Norbert Kurilla: Mnoho ľudí si predstavuje odstránenie environmentálnej záťaže ako odtiahnuť auto z parkoviska

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
28722068_10211336539600557_781294863_n.jpg
Norbert Kurilla, Ministerstvo životného prostredia

BRATISLAVA 15. marca 2018 (WBN/PR) – „V minulosti náš rezort čelil veľkej kritike pre nečinnosť. Paradoxne pri schvaľovaní možnosti dočasne obmedziť vlastníctvo pri sanáciách sa ozvali hlasy, či sa príliš neponáhľame,“ hovorí Norbert Kurilla, štátny tajomník Ministerstva životného prostredia SR. Podľa jeho slov sa na rýchlosti odstraňovania envirozáťaži podpisuje aj legislatívny rámec.

Koľko je vlastne environmentálnych záťaži na Slovensku?

Máme pred sebou kus práce. Na sanáciu čaká asi 1200 envirozáťaží. Treba však toto číslo rozdeliť do dvoch kategórií. Najrizikovejšie a stredne rizikové, na ktoré sa sústreďujeme. A potom s nižším rizikom, ktorých je najviac.

V akom sme štádiu sanácií?

V súčasnosti máme v rôznom štádiu rozpracovaných asi pätinu. Teda už prebehol alebo sa chystá geologický prieskum a pri niekoľkých desiatkach záťaží prebehlo či prebieha verejné obstarávanie na sanáciu. Zrátané a podčiarknuté ideme na plné obrátky. A zároveň skúsenosti s celým procesom sme premietli aj do legislatívy. Aby ďalšie sanácie prebiehali ešte rýchlejšie.

Zrejme hovoríme o možnosti vyvlastňovať.

Nepáči sa mi slovo vyvlastňovanie. Skôr preferujem pojem – dočasné obmedzenie vlastníctva. Pretože pri záťažiach to neprebieha ako pri výstavbe diaľnice. Kedy štát získa pozemok, na ktorom už bude diaľnica a bývalý majiteľ sa k pozemku nedostane. Pri sanáciách nepotrebujeme mať navždy pozemok. Potrebujeme ho na ten čas, kým  budeme záťaž odstraňovať či sanovať. Potom sa majiteľovi vráti. To je celkom podstatný rozdiel.

Bolo však nevyhnutné prijímať tento zákon? Dokonca v skrátenom legislatívnom konaní.

Určite áno. Ako som hovoril, pri envirozáťažiach na ministerstve pracujeme maximálnou rýchlosťou. A skúsenosti, ktoré dnes máme z praxe premietame do legislatívy, aby sme s tými istými vecami nezápasili pri každej záťaži. Záťaž vo Vrakuni nás naučila, že aj jeden majiteľ dokáže celú sanáciu nie len spomaliť, ale dokonca stopnúť. Pretože nemôžme sanovať na pozemkoch, kde záťaž nie je, ale majitelia sú ochotní sa dohodnúť. Môžeme sanovať len tam, kde záťaž je.

Takže už sa záťaž vo Vrakuni môže začať riešiť?

Napriek skrátenému legislatívnemu konaniu nás čaká ešte nejaká doba. Od vstúpenia zákona do platnosti musíme ešte raz osloviť majiteľov a snažiť sa dohodnúť. Teda to, čo robíme od leta minulého roka. Potom uplynie 90 dňová lehota až potom sa vieme pohnúť z miesta.

Plánujete aj ďalšie legislatívne kroky, ktoré vyplynuli z praxe?

V súčasnosti žiadny konkrétny legislatívny návrh na stole nie je.

Čiže niektorí majitelia predstavovali jediné obmedzenie?

To by som nepovedal. Limitov máme samozrejme viac. Napríklad pred tým ako ministerstvo či vôbec štát prevezme zodpovednosť za sanáciu tej či onej záťaže musí prebehnúť takzvané  určení povinnej osoby. V prípade, že nie je možné určiť povinnú osobu až potom preberá zodpovednosť štát.

Kto a ako o tom rozhoduje?

Konanie prebieha na príslušnom okresnom úrade. Úlohou konania je zistiť, či nie je napríklad právny nástupca znečisťovateľa, ktorý by mal sanovať z vlastných zdrojov. A tento inštitút bol veľakrát na Slovensku využitý. A desiatky environmentálnych záťaží riešili súkromné firmy. V niektorých prípadoch však znečisťovateľa nie je možné nájsť. Napríklad v prístave v Ružinove záťaž vznikala už pred prvou svetovou vojnou. A ťažko dnes nájsť pôvodcu. Jednoducho mnoho ľudí si predstavuje sanáciu environmentálnej záťaže ako odtiahnuť auto z parkoviska. No je to omnoho komplikovanejší proces.

To určite nikto netvrdí. Napriek tomu aj aktivisti kritizujú, že štát nekoná.

Za posledné mesiace sa spravil obrovský kus práce. A teraz nemám informáciu, že by za posledné obdobie náš rezort čelil veľkej kritike pre nečinnosť. Paradoxne skôr prišlo k opačnej situácii. Pri schvaľovaní možnosti dočasne obmedziť vlastníctvo pri sanáciach sa ozvali hlasy, či sa príliš neponáhľame. No, ako som hovoril, pracujeme maximálnou rýchlosťou. Niektoré veci nevieme zrýchliť, napríklad verejné obstarávanie. Niektoré by sme mohli, ale nechceme. Napríklad prieskum a odborné práce na sanačných projektoch. A niektoré prekážky vieme preskočiť v rýchlosti. A to aj robíme.

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
Firmy a inštitúcie MŽP Ministerstvo životného prostredia SR