Dvanásťročný nemecký ovčiak Ciccio už vyše dva mesiace vytrvalo čaká pred kostolom Santa Maria Assunta v talianskej dedine San Donaci na svoju zosnulú majiteľku. Každý deň, keď zazvonia kostolné zvony, sa pes posadí pred oltár, aby si potichu vypočul kázeň – presne tak, ako to robieval celé roky, kým jeho majiteľka ešte žila. Svoju rutinu neporušil ani po tom, ako Maria Margherita Lochi vo veku 57 rokov v novembri uplynulého roka zomrela.
Talianka našla psa pred mnohými rokmi opusteného na poli neďaleko svojho domu, a tak sa ho ujala. Hoci nebol jediným túlavým psom, ktorému pomohla, vyvinulo sa medzi nimi zvláštne puto. Ciccio pravidelne sprevádzal svoju majiteľku kamkoľvek sa pohla, omšu nevynímajúc. V novembri sa pes zúčastnil aj Mariinho pohrebu a jej truhlu verne nasledoval do kostola.
Oddanosť psa dedinčanov natoľko dojala, že si ovčiaka osvojili a pravidelne sa o neho na striedačku starajú. Miestny farár psa nevyháňa z kostola ani počas omší, krstení či pohrebov. „Je tam vždy, keď slúžim omšu a správa sa ukážkovo – ani nemukne. Ani raz som ho nepočul zaštekať,“ uviedol farár Donato Panna.
„Chodieval na omše s Mariou a bol jej očividne oddaný. Stále sa sem vracia – aj po jej pohrebe. Trpezlivo sedí pri oltári – nemal som to srdce vyhodiť ho von. Všetci v dedine si ho adoptovali, je priateľom každého z nás a každý mu tu necháva jedlo a stará sa o neho, hoci by bolo dobré, keby sme mu našli trvalý domov,“ dodal farár.
Príbeh Ciccia pripomína aj prípad nemeckého ovčiaka Capitana v Argentíne, ktorý už sedem rokov spáva na hrobe svojho majiteľa a odmieta sa vrátiť domov k ostatným členom rodiny. Známy je aj príbeh japonského psa Hachiko z plemena akita, ktorý deväť rokov každý deň čakal svojho pána na vlakovej stanici v Tokiu. Jeho majiteľ Hidesaburo Ueno však zomrel v práci v máji 1925 a na stanicu sa už nikdy nevrátil. Hachiko skonal na mieste, kde svojho pána pravidelne čakával – dnes na tomto mieste stojí jeho bronzová socha.
www.telegraph.co.uk