Niekoľko cirkusov pandémia zruinovala. Principál „slovenského“ Aleša: Sme zúfalí, nevieme, čo bude

Cirkus
Pandémia koronavírusu zasiahla aj cirkusy. Foto: www.gettyimages.com

Farebné šapito, krásna manéž plná zaujímavých vystúpení, spokojní diváci, artisti a zvieratá. Už niekoľko mesiacov tieto slová odzrkadľujú len predstavy.

Tak ako kiná, divadlá, hudobné kluby, reštaurácie či mnohé obchody, aj cirkusy dostali počas pandémie koronavírusu červenú a artisti museli zmeniť svoj zabehnutý životný štýl.

Ako sa pandémia dotkla kočovného života a majstrovského umenia artistov v cirkuse porozprával pre Webnoviny.sk Antonín Aleš, principál „slovenského“ Cirkusu Aleš.

Aký mala pandémia dopad na vašu prácu?

Pandémia nepostihla len nás, ale aj kolegov z divadla a ostatnej kultúry. Fungujeme na Slovensku a s návštevnosťou sme boli pred pandémiou spokojní. Máme kapacitu stanu na tisíc miest a chodilo nám na predstavenie 700 až 800 ľudí. Takže si nesťažujeme.

Ľudia sa však po príchode pandémie báli a odrazilo sa to aj na návštevnosti, pretože sme mali 150 až 200 ľudí. Začali sme sa dostávať do krízy a nepokryli sme ani réžiu. Zamestnávame 45 ľudí a vlastníme približne 60 kusov zvierat. Mali sme artistov z Francúzska či Portugalska, takže náklady boli naozaj obrovské.

Ako dlho už nemôžete vystupovať?

Vlani v marci sme vyrazili, ale následne zase zaparkovali. Opäť sme vyrazili v júni a hrali sme v 15 mestách. Začalo sa to opäť hýbať. V Košiciach, Poprade aj Prešove boli vypredané predstavenia, no v septembri nás zase zastavili a odvtedy až do dnešného dňa nevystupujeme. Čo sa týka tejto sezóny, zatiaľ nevieme, čo sa bude diať. Aby som bol úprimný, sme zúfalí.

Ľudia sú solidárni, aj keď sme nedávali na internet žiadne výzvy a prosby o finančnú podporu.

Zachytili ste, že by vaši kolegovia pandémiu nevydržali a museli skončiť s cirkusom?

Bohužiaľ, na Slovensku nie je vybudovaná cirkusová tradícia. V Nemecku je asi 250 cirkusov, vo Francúzsku asi 160 a všetky fungujú. V Českej republike bolo 25 cirkusov, z ktorých zostalo osem. Ostatní to nevydržali. Rozpredávajú zariadenie, zvieratá darujú chovateľom a do zoologických záhrad. Je to smutné.

Čo vám pomohlo prežiť?

Zimujeme na Slovensku. Ľudia sú solidárni, aj keď sme nedávali na internet žiadne výzvy a prosby o finančnú podporu. Ešte solidárnejší sú napríklad v susednom Rakúsku. Doteraz sme žili z rezerv, ktoré nám ale dochádzajú.

Počas uplynulých mesiacov sme v zúfalom stave najmä čo sa týka krmiva pre zvieratá. Keď ideme nakupovať krmivo, tak ho berieme takpovediac na sekeru. Predajcovia nás už poznajú, takže vedia, že im to splatíme, keď budeme zase môcť vyraziť na cesty. Otázne je, kedy to bude.

Mohli ste požiadať o pomoc štát?

My tu pôsobíme viac ako 30 rokov, sme evidovaní v Českej republike, ale považujeme sa za slovenský cirkus. Na Slovensku by sme však o pomoc nemohli požiadať, sme tu ako hostia. V Čechách spadajú cirkusy pod ministerstvo poľnohospodárstva, čo je zvláštne. V Českej republike máme cirkusovú asociáciu, v ktorej nás zastupuje právnik. Oslovili sme ministerstvá. Aj pred piatimi rokmi nám sľubovali, že dostaneme nejaké dotácie, ale nič z toho sa nestalo. V Nemecku, Francúzsku, Švajčiarsku alebo Poľsku dotácie dostávajú.

Ako ste sa vyrovnali s obmedzeniami, ktoré na Slovensku platia v súvislosti s niektorými zvieratami a ich účinkovaním v cirkuse?

Pred dvoma rokmi začal na Slovensku platiť zákon, ktorý nám znemožnil vystúpenia so slonmi alebo tigrami. Doteraz však máme štyri tigre, aj biele, s ktorými vystupuje môj syn. Bohužiaľ ale nie na Slovensku. V Českej republike, Maďarsku a Poľsku môže.

Keď sme pred dvoma rokmi ešte pred prijatím zákazu vystupovali v spomínaných Biskupiciach, mali sme každý deň vypredané. Od 1. novembra sme mali začínať v Ružinove, no záujem bol o polovicu nižší. Ľudia chceli aj vystúpenia so slonmi a tigrami, no keď sme im povedali, že tie už vystupovať nemôžu, neprišli na predstavenie.

Ja si neviem predstaviť život bez cirkusu. Naša tradícia je stará viac ako 140 rokov.

Ako prežívajú pandémiu zvieratá?

Rovnako ako artisti, aj zvieratká sa udržujú v kondícii. Máme obrovské výbehy na to, aby sa mohli denne prebehnúť. Pravidelne ich chodia kontrolovať odborníci. Obecenstvo im však chýba.

Čo pre vás znamenal lockdown? Museli ste žiť v karavanoch alebo máte aj vy svoje domy, byty?

Pochádzame z Plzne, kde máme veľké zimovisko, ktoré je naozaj komfortné. Máme stajne, výbehy, teráriá, cirkusovú manéž. Počas sezóny žijeme v luxusných karavanoch, kde máme kuchyňu, sprchu a všetko potrebné. Môj syn žije normálne v dome, ja na tomto veľkom statku, ktorý kúpil môj otec ešte v minulom režime.

Vedeli by ste si predstaviť, že by ste sa venovali inej práci?

Každý máme svoje povolanie. Ja si neviem predstaviť život bez cirkusu. Naša tradícia je stará viac ako 140 rokov. Aj moja dcéra so synom sú šťastní, že sa môžu venovať tomuto povolaniu. Takisto aj oni to majú v srdci. Kočovný život musíte mať v krvi. Musí v tom byť však aj láska a túžba venovať sa cirkusu.

Ste pripravení na návrat do bežného režimu?

Oddýchli sme si už dosť. Sme pripravení nasadnúť do karavanov a vyraziť na cesty. Volajú nám artisti z rôznych zahraničných krajín, ako to u nás vyzerá s pandémiou a či budú mať u nás angažmán.

Ak by nás pustili koncom apríla, začiatkom mája, nie je to pre nás práve najlepšie obdobie, pretože príde leto. Predstavte si, že počas tých najteplejších letných mesiacov máte sedieť pri 30 stupňoch Celzia v cirkusovom stane. Ľudia skôr chodia na dovolenky, k vode, na ryby a podobne. Majú jednoducho iné záujmy. V Nemecku, ale pomaly už aj v Čechách, si cirkusy dávajú pauzu a cez tieto mesiace nevystupujú.

Pre nás je najlepšia sezóna vo februári a potom od septembra do konca roka. I keď je pravda, že na Slovensku, ale aj v Čechách, Poľsku a Maďarsku, nie sú ľudia naučení na vianočné programy. V Nemecku, Francúzsku či Taliansku majú práve z vianočných vystúpení najväčšie zdroje.

Verím, že po otvorení kultúry ju ľudia aj podporia.

Z čoho máte najväčšie obavy po tom, ako vám opäť umožnia ísť na cesty?

Keď nás pustia, musíme zaplatiť technické kontroly na všetkých desiatich nákladných autách, potom musíme zaplatiť poistky, cestné dane a podobne. Ak nás otvoria a o dva mesiace zase zatvoria, nebudeme mať možnosť všetky poplatky vykryť. Verím, že po otvorení kultúry ju ľudia aj podporia. Nám stále zvonia telefóny a ľudia sa pýtajú, kedy zase začneme s predstaveniami. Verím, že potom aj prídu.

Upokojili sa vzťahy medzi majiteľmi cirkusov a ochranármi zvierat?

Ochranári nás stále atakujú. Zvieratká sú členovia našej rodiny, máme ich odmalička. Ja sám podporujem ochrancov zvierat, pokiaľ chránia zvieratá na správnom mieste, teda tam, kde je to potrebné a nechcú sa len zviditeľňovať a robiť niečo z povinnosti.

Keď sme pred rokmi stáli v Podunajských Biskupiciach, našlo sa tam pár mladých, ktorí nám rozbili na kamióne okná a celkovo nám spravili škodu asi za dve tisíc eur. Jedna pani mala transparent s nápisom „Pustite tigre do Afriky“, pričom bola zjavne odtrhnutá od reality, pretože tigre v Afrike nežijú.

Chcel by som vidieť človeka, ktorý by napadol 250-kilogramového tigra nejakou tyčou alebo elektrickým obuškom. Asi vieme, ako by sa ten tiger zachoval.

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom
Viac k osobe Antonín Aleš
Firmy a inštitúcie Cirkus Aleš