Používate zastaralý prehliadač, stránka sa nemusí zobraziť správne, môže sa zobrazovať pomaly, alebo môžu nastať iné problémy pri prehliadaní stránky. Odporúčame Vám stiahnuť si nový prehliadač tu.

Politici na facebooku

Súhrn statusov politikov na Facebooku. Za obsah statusov nezodpovedajú Webnoviny.sk.

Eduard Chmelár
17:16:45 2019.06.17

Eduard Chmelár

Včera oslavoval šesťdesiatku môj dobrý kamarát a ešte lepší rocker Marián Greksa. Zložili sme sa mu na darček jeho snov - dvojkrkú basgitaru, ktorú vyrobil v roku 2015 ukrajinský gitarový majster pre izraelského hudobníka a je jedinou svojho druhu na svete. Stretol som tam aj legendárneho gitaristu Henryho Tótha a spoločne sme si urobili fotku, aby som nahneval niektorých svojich kamarátov a oni zasa tých svojich. Chalani to na pódiu perfektne rozbalili a na bicie hral bývalý banskobystrický primátor Peter Gogola.

Zobraziť status na Facebooku (zobraziť viac...)

Peter Gajdoš
12:35:37 2019.06.17

Peter Gajdoš

Teší ma, že počas pravidelných stretnutí s rezortnými kolegami z ďalších členských štátov EÚ môžem vždy potvrdiť, že Slovenská republika je v oblasti riešenia spoločných bezpečnostných otázok aktívnym partnerom. Dôkazom toho je aj naše zapojenie sa do viacerých kľúčových iniciatív, napríklad aj v rámci jednotlivých misií a operácií EÚ, Stálej štruktúrovanej spolupráce PESCO, či vo forme bojovej skupiny EÚ krajín V4, ktorá bude v pohotovosti v druhom polroku 2019 a jej príprava je úspešným vyvrcholením predsedníctva SR vo Vyšehradskej skupine. Tieto iniciatívy predstavujú pre zúčastnené štáty príležitosť, ako posilniť svoje spôsobilosti a zároveň zefektívniť vzájomnú spoluprácu. #EÚ #obrana

Zobraziť status na Facebooku (zobraziť viac...)

Peter Antal
10:31:05 2019.06.17

Peter Antal

NOVÉ LAVIČKY NA NÁMESTÍ

V týchto dňoch robíme na Námestí Matice slovenskej, okolo stromov, štyri päťuholníkové lavičky zo smrekovcových dosiek. Budú bielej farby, aby ladili s Letným pavilónom a ostatnými lavičkami na námestí. Slúžiť budú na oddych v tieni stromov.

Zobraziť status na Facebooku (zobraziť viac...)

Pál Csáky
13:43:47 2019.06.16

Pál Csáky

A küzdelem újabb állomása

Egy újszülöttnek minden vicc új, idézhetnénk a régi igazságot azon jelenségek láttán, amelyek most ránk zúdulnak két érdekes választás után. A köztársaságielnök-választásra és az európai parlamenti választásra gondolok. S azon morfondírozok, véletlen-e az, hogy sok felvidéki magyar fiatalban most buzog fel ismét erőteljesen a Stockholm-szindróma (agymosással elért kötődés) szlovák politikusok és politikai pártok irányában, illetve most kap formát néhány olyan szlovák (és szlovákiai magyar) igyekezet is, amely újból nekitámad a felvidéki magyar identitásnak. A pálmát a témához méltó módon a soros felvidéki udvari pszichiáter és fóruma, az Új Szó napilap viszi el, ahol Hunčík Péter orvos a Most-Híd nevű szlovák-magyar vegyes pártról (véletlenül?) épp az európai parlamenti választás napján bizonygatta, hogy az mennyire életképes formáció. Zárt rendelők levegőjén nevelkedett személyiséghez méltó módon épp azon a napon, amelyen a vegyes párt 2,5 százalékot kapott a polgároktól, s bő két hónappal azután, hogy annak elnöke ugyancsak kb. 2,5 százalékot kapott a szlovákiai magyar választóktól.

Álljunk meg tehát egy pillanatra az első – és talán a legfontosabb kérdésnél. Tíz éve tart a felvidéki magyar társadalomban egy buta vetélkedés azt illetően, hogy az identitásunkat felvállaló, nemzeti alapú politizálásé-e a jövő vagy az azt elkenni igyekvő, nemzeteken átívelni akaró „vegyesmaglajszé”. Nos, az európai parlamenti választás erre egyértelmű választ adott. Kellett persze 9 év, amíg lehulltak a leplek (még nem teljesen), s amíg a szlovákiai magyar polgárok nagy részében is kikristályosodott a felismerés azt illetően, hogy melyik út hová vezet, melyik politikus hová akarja vezetni őket. A nemzeti politizálást zászlajára tűző MKP tehát a belső meccset egyértelműen megnyerte, erre bizonyíték a magyar érdekeltségű települések 90 százalékában elért eredménye, s az a tény is, hogy 9 járásban az MKP győzni tudott. Ez nem jelentéktelen fegyvertény – függetlenül attól, hogy a végső célt, az európai parlamenti mandátum megtartását nem sikerült elérni. Megint a mesterséges akadály, az 5 százalékos küszöb miatt. Mindemellett azonban stratégiai fontossággal bír az a tény, hogy a nemzeti alapú politizálás kb. 30 százalékkal több szavazatot kapott a polgároktól, mint 5 évvel ezelőtt, s az MKP, amely 9 éve nem parlamenti párt Szlovákiában, három jelenlegi parlamenti pártot is maga mögé tudott utasítani ebben a versenyben. Megjegyzem, a három pártból kettő kormánypárt. S az MKP valós választáson tudta megcáfolni (egy langyos és szétszórt kampány után) a 2-3 százalékos párt imázsát: közel 5 százalékot ért el valós küzdelemben ugyanazon a pályán, amelyen a többiek is küzdöttek. Ez jó hír az erdélyiek, délvidékiek és kárpátaljaiak számára is, ahol időnként szintén felmerülnek túlzó liberális képzelgések arról, hogy majd valamiféle vegyes pártok, vagy esetleg a nagy nemzeti pártok valamilyen kisebbségi platformjai hozzák el a megváltást a külhoni magyar közösségeknek. Hát nem.

Ezen a ponton viszont azt is le kell szögeznünk, hogy a nemzeti alapú politizálást zászlajukra tűző politikai alakulatok számára létfontosságú, hogy bizonyos modernizáció folyamatokon átmenjenek, s korszerű válaszokat dolgozzanak ki számos olyan jelenségre is, amelyeket az elmúlt harminc év produkált. Ezzel jórészt adósak ezek a szervezetek, s eme adósság meg nem szüntetése komoly veszélyforrás lehet számukra a jövőben.
S azt is látnunk kell, hogy az MKP sem hibátlan, tökéletesen működő szervezet, emiatt tehát óvatosan kell kezelni a fenti fejezetben leírt tényeket is. A párt több vonatkozásban sajnos nem teljesít úgy, ahogy kellene, s ez sok baj forrása – és lesz is még a jövőben, ha nem kezdjük el szisztematikusan oldani a gondokat. A tény azonban tény marad: az MKP-t és a nemzeti alapú politizálás igényét a felvidéki magyarság megmaradásának igénye élteti, s ez alap-paradigma marad, mint ahogy az már 100 év óta. Azok veszítik el az arcukat és a hitelüket, akik lelépnek erről az útról. (Megjegyzem: az utak visszafelé nyitva állnak mindenki számára, aki a fenti vektor hitelét újból képes felismerni. Még csak mea culpázás sem kéretik.)
S még valami: a fenti gondolatmenet nem jelenti azt, hogy nincs szükségünk szlovák partnerekre. Van, de úgy, hogy a saját belső integritásunkat nem adjuk fel, a saját közösségi ügyeinkbe senki nem szólhat bele, csak mi, magunk. A felvidéki magyarságot újra vissza kell formálni autonóm politikai közösséggé, amely képes kialakítani a saját véleményét minden kérdést illetően, s képes a saját céljaiért küzdeni is.

És most elérkeztünk egy másik, szintén fontos kérdéshez. Nagyon naiv az a szlovákiai magyar polgár, aki azt hiszi, hogy majd a szlovákok hatékonyabban fognak küzdeni a mi jogaink érvényesítéséért, mint a saját szervezeteink vagy képviselőink. Ezen a ponton két dolgot kell hangsúlyozni: ha úgy érezzük, hogy az elkötelezett magyar pártunk (ebből csak egy van, az MKP) nem jól működik, akkor a megoldás nem az, hogy szétverjük vagy elfordulunk tőle, hanem az, hogy kijavítjuk a hibáit. Ehhez persze az MKP-nak is nyitottabbá, inovatívabbá kell válnia.
Azt ugyanis látni kell, hogy a szlovák oldalról történő beetetés trükk csupán, amely azt célozza, hogy támogatókat szerezzenek tőlünk. Ez a lényege (az általam egyébként tisztelt) Dostál képviselői javaslatának a nyelvtörvényt illetően, ez a Progresszív Szlovákia néhány képviselője magyar nyelvű nyilatkozatának, s ez lesz Kiska néhány jövendőbeli gesztusának is. Tudni kellene ugyanis különbséget tenni egy egyébként szép gesztus (például Čaputová magyar nyelvű köszönetnyilvánítása vagy magyar nemzetiségű tanácsadók megnevezése) és a valós érdekképviselet között. Annyira nem lenne szabad térdre ereszkednie senkinek, ahogyan azt az elmúlt időszakban néhányan ilyen vonatkozásban megtették. A szervilizmus és az intelligens köszönetnyilvánítás nem összekeverendő. Az elkötelezett érdekképviselet támogatása és a zsoldosok trükkjeinek való bedőlés két, ellentétes irányba vezető út. Ráadásul itt van példának Bugár esete is. Amíg „csak” a felvidéki magyarokat verte át, addig a szlovákok tapsoltak neki. Most, hogy a tisztességesebb szlovákokat is becsapta, s megmutatta nekik az igazi arcát, ejtik őt - joggal. Hazudozó-trükköző szlovák politikusból van ebben az országban elég az ilyen viszonylatban sikeresen asszimilálódott kisebbségi politikusok nélkül is. A mai közvélemény-kutatási eredmények szerint Harabinnal együtt a legkevésbé szavahihető politikusnak tartják őt.

S itt megint álljunk meg egy pillanatra. Az a közösség, amely másra bízta érdekeinek és céljainak kimunkálását és képviseletét, még mindig rosszul végezte a történelem tanulságai szerint. Szellemi megszállásnak hívják ezt, s az a közösség, amely erre az útra lép, az eltűnés felé indul el. Nem véletlenül alakult ki a történelem folyamán a nemzeti érdek megfogalmazás, mint terminus technicus. Mögötte mélyebb összefüggések vannak, amelyeket nem tudott meghaladni az elmúlt 70 év európai együttélési modellje sem. S itt sem csupán a skótok vagy a katalánok mozgására gondolok, hanem arra is, hogy bizony lesajnáló mosolyt vált csak ki Brüsszelben is, ha valaki azt mondogatja, hogy a német érdekeket majd a franciák tudják a leghatékonyabban képviselni bármilyen fórumon. A szlovák politikusokba vetett bizalom tehát nem valamiféle modernitás-jegy, hanem sima butaság és naivitás. Nézzük csak meg a Most-Híd mostani képviselőinek névsorát, s kérdezzük meg, hányszor és milyen formában állt ki a felvidéki magyarság érdekeiért Adamčík Eduard, Antal Peter, Hrnčiar Andrej, Fedor Martin, Cséfalvayová Katarína, Balódi Ladislav, Kresák Peter vagy Vavrek Štefan. Bár, ha megnézzük a „magyarok”, Sárközy Irén, Jakab Elemér vagy Bastrnák Tibor ténykedését mondjuk himnuszügyben, talán még azt is mondhatjuk, hogy a semmit nem csináló szlovákok-félszlovákok legalább nem ártottak nekünk és nem rontották nemzettöredékünk jó hírét a törvényhozásban. És máris ott vagyunk egy újabb „minőségi küszöbnél”: adjuk a szavazatainkat azokra, akik legalább nem ártanak nekünk? Tényleg?

Mert itt van az a hülye kisfilm is, a Sme című liberális(?) napilap oldalán, ahol diadalittasan hirdetik, hogy „A fiatal magyar választó már szlovák pártokat is választ”. A film által alkalmazott primitív manipulációkkal már foglalkoztak mások, én három alap-momentumra hívnám fel a figyelmet.
Az első: történik mindez a szlovák sajtótérfél ama lapjában, amely liberálisnak és toleránsnak mondja magát. Bizonyos fokig az is –addig, amíg a szlovák térfél némely belső ügyével foglalkozik. De nem mondható el ugyanez róla akkor, amikor a magyar vonatkozásokról van szó. Bizony engem is meglepett, amikor 2002-ben, az új Dzurinda-kormány megalakulásakor magukat magyarbarát, liberálisnak gondoló szlovák értelmiségiek támadták meg épp eme lap hasábjain Dzurindát mondván, történelmi hiba volt rám bízni az EU-ba való belépés koordinálását, mert „Csáky ezt ugyan valószínűleg tényleg le tudja majd vezényelni, de azért látni kellene, hogy ez nemzeti ügy, ezt a kérdést szlovák nemzetiségű politikusnak kellene irányítania”.
Ugyaneme lap támadt neki a szlovák kormánynak akkor is, amikor Magyarország jelenlegi nagykövetségének átadására készültek, kérdvén, miféle dolog az, hogy épp a Hodža-téren fog majd naphosszat lengeni a magyar zászló, s ha a szlovák köztársasági elnök kinéz majd az ablakon, a magyar trikolórt láthatja majd reggeltől estig.
A példákat folytathatnám, ám térjünk vissza a lényeghez: miféle szlovák elvárásoknak való megfelelésről beszélhetünk ilyen vonatkozásban? S talán újból megkérdezhetnénk önmagunktól azt is, hogy a felénk toleránsabb arcot mutató szlovákok esetében eme viszonyulás nem csupán olyan trükkök halmaza-e, mint voltak annak idején Hrnciar pálinka- és kolbászreklámjai, amelyeket sok szlovákiai magyar is annyira trendinek talált, hogy rá is szavazott?

Talán azt sem szabadna figyelmen kívül hagyni, hogy eme „műhely” ikerszerű szimbiózisban működik az Új Szóval. Több szlovákiai magyar sajtómunkás vagy egyéb értelmiségi (?) esetében észrevettem, mennyire áhítoznak szlovák partnereik elismerésére. Ez a mérce számukra, ezzel szeretnék kompenzálni néha hiányzó valódi, autonóm műveltségüket is. Ez a fajta „liberális lehelet” sok kárt okozott már nekünk eddig is, a leginkább azzal, hogy rombolja nemzettöredékünk közösségi kohézióját és megágyaz annak a kisebbségi szindrómának, amely szerint az a jó szlovmagyar, akit a szlovákok annak tartanak, s alkalomadtán meg is dicsérnek. Ez a Bugár-jelenség legfőbb magyarázata, ez a Szigeti László - Huncik Péter – Miklósi Péter – Szilvássy József ....-féle megfelelési kényszerektől hajtott hozzáállások mozgató rugója is. Ahelyett, hogy azt mondanánk: mi tudjuk, kik vagyunk, milyenek és mit akarunk, erről beszéljünk.

Az előbb szlovákiai magyar újságírók neveit írtam le, s magát a jelenséget, amelynek erővonalai szerint ők mozognak. Széles és bonyolult ez a paletta, külön is kell majd értekezni róla, ám tegyük most fel a pontot az i-re: a kisfilm és a hozzá kapcsolódó írások abban a napilapban jelentek meg, amelynek jelenlegi főszerkesztője egy asszimilálódott szlovákiai magyar hölgy, Beata Balogová. Aki nemrégiben, aj Új Szó jubileuma alkalmakor olybá bölcselkedett a pozsonyi magyar nyelvű napilapban, hogy legfőbb tanácsa: őrizze meg az Új Szó a függetlenségét a magyar kormánytól. Mondta ezt annak a napilapnak, amely főszerkesztőjének felesége Sólymos László miniszter belső munkatársa, maga a főszerkesztő úr évekig a kormányhivatal alkalmazottja volt több munkatársával úgy, hogy előtte is és utána is vastagon kiszolgálták a Most-Híd pártközpontját és több szlovákiai magyar oligarchát, s akinek főszerkesztő elődje, Molnár Norbert most jutalmul a kisebbség kulturális alap igazgatói székében kétbalkezeskedhet... A sor folytatható (mondjuk a Morvay Peter nevű asszimilálódott újságíróval is, aki a DennikN című lap hasábjain próbálja elmondani nekünk, hogyan kellene közösségünknek az ő elvárásai szerint viselkednie), de nem ez a lényeg: a lényeg az, hogy az a felvidéki magyar polgár, aki a szlovák elvárásoknak való megfelelés útját szorgalmazza, ilyen ingoványos terepre óhajtja vinni a felvidéki magyar gondolkodást. Innen már tényleg csak egy lépésre van a szlovák politikai szirénhangok elfogadása – s ezzel önmagunk felszalámizása. Igen, ez is a küzdelem egyik színtere: küzdelem a tudatért, a lelkekért.

Meggyőződésem szerint tehát ezért fontos az, ami május 25-én történt, a csalódás mellett a fenti tényeket is érdemes figyelembe venni. Magam ezért vállaltam a megmérettetést és a küzdelmet – mert a lángot, az elkötelezettséget tovább kell vinnünk. És örülök annak, hogy sok lelkes, elkötelezett harcostársra találtam.
Köszönet nekik – mint ahogy köszönet minden szavazónak, aki megértette a választás tétjét és véleményt nyilvánított.

Zobraziť status na Facebooku (zobraziť viac...)

Peter Antal
20:20:42 2019.06.15

Peter Antal

Dnes som mal tú česť byť prítomný na inaugurácii Zuzany Čaputovej, prvej prezidentky Slovenskej republiky. Želám pani prezidentke veľa šťastia a verím, že slová, ktoré povedala v inauguračnom prejave o tom, že bude prezidentkou všetkých občanov a že chce svojím prístupom prispieť ku konštruktívnej spolupráci, že chce ponúkať pokojný a vecný tón, trpezlivosť a vernosť hodnotám, ju budú sprevádzať po celú dobu výkonu funkcie. Držím pani prezidentke palce, držím palce nášmu Slovensku.

Zobraziť status na Facebooku (zobraziť viac...)

Eduard Chmelár
18:38:07 2019.06.15

Eduard Chmelár

NECH ŽIJE REPUBLIKA

Pri otvorení nového Námestia T. G. Masaryka v Bratislave oslovoval poslanec parlamentu za SaS Peter Osuský prítomného Karla Schwarzenberga „Jeho Jasnosť knieža“. Povedal to pod sochou štátnika, ktorý používanie šľachtických titulov zrušil a tento zákaz je stále platný aj v Slovenskej republike ako nástupníckom štáte. To, čo sa u nás „blahosklonne“ prehliada, by sa napríklad vo Francúzsku alebo Taliansku nemohlo stať. Tam sa na republikánske symboly a tradície dbá veľmi prísne. Na Slovensku máme republiku sto rokov, no často mám pocit, že tieto veci stále nemáme vyjasnené.

Po prvýkrát som si to uvedomil v roku 2008 – pri ošiali, ktorý spôsobila návšteva britskej kráľovnej Alžbety II. Tá vzdávaná úcta až hysterické dojatie zo strany nášho obyvateľstva bola veľmi zvláštna, najmä ak si uvedomíte, že nešlo o významného vedca či umelca, štátnika, ktorý zmenil svet, športovca, ktorý dokázal prekonať ľudské možnosti – ale v podstate o bodrú dôchodkyňu, ktorá sa bez vlastného pričinenia stala hlavou Veľkej Británie. Naši novinári písali o nej takmer teologické články, a pritom v tom istom momente nevedeli zachovať ani elementárny rešpekt voči nášmu prezidentovi Gašparovičovi, ktorý bol spoluzakladateľom štátu a na rozdiel od britskej panovníčky si ho občania dvakrát priamo zvolili. Argumentovať, že kráľovná má na rozdiel od našich demokratických politikov noblesu, je prejavom snobských manierov, nie zhodnotenia kvalít človeka. Kráľovská etiketa je ako anglický trávnik. Každý hádam vie, koľko času zaberie jeho vypestovanie a ani spôsoby britskej monarchie nevynašla Alžbeta II. Bol by som zvedavý, čo by žurnalisti omámení úrovňou britskej panovníčky povedali, keby skutočne prehovorila. Sama. Či by im to nadšenie vydržalo. Aj Magda Vášáryová vyzerala noblesne, kým prednášala naučené texty. Porovnávať kráľovnú s politikmi, ktorí prešli vyhňou demokratických volieb a musia národ presvedčiť silou argumentov, nie blahosklonným mávaním a imidžom Červenej Čiapočky, je skutočne poriadne od veci. Pohľad na omdlievajúce davy, ochotné v tom čase premrznúť na kosť len aby z diaľky skôr vytušili ako uvideli siluetu kráľovnej, bol z racionálneho odstupu skutočne čudný. Rovnako ako pohľad na strémované celebrity, ktoré si robia starosti, ako uspejú v tých niekoľkých sekundách svojho života a trasú sa od vzrušenia pri dotyku ruky drobnej ženy, ktorá má stisk asi ako mŕtva ryba. Akoby v tej chvíli na nich prešiel nejaký odlesk kráľovského majestátu a každý sa snažil rozprávať tak trochu vznešenejšie, dôstojnejšie či (povedzme si to úplne nearistokraticky) predposrato. Ako napríklad vtedajší bratislavský primátor, ktorý, lapajúc po dychu, skutočne veľmi noblesne a pomaly oboznámil televíznych divákov s tým, že „umožnil“ Alžbete II. spoznať jej námestníkov... Kráľovná toľkú poctu určite nečakala.

Veľmi podobné nepatričné správanie sa dalo pozorovať počas dnešného inauguračného dňa. Kým neoficiálnu reklamnú agentúru Zuzany Čaputovej Zomri najviac znervóznilo, že Andrej Danko bol vďaka svojmu nepatrične dlhému prejavu fakticky sedem minút prezidentom republiky, na celom akte boli rušivé oveľa závažnejšie prvky, ktoré minimálne vzbudzujú rozpaky. Napríklad oslovenie „Vaša Excelencia“ v republike nenáleží domácemu prezidentovi, ale iba zahraničným vysokým štátnym predstaviteľom a veľvyslancom. Slávnostná bohoslužba Te Deum nepatrí do republikánskej tradície. Je to pozostatok korunovácie kráľov, prezidenti Masaryk a Beneš ju striktne odmietali a nie je náhodné, že je to tradícia totalitných hláv republiky – Emila Háchu, Jozefa Tisa a Klementa Gottwalda. Tí si totiž potrebovali svoj majestát potvrdzovať a posilňovať aj takýmto spôsobom. Slovenská republika sa však podľa ústavy neviaže na žiadne náboženstvo, čo by nás malo viesť podobne ako prezidenta Masaryka k odmietnutiu ďakovnej bohoslužby za prezidentku ako oficiálneho štátneho aktu. Ak už teda chce byť Zuzana Čaputová naozaj prezidentkou všetkých, teda aj tých 750 000 ľudí bez náboženského vyznania.

Zdá sa však, že časti spoločnosti to vôbec neprekáža. Naopak, mnohým ľuďom sa ceremoniály, ktoré sú historickým reliktom monarchistických čias, evidentne páčia. Na viacerých osobách v centre Bratislavy bolo vidieť, že sú doslova roztrasení z toho, že sa mohli dotknúť pani prezidentky, jedna pani sa z toho dokonca hystericky zrútila a iná sa Novému Času zverila: "Keď som jej podala ruku, tak som mala pocit, že ona je pre Slovensko ako svätý otec František pre cirkev.“ Čo je úplne šialené, ale práve toto musíme brať do úvahy: existuje tu nemálo ľudí, ktorí prezidenta nechápu ako ochrancu ústavy a demokracie, ale ako kráľa či pápeža, ku ktorému môžu vzhliadať. Na mieste je potom však otázka, či si naozaj želáme republiku a rozumieme jej princípom.

Táto diskusia u nás vlastne nikdy neprebehla. Pritom minimálne latentné monarchistické sklony malo Slovensko vždy. Úvahy o monarchii stáli už pri zrode slovenského politického myslenia. Dokonca aj tzv. uhorskí jakobíni z roku 1795, ktorí chceli v habsburskej ríši presadiť myšlienky Francúzskej revolúcie, boli v skutočnosti girondistami, lebo chceli premeniť Uhorsko na federálnu konštitučnú monarchiu, nie republiku podľa parížskeho vzoru. Ľudovít Štúr v roku 1849 tvrdil, že Slováci zmýšľajú s cisárskou vládou tak úprimne, ako málokto v monarchii. V tom čase žiadali štúrovci vytvorenie od Uhorska nezávislej korunnej krajiny na čele s kniežaťom. Republiku v tom čase presadzovala len malá časť slovenskej inteligencie bojujúca v tom čase na opačnej strane – v tábore kossuthovskej revolúcie. Podobne sa uvažovalo ešte v šesťdesiatych rokoch 19. storočia, keď sa rátalo s tým, že na čele slovenskej autonómie (so sídlom v Nitre) by malo stáť knieža, ktoré by bolo členom vládnucej kráľovskej rodiny. Ani počas prvej svetovej vojny monarchistické nálady Slovákov neopustili. V čase rokovaní o povojnovom usporiadaní stredoeurópskeho priestoru Zväz česko-slovenských spolkov na Rusi prijal v marci 1915 rezolúciu, v ktorej predložil svoj zámer: vytvoriť samostatnú československú ríšu na čele s kráľom. Podobne uvažoval aj generál Štefánik, ktorý mal s profesorom Masarykom spor, keďže nechcel republiku, ale monarchiu, na čelo ktorej chcel dosadiť niekoho z talianskej kráľovskej rodiny.

To však nič nemení na tom, že už sto rokov sa snažíme pestovať republikánske tradície. Sám zakladateľ republiky T. G. Masaryk sa tomu venoval veľmi húževnato a uvedomil si, že aj jeho prezidentský úrad má mnoho monarchistických prežitkov. Postupne sme ich však odbúravali. Len pred pár rokmi sme zrušili trestný čin hanobenia hlavy štátu, čo bol pozostatok trestného činu hanobenia cisárskej rodiny – prvok, ktorý nemá v demokratickej republike svoje miesto. Stále však máme v našom zriadení niektoré historické relikty monarchie ako napríklad vymenovanie vysokoškolských profesorov prezidentom – odborný akt, do ktorého nemá hlava štátu čo zasahovať. Tieto veci treba jednoznačne vyriešiť. Je najvyšší čas povedať si, že skutočné tradície Slovenskej republiky sú republikánske a že je pomerne nevkusné, ak sa každú chvíľu hráme na niečo iné. Hysterické výkriky Bratislavčanov počas návštevy britskej kráľovnej (alebo akéhokoľvek monarchu) typu „Boh ochraňuj kráľovnú!“ mi prídu absolútne nemiestne, a to nielen preto, že pri pohľade na desiatky bodyguardov nevdojak zapochybujete, kto tu tomu vlastne velí. Predovšetkým preto, lebo je trápne spochybňovať samých seba a hrať sa na poddaných Jej Veličenstva. Iste, nie sme v tom sami. Rovnako čudné je, ak si v budove parlamentu Maďarskej (zdôrazňujem) republiky uvedomíte, že najposvätnejšou relikviou, ktorej sa vzdáva úcta, nie je úrad prezidenta, ale svätoštefanská koruna, ktorá aj tak nie je svätoštefanská, lebo pochádza z 12. storočia, ale to nikomu nebráni v tom, aby sa pri nej každú hodinu menila čestná stráž.

Snažiť sa šaškovať a podobať sa na kráľovstvo v prejavoch uctievania hlavy štátu je však absolútny nezmysel a nevkusný gýč. Chcem len dúfať, že sa nasledujúcich päť rokov nebudú médiá sústreďovať na šatník pani prezidentky, ako to robili v posledných dňoch, ale na výkon jej funkcie. Tradícia sa nedá nahradiť teatrálnosťou. Monarchia v Británii má svoje hlboké korene. Keď som tam žil, nemohol som si nevšimnúť, že fotografia stretnutia (hoci len náhodného) s členom kráľovskej rodiny je najcennejšou relikviou v každej britskej domácnosti. Podobne je to aj v Španielsku, Švédsku alebo Dánsku (mimochodom, je pozoruhodné, že návšteva týchto monarchov v nás toľko nadšenia nevzbudila, hoci ide o rovnako staré rody, navyše bez väčších škandálov – v porovnaní s manželmi Windsorovcami – čo len potvrdzuje, že sme podľahli tzv. mediálnej inscenácii). Dokonca aj moji ľavicoví priatelia z týchto krajín sa ma neraz nechápavo pýtali, ako môžeme za hlavu štátu považovať osobu, ktorú nezvolí ani tretina národa a po piatich rokoch hľadáme inú. Tieto historické skúsenosti sa skrátka nedajú ničím nahradiť.

Je pochopiteľné, že vzhľadom na doterajší marazmus slovenskej politiky nástup Zuzany Čaputovej mnohí ľudia spájajú s nádejami. Nevidím nijaký dôvod hlbšie komentovať jej prejav, hoci bolo vidno, že sa snaží obsiahnuť všetky témy, čo so sebou nesie vždy riziko banálnosti a povrchnosti. To, že chce byť prezidentkou všetkých občanov, je povinná jazda všetkých hláv štátov, ktorých si pamätám. To je pekný záväzok, ale nemá zmysel ho vyzdvihovať, lebo len pred niekoľkými hodinami odišiel z Prezidentského paláca človek, ktorý vo svojom inauguračnom prejave tiež sľuboval spoločenský zmier a napokon zanechal túto spoločnosť rozoštvanú ako nikdy predtým. Rovnako však nevidím dôvod na to, aby sme ju kritizovali za pekné reči. Čo je to za správanie, keď nová hlava štátu ešte len vystúpi z auta a nejaký hlúčik na ňu ziape „Hanba!“?? Aký dôvod má nadávať na ňu za to, že chce ľudí spájať, ponúknuť im nádej a prispieť k tomu, aby bolo Slovensko lepšie miesto pre život? To sú predsa ciele, voči ktorým sa nedá namietať. Politikov treba posudzovať podľa skutkov, nie podľa rečí. Ak aj patríte k tým, ktorí Zuzane Čaputovej nedôverujú, takýmito nenávistnými prejavmi neoslabujete ju, ale možnosť celospoločenského zmierenia. Mimochodom, to isté by som očakával od nej alebo od Andreja Kisku, ktorý iba moralizoval o nenávisti, ale nevšímal si ju vo vlastných radoch, iba v tábore jeho protivníkov. Takto sa však pohnúť dopredu nedá. Musíme začať od seba. Všetci. A nepodliehať ani nenávisti, ani kultu osobnosti. Skutočná demokracia sa totiž neznesie ani s psychotickou polarizáciou, ani s morálnym gýčom umelo vytváranej jednoty spoločnosti. Nech žije republika.

Zobraziť status na Facebooku (zobraziť viac...)

Peter Pellegrini
09:38:01 2019.06.13

Peter Pellegrini

ĎAKUJEM VŠETKÝM ZA DÔVERU

Ďakujem všetkým za dôveru. Vnímam to ako potvrdenie môjho presvedčenia, že politik má každé ráno vstávať s myšlienkou, čo konkrétne môže v ten deň urobiť pre ľudí. Budem v tejto svojej práci pre Slovensko pokračovať s opäť o niečo väčším presvedčením, že tento prístup k riadeniu krajiny má zmysel.

Zobraziť status na Facebooku (zobraziť viac...)

Peter Pellegrini
08:45:18 2019.06.13

Peter Pellegrini

ELA BUDE SÍDLIŤ NA SLOVENSKU

Som veľmi rád, že Európska agentúra práce - alebo pre mnohých z nás jednoducho ELA - bude sídliť na Slovensku. Získavame tak prvú európsku inštitúciu a považujem za obrovský úspech, že sa nám podarilo vyhrať už v prvom kole. Záujem o sídlo agentúry mali aj iné krajiny, ako Rumunsko, Chorvátsko, Cyprus či Lotyšsko. My sme získali, ako som už uviedol, hneď v prvom kole hlasy 15 krajín, ktorým aj touto cestou ďakujem.

Veľká vďaka patrí ministrovi práce Jánovi Richterovi a jeho tímu, ktorý niekoľko mesiacov prezentoval Slovensko ako vhodnú krajinu pre sídlo tejto novovznikajúcej európskej agentúry. Rovnako sa chcem poďakovať aj rezortu zahraničných vecí a vôbec všetkým, ktorí odrobili kus poctivej roboty. Viem, že získanie takejto európskej agentúry nie je jednoduché, sám som bol pri tomto úsilí od začiatku a takisto som svojich kolegov premiérov na rôznych spoločných stretnutiach presviedčal o tom, že Slovensko je pre sídlo ELA výbornou krajinou.

S Európskou agentúrou práce príde na Slovensko takmer 150 špičkových európskych odborníkov a pravidelne sa tu budú stretávať experti na oblasť pracovného práva z celej Európy. To bezpochyby zvýši prestíž Bratislavy ako proeurópskeho hlavného mesta.

Zobraziť status na Facebooku (zobraziť viac...)

Peter Pellegrini
13:46:04 2019.06.12

Peter Pellegrini

MÁME SPOLOČNÝ CIEĽ

Dnes ma zavolali mamičky na svoj klimatický piknik. Veľmi rád by som sa osobne zúčastnil, ale kvôli pracovným povinnostiam som nemohol prísť. Plne s nimi súhlasím v ich snahe a v tom, že upozorňujú na to, že sa klíma mení rýchlo a ľudstvo na to nereaguje tak, ako by malo. Majú moju plnú podporu.

Nesúhlasím s nimi ale v tom, že nerobíme dosť, pretože robíme veľa. Vláda SR urobila veľa krokov preto, aby sa na Slovensku lepšie starala o životné prostredie.

Musí sa ale samozrejme spojiť svet a všetky národy, napr. aj Čína a India k tomu, aby sme našu planétu skutočne zachránili. Všetci sa tu chceme mať lepšie a chceme, aby sa mali dobre aj generácie, ktoré prídu po nás.

Aké kroky urobila vláda, nájdete vo videu.

Zobraziť status na Facebooku (zobraziť viac...)

Peter Antal
08:00:18 2019.06.12

Peter Antal

ĎAKOVNÉ LISTY PRE POHRONIE

Včera som v Obradnej sieni Mestského kultúrneho centra prijal futbalistov FK Pohronie – víťazov druhej ligy v sezóne 2018/2019. Týmito Ďakovnými listami som im chcel vyjadriť moje osobné poďakovanie za mimoriadny prínos pre rozvoj futbalu a propagáciu mesta Žiar nad Hronom. Futbal v našom meste dosiahol najväčší úspech vo svojej doterajšej histórii a ja pevne verím, že svoje miesto chalani zastanú aj vo Fortuna lige. Ešte raz, za mňa, jedno veľké ďakujem.

Zobraziť status na Facebooku (zobraziť viac...)

Eduard Chmelár
17:05:21 2019.06.11

Eduard Chmelár

ČO ZNAMENÁ NÁVRAT KU KOREŇOM ĽAVICE

Typickým znakom slovenskej politiky je, že jej jednotliví aktéri nespúšťajú „vnútrostranícku diskusiu“ vtedy, keď sa odkláňajú od princípov a hodnôt, ale keď strácajú mocenské pozície. Keď Peter Pellegrini hovorí o návrate ku koreňom Smeru, tak je to trochu úsmevné, lebo táto strana začínala ako bezprizorná eseročka s logom v tvare hnedej šipky smerujúcej doprava, jej predseda sa vyhraňoval tak voči pravici, ako aj ľavici a k sociálnej demokracii sa začala hlásiť až po debakli SDĽ v parlamentných voľbách a vyprázdnenom ľavicovom priestore. Mnohí vtedajší funkcionári Smeru ani netušili, čo to ľavica je, takže naozaj neviem, aké korene má pán premiér na mysli. Robert Fico zasa (ne)prekvapil vyhlásením, že politika jeho strany by už nemala byť len o sociálnych programoch, ale aj o emóciách. Čo to emócie v jeho podaní sú, vzápätí ozrejmil, keď naznačil, že chce hrať maďarskou kartou. Zatváranie slovenských škôl na juhu Slovenska je veľký problém, sám som na neho niekoľkokrát upozorňoval, ale prečo predseda najsilnejšej vládnej strany do neho potrebuje vnášať emócie? Čo im bránilo vyriešiť ho jednoduchou novelou zákona, podľa ktorej by bolo povinnosťou každej obce mať školu s vyučovacím jazykom slovenským, aby deti nemuseli cestovať do susedných dedín? Za ten rok, čo tento problém v dunajskostredskom okrese vypukol, neurobili nič, a teraz chcú prebúdzať emócie? Oslovovaním najnižších pudov obyvateľstva možno môžete dočasne zvýšiť preferencie strany, ale za cenu, že vás to vypudí z obežnej dráhy hodnotovej ľavice. Z dlhodobého hľadiska však nezachránite nič, pretože sociálna demokracia, ktorá zabudla na masarykovské „neklamať a nekradnúť“ je zbytočná.

Iný pohľad na návrat ku koreňom ponúka dnešné 114. výročie založenia prvej ľavicovej strany na Slovensku. V dňoch 11. a 12. júna 1905 sa v Petőfiho dvorane v Bratislave (dnešné Bábkové divadlo na Dunajskej ulici) konalo ustanovujúce zhromaždenie Slovenskej sociálnodemokratickej strany Uhorska. Jej zakladateľ Emanuel Lehocký sľuboval robotníkom skrátenie pracovného času, roľníkom spotrebné družstvá, slovenskému ľudu všeobecné volebné právo a monarchii boj proti jej militarizmu. Strana ďalej žiadala občiansku rovnosť bez ohľadu na pohlavie či národnosť, demokratizáciu súdnictva, bezplatné školstvo, progresívne zdaňovanie, slobodu prejavu a zhromažďovania. Žiadna „politika pre stredné vrstvy“, žiadne nacionalistické a konzervatívne úchylky, radikálna pokroková politika, pri ktorej jej lídri stáli bok po boku s tými najchudobnejšími, zvádzali s nimi boje na uliciach, organizovali petície, štrajky i vzdelávacie aktivity. „Robotník sa musí neustále vzdelávať a snažiť získať čo najúplnejšie informácie, lebo kto nečíta, nemá žiadnu duševnú väzbu s pracujúcim ľudom, nemôže byť vojakom v jeho boji,“ hlásal Emanuel Lehocký. To nebola len politika pre ľudí, to bola politika s ľuďmi.

Dnes sa na zakladateľa organizovanej slovenskej ľavice takmer zabudlo. Choďte sa pozrieť na Ondrejský cintorín v Bratislave, tabuľa na jeho náhrobnom pomníku je takmer nečitateľná, keďže predstavitelia Smeru na korene ľavice zvysoka kašlú. Pritom odkaz týchto priekopníkov ľavicovej politiky je stále aktuálny. Stáť na strane pracujúcich ľudí neznamená poddávať sa ich predsudkom a zneužívať ich emócie, ale pomáhať im vyjadriť sa, osvojiť si ich prostotu, bezprostrednosť, presvedčivosť a úprimnosť, vzdelávať ich, vysvetľovať im, že majú právo na viac než na zvyšky od bohatého stola, ktorými ich korumpuje vládnuca moc. Vrátiť pojmu robotník česť a dať týmto ľuďom slobodu, pretože nie je pravda, že robotníci sú slobodní, majú slobodu iba skoro ráno vstať a ísť drieť do večera do práce. Prví priekopníci ľavice na Slovensku – štúrovci Janko Kráľ a Samuel Štefanovič – boli revoluční demokrati. Prvá ľavicová strana na Slovensku bola radikálne demokratická. Ľavica neznamená prikrmovať ľudí a prihadzovať im k platom a dôchodkom drobné ako žobrákom do klobúka, aby držali hubu a krok. Toto dokáže aj konzervatívna pravica. Ľavicové ideály sa nemôžu rozvinúť ani v podmienkach štátneho kapitalizmu (ako maďarský marxistický filozof a bývalý disident G. M. Tamás výstižne nazýva bývalý komunistický režim), ani v objatí miliardárov. Ľavica znamená vziať svoj osud do vlastných rúk, získať kontrolu nad vlastnými životmi, demokratizovať rozhodovacie procesy na všetkých úrovniach. Držať ľudí v nevedomosti a zneužívať ich emócie – to je odveká taktika mocenských elít, nie ľavicového hnutia. Tak ako nebude z vlka baranina, nebude ani zo Smeru ľavica.

Zobraziť status na Facebooku (zobraziť viac...)

Peter Pellegrini
06:07:20 2019.06.11

Peter Pellegrini

BUĎME ZODPOVEDNÍ VOČI SEBE AJ ZAHRANIČIU

Uplynulý týždeň v plnej miere odhalil, ako na slovenskej politickej a mediálnej scéne chýba konsenzus a spolupráca v oblasti zahraničnej politiky. Svet okolo nás sa zásadne mení, politika Moskvy, ako aj Washingtonu prechádza revíziou, čínska ekonomika expanduje a ak na to nebudeme reagovať okamžite, môžeme byť nemilo prekvapení.

Zobraziť status na Facebooku (zobraziť viac...)

Peter Gajdoš
17:00:42 2019.06.10

Peter Gajdoš

A dnes sme v Pieštanoch pokračovali aj v rokovaniach s ministrami obrany krajín Stredoeurópskej obrannej spolupráce, kde sme aktuálne rovnako predsedníckou krajinou. Venovali sme sa viacerým témam a jednou z nich bola aj príprava spoločného cvičenia COOPSEC 2019, ktoré sa uskutoční už v októbri v Maďarsku. Hovorili sme aj o aktuálnom stave projektov PESCO a tiež o podpore krajín západného Balkánu. #V4 #CEDC

Zobraziť status na Facebooku (zobraziť viac...)

Peter Pellegrini
16:25:32 2019.06.10

Peter Pellegrini

V RUSKU SOM HÁJIL ZÁUJMY SLOVENSKA, PÁN PREZIDENT RADŠEJ SEDEL DOMA

Zarazila ma mediálna hystéria, ktorá sprevádzala moju dôležitú návštevu Ruskej federácie vrátane rokovania s ruským prezidentom Vladimirom Putinom. Vzhľadom na časovú kolíziu som sa nemohol súčasne zúčastniť na spomienkovej akcii vylodenia spojencov v Normandii - no hneď, ako sme na úrad vlády dostali pozvánku, obrátili sme sa na pána prezidenta, či by na nej mohol krajinu reprezentovať on. Nerozumiem jeho odôvodneniu, že už absolvoval rozlúčkovú návštevu Česka, a preto nebude viac cestovať. Kým ja som teda rokoval o mimoriadne vážnych otázkach s najvyššími ruskými predstaviteľmi, pán prezident sedel doma, hoci jeho mandát sa končí až 15. júna. Slovensko však na spomienke v Normandii dôstojne zastúpil vicepremiér Richard Raši, takže pán prezident sa ďalej môže venovať svojej straníckej politike.

Zobraziť status na Facebooku (zobraziť viac...)

Peter Gajdoš
12:03:00 2019.06.10

Peter Gajdoš

Verím, že naše aktuálne predsedníctvo vo Vyšehradskej skupine dotiahneme do úspešného konca. Myslím, že v oblasti obrany sa po celý čas skutočne nieslo v zmysle hesla: “Dynamický Vyšehrad pre Európu”. Podarilo sa nám dokrokovať všetky detaily pre pripravenosť spoločnej bojovej skupiny EÚ krajín V4, ktorá bude v pohotovosti už od 1. júla 2019, zorganizovali sme rokovanie V4 v historickom formáte spolu s ministerkami obrany z Francúzska a z Nemecka. A vďaka jednotným postojom v mnohých témach, je náš hlas v medzinárodných zoskupeniach skutočne silnejší. Ďakujem kolegom z V4 za konštruktívny dialóg. #V4 #spolupraca

Zobraziť status na Facebooku (zobraziť viac...)

Peter Pellegrini
15:05:21 2019.06.09

Peter Pellegrini

TENTO ZÁŽITOK SI ZAPAMÄTÁM NAVŽDY

Počas týždňa som navštívil Ruskú federáciu, kde som okrem dôležitých politických stretnutí mal chvíľu čas vidieť aj kúsok histórie tejto krajiny. V Petrohrade som dokonca mal možnosť otvoriť Palácový most cez rieku Nevu. Bol to pre mňa obrovský zážitok. Viac v článku.

Zobraziť status na Facebooku (zobraziť viac...)

Copyright © SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. Všetky práva vyhradené. Vyhradzujeme si právo udeľovať súhlas na rozmnožovanie, šírenie a na verejný prenos obsahu.

X