dedine. To je presné. Na Slovensko sem – tam chodím, no do rodnej dediny sa mi pri tých povinnostiach nedarí dostať. Najbližšie prídem domov v lete. Už teraz viem, že ešte v lete by som mal prísť do Šamorína. Obnovili tam medzinárodné atletické preteky Pravda – Televízia – Slovnaft. Takže 17. júna pôjdem na tieto veľké preteky do Šamorína. Vtedy sa chystám aj na cintorín, kde si uctím rodičov, navštívim brata, pozriem blízku rodinu. Chvíľu budem medzi svojimi.
Spomínate brata a blízku rodinu. Ste nejaká rodina s politikom Bélom Bugárom?
Béla je zo Šamorína. Nemáme žiadny príbuzenský vzťah. Ja som od Dunajskej Stredy, on zo Šamorína. Už sa ma na to pýtalo viac ľudí. Najmä na Slovensku. Ak mám dobré informácie, rodina nie sme.
Pri pozornom počúvaní vašich odpovedí, človek nadobudne pocit, že pokiaľ ide o váš obľúbený šport, ste hotová chodiaca encyklopédia?
Čísla si pamätám veľmi dobre. Ale s menami je to u mňa horšie. Viete ja už mnoho slovenských reálií neovládam. Aspoň nie detailne a presne. Ja som už 42 rokov v Prahe, predtým štyri roky v Bratislave, je to podstatná časť života. Ale disk bol môj celý život.
Mali ste nejaké životné motto, ktoré vás celý život sprevádzalo? Napríklad nejaká dobrá rada od rodičov, ktorú ste si pri tréningu veľmi často pripomínali?
Spomínam si na poučenie od otca. Ten mi vždy kládol na srdce, že mám všetko v živote robiť poriadne. Zvykol mi hovoriť: „Keď niečo robíš, tak to rob poctivo. Keď sa do niečoho dáš, tak sa tomu venuj naplno. Pravda, musí vás to baviť (krátka odmlka). Keď som privoňal k tomu disku, tak som to bral všetkými desiatimi. Tak ma to otec naučil. Otec túžil, že budem majstrom. Že budem šikovným remeselníkom. Nie som remeselník. No nakoniec som dopadol tak, že som majstrom Európy, majstrom sveta. Dokonca som po Helsinkách dostal aj Rad práce. Takže si myslím, že želanie môjho otca som splnil (smiech). Som majstrom sveta, majstrom Európy, ale nie majstrom – remeselníkom (smiech).
Spomínali ste, že chodíte na také stretnutia, aké bolo v lete v Novej Lesnej. Čo vás priťahuje do tejto partie bývalých športovcov?
Rád sa stretávam aj s ľuďmi, ktorí fungovali mimo atletiky. Som podpredseda Klubu českých olympionikov, takže aj takéto akcie patria do našej náplne práce. Pravidelne organizujeme rôzne stretnutia športovcov. Som veľmi rád, že okrem olympionikov a atlétov chodím na stretnutia najlepších v mnohých iných športových odvetviach. Aj mimo klub českých olympionikov. Mňa to teší, že môžem spoznávať ľudí. Napríklad hokejistov z NHL alebo futbalistov, ktorí pôsobili v zahraničí. To sú perfektní chlapi. Je tam dobrá zábava. Stretávam sa s nimi. Vďaka tomu poznám aj športovcov, ktorí na stretnutia olympionikov nechodia. Napríklad taký Karol Dobiáš, niekoľkokrát som sa stretol aj s Jožkom Golonkom. S tým sa tiež stretávam. Ako som hovoril, bol som v Tatrách. Bol tam Igor Liba, Dárius Rusnák, Peter Bondra. Jednoducho stretnutie osobnosti. Krásna akcia v Poprade. Urobili nám tam autogramiádu. Ja som s tými ľuďmi vlastne vyrastal. Po rozdelení spoločnej republiky som ich možno aj 20 rokov nevidel. Stále si máme čo povedať. Pre mňa ako ´Čechoslováka´, ktorý sa narodil v Československu, rozdelenie republiky nič neznamená. Mám české občianstvo. Ale to ešte neznamená, že teraz zanedbám priateľov zo Slovenska. Nie, to v žiadnom prípade. My sme priatelia, radi sa stretneme. Lebo tie spomienky na naše spoločné športovanie sú stále krásne. My sme žili inú dobu. Bolo to úplne iné. My sme si ako športovci stále rozumeli, vždy sme si mali čo povedať. Preto sa aj dnes dokážeme porozprávať.
Viackrát ste zopakovali, že spomienky na štarty v drese Československa sú krásne. Že ste vďaka športu prežili neopakovateľné chvíle. Nechceli ste pri športe zostať ako tréner? Nechceli ste raz vychovať svojich nástupcov? Neťahalo vás to k trénerstvu?
Ale áno. Skúšal som to. Chvíľu som trénoval. Ale neoslovilo ma to. Potom som zistil, že sa chcem venovať viac rodine. Dlho sme čakali na potomka. Po dlhých pätnástich rokoch sa nám narodila dcérka. Vtedy som sa rozhodol, že nadobro odídem z ihriska a pôjdem do kancelárie. Aby som mal voľné víkendy pre svoju rodinu. Vtedy práve začali byť moderné dlhodobé tréningové tábory v cudzine. Chodilo sa na dva až tri mesiace do cudziny. To ma vôbec nelákalo. Dcérka sa mala narodiť okolo Vianoc a ja som už v januári mal ísť na dva mesiace do zahraničia. Vtedy som si povedal, že keď som čakal na potomka tak dlho, tak nebudem sa teraz túlať po svete. Nechcelo sa mi odísť od rodiny. Myslím si, že som sa rozhodol správne. Pretože celý jej život som bol s ňou. Vychutnal som si ako rástla priamo pred očami. To sa predsa nedá zabudnúť. To je ďalší veľmi krásny zážitok, ktorý mi život doprial prežiť. To mi tiež navždy zostane. Som rád, že svoju energiu, svoju pozornosť a starostlivosť som naplno venovať vlastnej dcére, nie niekomu cudziemu.
Keď ste stáli pri truhle svojho vzoru, tak ste si povedali ´Ludvo ja ti založím memoriál, budúci rok bude mať už 18. ročník. Vo všetkom ste taký cieľavedomý a tvrdohlavý ako povestný baran? Vždy si vytrvalo a neochvejne idete za svojim cieľom?
Ja som tiež baran. Nás bolo viac baranov (smiech). Som predsa aprílový rodák (smiech). To je presne to, čo pre úspech potrebujete. Že tvrdo do toho idete. Veď predsa chcete niečo dokázať. Myslím si, že to je správne. Chcete niečo urobiť. Zoberiete si niečo do hlavy a nájdete okolo seba správnych ľudí, ktorí vám pomôžu. Máte okolo seba tím rovnakých fanatikov. Musíte mať okolo seba správnu patriu. Pretože sám nedokážete nič. Musíte mať okolo seba tím (krátka odmlka). To nie je iba tak, že sa otočíte v kruhu a hodíte svetový výkon. Alebo vyštartujete na trať a budete šliapať 50 kilometrov. To je vrchol pyramídy, ktorý si vyžaduje dôkladnú prípravu. Musíte mať okolo seba tých správnych pomocníkov. Maťo Tóth má tiež okolo seba správny tím. A potom môžete zožať tú krásnu úrodu. Ale to prajem všetkým mladým, ktorí sa pre šport rozhodnú. Lebo si sami vybrali veľmi ťažký osud. Viem, o čom hovorím.
Keď tvrdíte, že viete o čom hovoríte, máte pre mladých adeptov atletiky a športu vo všeobecnosti aj nejakú vašu otcovskú radu alebo poučenie?
Čo prajem mladým na začiatku ich športovej kariéry? Predovšetkým to, aby pri športe vydržali aj v dobrom, aj v zlom. Kto chce byť úspešný športovec, musí sa vedieť obetovať. Musí vedieť, prečo to ide robiť… To nie je tak, že začnete trénovať a hneď na druhý deň bude veľký úspech. V športe to tak nefunguje. Individuálna športová disciplína je beh na dlhú trat. Na veľmi dlhú trať. Veľmi veľa rokov musíte poriadne drieť, aby sa dostavili výsledky. Preto je rozhodujúce, či to človek chce robiť, či ho to vnútorne napĺňa spookojnosťou. Ak áno, treba v tom vysokom nasadení vydržať. To je prvoradé. Treba jasne vedieť, čo chcete vo svojom športe dokázať. Treba mať svoje ciele. A treba tiež mať okolo seba vhodných ľudí. Na začiatku sú to rodičia, prvý učiteľ, prvý tréner. Potom postupne do kolektívu pomocníkov prídu ďalší a ďalší ľudia, odborníci zo svojho remesla. Ak to všetko dobre do seba zapadne, môže byť z toho aj olympijská zlatá medaila. Alebo medailový úspech na majstrovstvách sveta či Európy.
Pán Bugár, koľko rokov vám trvala cesta od začiatku vašej športovej kariéry až po titul majstra sveta na MS 1983 v Helsinkách?
Začal som športovať ako 15-ročný chlapec a titul majstra sveta na MS v Helsinkách som získal v roku 1983. Vtedy som mal 28 rokov. Takže majstrom sveta som sa stal po trinástich rokoch poctivej a tvrdej prípravy, ktorá mnohokrát veľmi bolela. Ale pozor, prvú medailu som vybojoval po ôsmich rokoch Po ôsmich rokoch tvrdého tréningu som získal prvú medailu. V Prahe na ME 1978 som bol bronzový. Vtedy som mal 23 rokov. Keď som mal 25 rokov, bol som druhý na olympiáde v Moskve. Ako 27-ročný som vyhral majstrostvá Európy v Aténach, ako 28-ročný som bol majstrom sveta v Helsinkách – a ako 29-ročný som chcel vyhrať olympiádu. A keď som mal 30 rokov, tak som dosiahol najlepší osobný rekord. Bolo to 25. mája 1985 v San Jose. Disk mi vtedy zaletel na vzdialenosť 71,26. Hovorí sa, že diskári majú ideálne roky od dvadsaťpäť do tridsať. Ja som bol v top forme práve v tej tridsiatke (smiech). O nás diskároch sa zvykne hovoriť, že správny diskár dozrieva ako víno (smiech). Čím starší, tým lepší.
O desať rokov neskôr ste ako 40-ročný na pretekoch na pražskej Juliske slávnostne ukončili svoju dlhú kariéru? Aké z vášho pohľadu bolo tých posledných desať rokov v diskárskom kruhu?
Už to nebolo ono. Uškodil mi bojkot olympiády v Los Angeles. Už vtedy sa niečo vo mne akoby zlomilo. Vnútorne. Nejako som psychicky rezignoval. Už to z mojej strany nebol taký intenzívny ťah na bránu. Už neprišli tie medaily, ktoré som čakal, pre ktoré som naďalej trénoval… Bola to veľká škoda, ale aj po zmarenej šanci v Los Angeles ešte som pri športe dlho vydržal. Ešte som súťažil. Ešte som nechcel skončiť (krátka odmlka). Keď som bol čestvý štyridsiatnik, tak som zistil, že sa výkonom vraciam dozadu, že už začínam hádzať toľko ako som hádzal ako talentovaný mládežník (smiech). Tak som prestal. Rozhodol som sa, že to nechám mladším. Odišiel som zo štadióna rovno do kancelárie. A začal som robiť to, čo robím aj teraz. Pomáham s medzinárodnymi stykmi v Dukle Praha. Vďaka tomu som stále pri športe. Mám prehľad o všetkých športoch. Môžem chodiť medzi ľudí, s ktorými si mám čo povedať. Som rád, že sú to všetko ľudia, ktorí športu rozumejú – a s ktorými si aj ja rozumiem. To je pre človeka veľmi dôležité.
Čo vás na týchto stretnutiach najviac oslovuje, nad čím, pravda, okrem spomínania na svoje hviezdne chvíle spolu uvažujete? Čo na takých akciách riešite?
Rozmýšľame napríklad aj nad tým, že treba urobiť niečo s našou mládežou, aby mladí pretekári mali výkony, ktoré by ich posunuli na naše miesta. Vidím, že aj u nás v Čechách, aj na Slovensku sa s tým už seriózne zaoberáme. Samozrejme, že v tejto chvíli záleží na tom, ako k tomu pristúpia kompetetní. A teraz nemyslím hneď vládu alebo parlament. Deti nám totiž prestali športovať. Vo všeobecnej rovine. Deti majú v súčasnosti mnoho iných možností ako si vyplniť voľný čas. Alebo ako ho odfláknúť a prehajdákať (krátka odmlka). Treba si však uvedomiť, že ak sa naše deti nebudú pohybovať, tak počítače ich nezachránia… Pohyb predsa patrí k zdravému vývoju mladého človeka. Mládež môže byť zdravá, môže byť silná. Dá sa to dosiahnúť. Ale mladá generácia to v prvom rade bude musieť chcieť. Mladí ľudia sa v záujme zdravia musia hýbať, musia športovať. Samozrejme, nie tak intenzívne, ako sme športovali my v ich veku, ale musia na sebe aj po tejto stránke robiť. Chcú to predsa byť zdraví a silní ľudia. Tak aj o týchto veciach hovoríme. Šport je predsa náš život. Žijeme s ním aj po tom, ako sme odišli z pretekárskych dráh a zo športových hál a štadiónov.
Aké najväčšie prekvapenie ste zažili pri svojom dlhodobom športovaní?
Mám pekné spomienky na rôzne akcie, ktoré sme ako športovci absolvovali. Mnohé sú dodnes zdrojom dobrej zábavy, keď sa stretnem s tými, s ktorými sme ich prežili (smiech). Veľmi rád si však spomínam najmä na olympiády, na ktorých som štartoval. Olympiáda je akcia, ktorá ma stále osolovuje svojou komplexnosťou. Tým, že na nej stretnete špičkových športovcov zo všetkých odvetví. Je to nádherné podujatie.
Z vášho rozprávania cítiť, že olympiádu kladiete vo svojom hodnotovom rebríčku veľmi vysoko. Prečo práve olympiáda je u vás v hierarchii hodnôt najvyššie?
Bol som tri razy na olympiáde ako aktívny športovec. A päťkrát som bol na OH ako hosť. V živote som zažil osem olympiád, na ktorých súťažili najlepší svetoví športovci. Pre mňa je super zážitkom najmä to, že na olympiáde máte šancu stretnúť aj iných športovcov, nie iba atlétov. To je pre mňa vždy zážitok (krátka odmlka). Veď vtedy sú najlepší svetoví športovci spolu na jednom mieste. Obrovský zážitok. Spomínam si na stretnutie s hráčmi Dream Teamu. To boli americkí basketbalisti, ktorí hrali na olympiáde v Barcelone 1992. To bol obrovský zážitok! Bývali sme pri mori, išiel som na mólo a oproti mne išla veľká čierna stena… Od mora sa vracali americkí basketbalisti. To boli všetko hráči vyšší ako dva metre. Každý mal minimálne 120 kilogramov. To bola sila! Ja som pri nich so svojimi 196 cm vyzeral ako vyziabnutý chudák (smiech). To bol Dream Team! Išiel som okolo nich s otvorenými ústami. Fakt. Neklamem. Nestačil som sa diviť. To boli predsa veľké hviezdy NBA! Alebo iný zážitok… Na olympiáde v Soule 1988 som sa chystal na slávnostný ceremoniál. Niesol som našu vlajku. Vedľa mňa sa chystala na to isté Gabriela Sabatiniová. Krásna dievčina a výborná tenistka z Argentíny. Dovtedy som ju obdivoval iba v televízii, teraz zrazu stála hneď vedľa mňa. Držala vlajku Argentíny a ja vedľa nej zástavu Československa. To zažijete iba na takej veľkej športovej akcii, akou je olympiáda. Inde nie.
Hovoríte, že zo svojej športovej kariéry máte veľké množstvo krásnych a nezabudnuteľných zážitkov. Ale ktorý z nich by ste vo svojej hodnotovej hierarchii dali úplne najvyššie?
Najkrajší zážitok zo všetkých? A vybrať iba jeden… U mňa určite okamih, keď stojíte na veľkej svetovej súťaži na najvyššom stupni, na krku máte zlatú medailu a na vašu počesť hrajú hymnu (krátka odmlka). Stojíte tam a v hlave vám beží film vášho života. To je tá krásna žatva všetkého, čo ste v živote počas svojho športovania a trénovania urobili. To je okamih, pre ktorý človek vlastne ten šport robí. To je neopakovateľná chvíľa, ku ktorej všetko to vaše úsilie smeruje (krátka odmlka). Kto to v živote zažil, veľmi dobre vie, o čom teraz hovorím. Kto nie, tomu to nedokážete tam detailne priblížiť. To treba zažiť. To sú neopakovateľné chvíle, ku ktorým sa človek rád vracia.
Štefan Žilka