BRATISLAVA 12. marca (WEBNOVINY) – Mám prababičku a je to anjel. Môj anjel. Milujem na nej všetko. Jej strieborné vlasy, vrásky, ktoré jej do tváre vryl smiech aj smútok, jej rozprávanie o minulosti a jej pohľad, v ktorom sú odrazené životné skúsenosti. Mám rada, keď s ňou môžem tráviť čas. Medzi nami je trojgeneračný rozdiel, ale aj napriek tomu si vieme nájsť spoločnú reč. Niekedy sa nezhodneme, no každá naša spoločná chvíľa ma vie obohatiť.
Občas, keď v električke vidím otráveného „pubertiaka“, neochotne, akoby len tak z povinnosti uvoľniť miesto pre staršieho človeka, alebo pani na pošte, ktorá netrpezlivo vysvetľuje babičke ako správne vypísať papiere a tvári sa, že ju to neuveriteľne obťažuje, pýtam sa sama seba: „Kedy sa to stalo, že sme starších ľudí vyradili na okraj spoločnosti?“
Na starobu sa dnes už akosi nevieme pozrieť s úctou. V dnešnom svete pachtiacom po neexistujúcej dokonalosti, naháňajúcej sa za rýchlo vyprodukovanými hodnotami, vo svete, v ktorom sa na mnohé veci pozeráme povrchne, sa staroba jednoducho nenosí. Robíme všetko, aby sme sa jej vyhli. Popierame ju, zakrývame, snažíme sa ju oddialiť. Všetko, čo nie je mladé, svieže, všetko, čo nespĺňa nalinajkované veličiny dnešného ideálu je nevyhovujúce.
Tvárime sa, že názory starších ľudí nie sú podstatné, lebo už vyšli z módy. Často vyzeráme, akoby nás ich prítomnosť vyrušovala. Spôsobujeme, že starí ľudia sa cítia nepotrební a nerešpektovaní. A pritom nás ovláda bezbrehé prijímanie ideálov. Naša neschopnosť vnímať odlišnosti.
Média nám podsúvajú šablónovitú krásu a bezchybnosť a my sa tým nechávame opantať. Zo stránok časopisov sa na nás usmievajú prevažne mladé dievčatá. O veku sa nehovorí a čím šikovnejšie ho vieme zakryť, tým lepšie. Máme k dispozícii výdobytky medicíny, ktoré pomáhajú. Problém však nastáva, keď sa prostriedok stane cieľom. O starobe sa toho veľa nepopíše. Dnešná spoločnosť starnutie neodpúšťa. Človek sa s tým musí vyrovnať sám. Najväčší tlak je pritom kladený práve na ženy. Na to, aby vyzerali stále mladé a dokonalé. Ale ja nevidím ani jednu chybu na tvári mojej prababky. Ani jednu vrásku, ktorá by mi na nej prekážala.
Starý človek nie je nepekný človek. Starý človek nie je menejcenný človek. Staroba je prirodzenou súčasťou nášho životného kolobehu. Jednou z kapitol nášho života. V mnohých kultúrach je starší človek považovaný a vnímaný ako najmúdrejší a najváženejší člen spoločnosti. Môj starý otec mi zvykol spomínať, že kedysi sa na starobu pozeralo otvorenejšie, pretože v jednom dome žilo väčšinou spolu aj viac generácií. Mladšie a staršie generácie boli spolu viac v kontakte. Staroba bola prirodzenou súčasťou života, vnímaná ako súčasť jeho kolobehu.
Rozhovor so starším človekom, vnímanie jeho duše, ktorá v sebe nesie svoj životný príbeh, ľudské omyly aj vzostupy, ktorá má v sebe zapísanú celú epizódu minulosti, môže byť pre mladého človeka cenným zážitkom.
Prečo sa teda ľudia tak starobe bránia? Prečo sa pred ňou snažíme utiecť? Dnešná spoločnosť neoceňuje starších ľudí tak, ako by mala. Viem, aké je dôležité pre moju prababku, keď o ňu niekto prejaví skutočný záujem. Pre mňa je zase dôležité tráviť s ňou čas. Pozerať sa do jej očí, počúvať ju a vidieť v nej životnú múdrosť. Prežité životné okamihy, etapy, ktoré mňa ešte len čakajú. Pred ktorými mám možno ešte strach. Cítiť v nej množstvo prežitých emócií. Je pre mňa inšpiráciou. Cez jej spomienky sa ja sama učím. Ukazuje mi to mnohé veci v živote. Občas ju len počúvam a nedočkavo kladiem otázky, aby som sa dozvedela, aké to bolo keď ona bola mladá.
K starým ľuďom by sme nemali pristupovať ani s odstupom a ani by sme ich nemali ľutovať. Nemali by sme sa tváriť, že staroba neexistuje a ani by sme nemali hystericky retušovať každú vrásku z tituliek časopisov. Mali by sme ju vedieť prijať a nachádzať v nej zdroj inšpirácie . Karol Čapek raz povedal: „Byť mladým dokáže byť každé teľa. Ale vedieť starnúť, to je kumšt.“
Staroba má svoj význam. Lebo možno starneme práve preto, aby sme si na sklonku životu zbavení všetkých ilúzií začali konečne uvedomovať život samotný. Koniec koncov, či chceme alebo nie aj my raz zostarneme. A až vtedy zrejme úplne pochopíme, aké uznanie si od nás starý človek naozaj zaslúži.