BRATISLAVA 12. januára (WebNoviny.sk) – S obľúbeným kňazom Antontom Srholcom, ktorý zomrel vo štvrtkok 7. januára, sa prišli v utorok do bratislavského kostola Blumentál rozlúčiť stovky ľudí. Zádušnú bohoslužbu podľa želania zosnulého celebroval provinciál saleziánskej rehole na Slovensku Jozef Ižold, v kázni sa prihovoril kňaz Ján Sucháň.
Na obrade sa zúčastnilo asi 1500 ľudí, nechýbali osobnosti spoločenského a kultúrneho života, prezident Andrej Kiska, podpredseda parlamentu Ján Figeľ, lekár a vysokoškolský pedagóg Vladimír Krčméry, členovia Konfederácie politických väzňov Slovenska, ktorú Srholec roky viedol, hudobník Marián Varga, kazateľ Cirkvi bratskej Daniel Pastirčák, disident a bývalý poslanec František Mikloško a jeho brat Jozef, Ján Čarnogurský, veľa kňazov či bratislavský primátor Ivo Nesrovnal.
Zosnulý kňaz Anton Srholec miloval slobodu, pravdu a spravodlivosť a veľa si toho vytrpel a prestál. „Život sa mu vydaril, je Boží človek,“ povedal počas poslednej rozlúčky so Srholcom na zádušnej bohoslužbe v bratislavskom kostole Blumentál kňaz Ján Sucháň.
Srholec podľa jeho slov dosiahol svoj cieľ – šíriť Božie slovo saleziána Don Bosca. Slovenská cirkev podľa Sucháňa Srholca nepochopila. Sucháň sa Srholcovi poďakoval za všetky slová a skutky, „ktorými bude ďalej vstupovať do našich duší“. Rovnako sa spýtal, či sa aj my dnes vieme tak ako Srholec zastať slobody, pravdy, ponížených a slabých.
Sucháň prečítal aj báseň od ich spoločného obľúbeného autora Milana Rúfusa. „Stal si sa výzvou, prorockou výzvou. Ešte dlho ťa budeme potrebovať. Tonko, ďakujeme,“ uzavrel Sucháň. „Prešiel si utrpením, ale mal silu od Boha všetko prežiť a venovať druhým lásku. Pomáhal najslabším,“ povedal provinciál saleziánov Jozef Ižold.
Na rozlúčku s Antonom Srholcom (†86) prišiel jediný biskup
Ficov poradca Faič na rozlúčku so Srholcom (†86) neprišiel
Srholec (†86) si na pohrebe želal namiesto kvetov niečo iné
Stratili sme osobnosť, zhodujú sa politici o Srholcovi (†86)
Srholocovi poďakoval aj prezident
Prezident Andrej Kiska otcovi Srholcovi poďakoval za všetko, čo pre krajinu a jej ľudí urobil. „Veľkí ľudia zanechávajú za sebou veľkú stopu,“ konštatoval Kiska s tým, že Srholcova stopa zostala „v nás, v našich srdciach aj v našej krajine“. „Otec Srholec svoje utrpenie premieňal na lásku,“ dodal prezident.
Pravý zmysel života našiel Srholec podľa Kisku v pomoci druhým. Hlava štátu pripomenula, že otec Srholec dokázal odpúšťať, ale vedel, že na zlo netreba zabúdať. „Celý život stál za svojou pravdou. Boju za slobodu a demokraciu obetoval všetko, čo mal,“ uviedol Kiska.
„Bol tu pastier, ktorý páchne po ovciach. Hoci nemal žiadnu farnosť, bol to kňaz, ktorého poznalo celé Slovensko,“ vyslovil sa kazateľ Cirkvi bratskej Daniel Pastirčák. Napriek veku podľa jeho slov zostal Srholec mladým. „V jeho prítomnosti sa ľahšie verilo, že Boh je láska,“ konštatoval Pastirčák.
Život Srholca bol symbolom zápasu o vieru, o slobodu a o ľudskosť. Zomrel po 68 rokoch rehoľného života, z ktorých 45 bol kňazom. Bojoval s vážnym onkologickým ochorením, ktorému však napokon podľahol.
Na poslednú cestu dostal Srholec aj dary – väzenskú čiapku, za pokus o prekročenie štátnych hraníc Československa totiž ako väzeň odrobil roky v uránových baniach v Jáchymove, knihy, skalické víno a skalický trdelník.
Antona Srholca pochovali v rodnej Skalici
So zosnulým kňazom sa verejnosť, priatelia, rodáci a príbuzní naposledy rozlúčili aj v jeho rodnej Skalici v Trnavskom kraji. Skalicu si sám vybral za miesto posledného odpočinku. Pohrebné obrady v zaplnenom farskom Kostole sv. Michala viedol miestny dekan Roman Stachovič, ľudia ich mohli sledovať aj na veľkoplošnej obrazovke na námestí. Provinciál saleziánov na Slovensku Jozef Ižold v kázni pripomenul osobnosť Srholca citátmi z jeho kníh, článkov či rozhovorov.
S kňazom, saleziánom, charitatívnym pracovníkom, spisovateľom Antonom Srholcom sa okrem rodákov prišli rozlúčiť aj veriaci z farností, v ktorých v minulosti pôsobil, mnohí kňazi, viacerí politici, ale napríklad aj skalickí vinohradníci. ,,Stratili sme otca, zostali sme sirotami,“ povedal podpredseda Konfederácie politických väzňov na Slovensku Peter Sandtner, ktorý pripomenul, že aj vďaka dlhoročnému predsedovi tejto organizácie Srholcovi je dnes po celom Slovensku množstvo pamätníkov a pamätných tabúľ, ktoré pripomínajú krivdy minulosti.
,,My sme boli susedia na farách, keď on pôsobil v Perneku, ja som bol na fare v Kuchyni. On bol nielen dobrým priateľom, ale aj zdrojom mnohých krásnych myšlienok. Množstvo múdrostí som od neho načerpal,“ povedal Alojz Lackovič, dekan – farár z Trnavy-Modranky.
sa narodil 12. júna 1929 v Skalici. V roku 1944 ako 15-ročný prišiel prvý raz do saleziánskeho domu v Šaštíne. V máji 1946 napísal žiadosť o vstup do noviciátu saleziánskej rehole. Mal hneď jasný cieľ – chcel slúžiť Bohu a mládeži.
Po absolvovaní noviciátu zložil 9. augusta 1947 v Hronskom (vtedy Svätom) Beňadiku svoje prvé rehoľné sľuby. Skladal ich na tri roky, ale kým sa toto obdobie skončilo, v noci z 13. na 14. apríla 1950 sa uskutočnila Akcia K, známa tiež ako Barbarská noc, keď komunistický režim zrušil mužské rehole. Tak sa aj on dostal do internačného tábora v Podolínci. Odtiaľ ho, keďže patril medzi najmladších, poslali domov. O niekoľko mesiacov, 9. apríla 1951, bol aj on účastníkom tretej výpravy pod vedením Titusa Zemana, ktorá tajne mierila cez rieku Moravu za hranice. Pre rozvodnenú rieku sa však prechod nepodaril a účastníkov v nasledujúcich dňoch pochytala štátna moc.
Anton Srholec bol zatknutý 13. apríla 1951 a väznený v Leopoldove. Ako dvadsaťdvaročný bol 22. februára 1952 v Bratislave odsúdený v procese Titusa Zemana a spoločníkov na dvanásť rokov za trestný čin pokusu o nepovolené prekročenie štátnych hraníc. Vo väzení strávil desať rokov, z toho prevažnú časť v uránových baniach v Jáchymove. O svojej tamojšej skúsenosti neskôr napísal: „Denne sme zápasili o holé prežitie. Keď som pri odstrele horniny, v závale alebo pri havárii doslova o vlások unikol smrti, prežíval som radosť z nového narodenia. Skoro denne som sa delil s priateľmi o podobné šťastie a posilňoval som v sebe nádej, že Boh má s nami svoje plány.“
Z väzenia ho prepustili 9. mája 1960. Anton Srholec sa zamestnal ako robotník na stavbách, v továrni na výrobu betónových prefabrikátov a neskôr pri vysokých peciach v Ostravských oceliarňach. Tajne popritom študoval teológiu, ba v Ostrave si urobil aj štátnu skúšku z anglického a nemeckého jazyka. Dvakrát sa márne snažil prihlásiť sa do kňazského seminára v Bratislave. Ako salezián zložil svoje večné rehoľné sľuby tajne 9. augusta 1964. V roku 1969 sa dostal na tri mesiace do Talianska. Pobyt si predĺžil na jeden rok a na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne dokončil teologické štúdiá.
Za kňaza ho vysvätil dnes už blahoslavený pápež Pavol VI. v Ríme 17. mája 1970. Ako novokňaz sa Anton Srholec vrátil domov, pretože chcel byť užitočný vo vlasti pre cirkev aj pre národ. Zamestnal sa ako kostolník v Blumentálskom kostole v Bratislave, kde mu neskôr tamojší dekan vybavil štátny súhlas pre kňazskú službu. A tak sa celkom vložil do pastoračnej služby. Kládol dôraz na kázne, na kultúru slova a venoval sa najmä mladým.
Pre jeho aktivitu s mládežou ho Štátna bezpečnosť neprestajne sledovala a docielila, že v roku 1974 bol preložený mimo Bratislavy, do farnosti Pernek na Záhorí. Aj tam za ním prichádzalo veľa veriacich i niektorí tajní saleziáni. Z Perneka ho po troch rokoch preložili do Veľkého Zálužia a nakoniec v roku 1982 do Záhorskej Vsi. Počas slávnosti na Velehrade 7. júla 1985 zorganizoval mládežnícky program, a to bol asi posledný dôvod na to, že 7. októbra 1985 mu komunistická moc odobrala štátny súhlas pre duchovnú správu. Mal už 56 rokov.
Štyri roky pred dôchodkom pracoval ako robotník v sklade, najprv v Ružinovskej nemocnici v Bratislave a potom v Doprastave. V duchovnej činnosti sa usiloval presadzovať „model dynamického duchovného pastiera, ktorý nie je v službe len veriacim, ale všetkým občanom“, napísal o ňom v Lexikóne katolíckych kňazských osobností Slovenska filozof Ján Letz.
Po revolúcii v roku 1989, keď ho ani rehoľa, ani diecéza nezapojili do pastorácie, využil priestor novonadobudnutej slobody na rozvíjanie sociálnych i pastoračných aktivít pre ľudí na pokraji spoločnosti a cirkvi. Ako dôchodca sa stal činným aj v Slovenskom helsinskom výbore na ochranu ľudských práv, bol členom rady Konta nádeje a tiež členom Konfederácie politických väzňov, ktorej bol istý čas aj čestným predsedom. V roku 1995 zriadil v Bratislave – Podunajských Biskupiciach útulok pre bezdomovcov pod názvom RESOTY a stal sa jeho správcom.
Ako publicista prispieval do rôznych samizdatov už počas komunizmu a v období slobody do viacerých periodík. Spomedzi jeho publikácií treba uviesť spomienky na obdobie väzenia Svedectvo z hlbín Jáchymovských lágrov z roku 1991, jeho meditácie uverejňované v Katolíckych novinách v rokoch 1989 – 1990 a publikované v roku 1995 ako Každodenné zamyslenia, či výber z jeho denníkov vydaný v roku 1999 pod názvom Ako čerstvý chlieb.