Hoci pre obyvateľov Československa, ktorí sa narodili na konci 2. svetovej vojny či ešte desaťročie po nej, sa rok 1968 stal formatívnou generačnou skúsenosťou, pri historickom hodnotení vtedajšieho diania treba brať do úvahy, že z hľadiska svetovej politiky neboli udalosti u nás nijako dominantné.
Pri príležitosti 53. výročia invázie armád Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 to pre agentúru SITA povedal historik Matej Ivančík z Katedry všeobecných dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského.
Pozornosť politikov aj médií v Spojených štátoch amerických a na európskom západe totiž podľa neho pútali najmä udalosti spojené s vojnou vo Vietname a masovými domácimi protestmi proti nej. Takzvaná „Pražská jar“ bola podľa historika z tohto hľadiska západnými médiami vnímaná len marginálne, a to predovšetkým prostredníctvom prekvapivej liberalizácie v kultúrnej oblasti.
Československo nebolo izolovanou krajinou
Ani z pohľadu takzvaného východného bloku podľa Ivančíka nemožno vývoj vo vtedajšom Československu interpretovať ako jedinečnú udalosť, vymykajúcu sa z navzájom prepojených politík jeho členských štátov.
Procesy reforiem a liberalizácie totiž podľa neho neboli exkluzívnou záležitosťou Československa, ale predstavovali akýsi komplexnejší proces, ktorého prejavy bolo možné sledovať aj v Sovietskom zväze či napríklad aj v Bulharsku.
„Slovanskí bratia“ nám vrazili dýku priamo do srdca. Politici reagujú na 53. výročie okupácie Československa
„Inváziu potom musíme chápať aj ako signál pre obyvateľstvo v týchto štátoch, kde politické špičky mohli využiť túto situáciu aj na zbavenie sa existujúcej, ale aj potenciálnej opozície,“ skonštatoval. Ak sa podľa Ivančíka pozrieme na inváziu optikou krajín tzv. východného bloku, táto udalosť by nemala byť interpretovaná len z pohľadu osudu Československa.
„Samozrejme, tento rozmer je mimoriadne dôležitý pre vývoj vnútropolitickej situácie v Československu. Treba si však uvedomiť, že Československo nebolo úplne izolovanou krajinou,“ zdôraznil historik.
Vlastných ľudí nechal štát za hranicami
Napríklad počas leta 1968 podľa neho pôsobili v Československu na brigádach estónski študenti, ktorí si udalosti zaznamenávali do svojich denníkov. „Viacerí československí dovolenkári boli počas inkriminovaných udalostí v Juhoslávii a ocitli sa mimo hraníc svojho štátu, ktorý pre nich uzavrel hranice, čím boli vydaní na „milosť“ svojich juhoslovanských „bratov a sestier“, ktorí im poskytli prístrešok,“ vysvetlil Ivančík.
Invázia „spojeneckých vojsk“ nebola priateľská pomoc, pripomenula prezidentka Čaputová
Rakúsko podľa neho prijímalo československých utečencov a odmietlo kompromitovať svoju neutralitu a suverenitu intervenciou do vysielania televízií a rozhlasu, ktoré informovali o invázii, hoci ich o to Sovietsky zväz žiadal.
Inváziu v 1968 podľa Ivančíka tiež nevieme vysvetliť bez skúsenosti z Maďarska z roku 1956. „Z pozície Alexandra Dubčeka bolo v podstate naivné očakávať iný vývoj. Zároveň Československo nebolo v takej pozícii ako Poľsko, ktoré sa invázii v roku 1956 dokázalo vyhnúť, najmä ak zvážime, že naša politická elita sa v konečnom dôsledku spolupodielala na „konsolidácii“ pomerov po invázii,“ dodal historik