Pred 70 rokmi Nemecko napadlo ZSSR

Vojna
Foto: SITA/archív Martina Lacka

BRATISLAVA 22. júna (WEBNOVINY) – Pred 70 rokmi, v skorých ranných hodinách v nedeľu 22. júna 1941, prešla druhá svetová vojna do novej fázy.

„Nemeckou inváziou do ZSSR známou ako operácia Barbarossa, sa začal najkrvavejší konflikt, ktorý svojím rozsahom a ničivosťou zatienil všetky predošlé vojny v svetových dejinách. Konflikt bol vyústením rozporov protichodných mocenských záujmov dvoch zločinných diktátorských režimov, hitlerovského a stalinského, ktoré si v auguste 1939 rozparcelovali stredovýchodnú Európu,“ povedal pre agentúru SITA historik Martin Lacko.

Upozornil, že do vojny, dobovou propagandou označovanej ako ťaženie proti boľševizmu, sa zapojili aj viaceré štáty nemeckého spojeneckého systému – Rumunsko, Maďarsko, Taliansko Fínsko, Chorvátsko. „Jedným z nemeckých spojencov v ťažení bola aj Slovenská republika. Z iniciatívy jej premiéra a ministra zahraničných vecí Vojtecha Tuku sa pripojila už 22. júna, o dva dni neskôr už dvojtisícová Rýchla skupina ako prvá slovenská formácia prekročila hranice Sovietskeho zväzu. Za ňou postupoval armádny zbor s takmer 50 tisíc mužmi,“ povedal Lacko.

OBRAZOM: Spomienka na nemeckú agresiu v Rusku a Bielorusku

Spomienka na napadnutie ZSSR v Bielorusku
Foto: SITA/AP
Spomienka na napadnutie ZSSR v Bielorusku
Foto: SITA/AP
Spomienka na napadnutie ZSSR v Bielorusku
Foto: SITA/AP
Spomienka na napadnutie ZSSR v Bielorusku
Foto: SITA/AP
Spomienka na napadnutie ZSSR v Bielorusku
Foto: SITA/AP

Dve slovenské divízie

Po stiahnutí 35 tisíc záložných vojakov armádneho zboru zo západnej Ukrajiny v auguste 1941 sa podľa historika slovenská vojenská účasť skoncentrovala do dvoch divízií. Prvá, Rýchla divízia, pôsobila v rámci skupiny armád Juh na smere Ľvov – Kyjev – Dnepropetrovsk – Rostov na Done. V lete 1942 dosiahla hranicu kontinentov, pohorie Kaukaz (trasa približne štyritisíc km zo Slovenska). Po stalingradskom obrate začiatkom roka 1943 ustupovala už bez techniky a ťažkých zbraní na Krym, kde bola zreorganizovaná na 1. pešiu divíziu. „Po zajatí vyše dvetisíc jej príslušníkov Červenou armádou pri Melitopole v októbri 1943 ustupovala ďalej cez južnú Ukrajinu, Rumunsko až do Maďarska, kde koncom vojny jej zvyšky padli do sovietskeho zajatia a boli odvlečení do gulagov,“ uviedol Lacko.

Druhá, Zaisťovacia divízia (od leta 1943 2. pešia divízia) plnila strážne a bezpečnostné úlohy na okupovanom území severnej Ukrajiny a Bieloruska. „Pre ilustráciu, približne osemtisíc jej príslušníkov malo zaisťovať územie s rozlohou dvakrát väčšou ako dnešné Slovensko. Táto úloha sa, najmä v situácii ohromného vzrastu sovietskeho partizánskeho hnutia, stala nereálnou a v konečnom dôsledku viedla k rozkladným tendenciám v divízii, čomu sa nakoniec podarilo vyhnúť jej odsunom do Talianska,“ upozornil historik. Okrem dvoch divízií v ZSSR pôsobili aj špeciálne ženijné jednotky, či letectvo. V rámci letectva sa stal najúspešnejším slovenským letcom druhej svetovej vojny vôbec Ján Režňák z 13. letky s 32 zostrelmi.

https://www.youtube.com/watch?v=hrMrboz3WJM

1300 mŕtvych Slovákov

Pokiaľ ide podľa Lacka o politickú úroveň účasti, treba konštatovať, že štátni predstavitelia SR sa v júni 1941 nijako výrazne nebránili zapojeniu Slovenska do nemeckého ťaženia. „Príčinu možno vidieť predovšetkým v tradičnom slovensko-maďarskom súperení o priazeň Nemecka, ktorá bola vedúcou líniou celej vtedajšej zahraničnej politiky. Rovnako však je faktom, že predstavitelia SR na čele s prezidentom Tisom a ministrom národnej obrany gen. Čatlošom sa snažili slovenskú účasť cieľavedome znižovať, a to aj v období, keď Nemecku ´tieklo do topánok´ a tlačilo na zvyšovanie kontingentov u svojich spojencov,“ povedal historik. Celková bilancia strát trojročnej bojovej účasti slovenskej armády v ZSSR je približne 1 300 obetí na životoch a 3 200 ranených. Pre porovnanie, na bojiskách prvej svetovej vojny (1914 – 1918) položilo za monarchiu život takmer 70 tisíc Slovákov.

Faktom podľa Lacka je, že v prvých týždňoch vojny intervenčné armády (najmä však Slovákov) na západnej Ukrajine miestne obyvateľstvo vítalo ako osloboditeľov spod stalinského režimu. „Ako sa však onedlho ukázalo, brutálna nacistická okupačná politika spravila ilúziám koniec,“ dodal. Na Slovensku nebola vojna proti ZSSR podľa historika populárna.

Svetová rarita

„Svojho skutočného nepriateľa a hrozbu videli Slováci v južnom susedovi, Maďarsku, ktoré okupovalo viac ako 20 % slovenského územia. Paradoxne, práve ono bolo núteným spojencom SR,“ uviedol. Napriek nepopulárnosti vojny možno však podľa neho povedať, že Slováci si, až do obratu na frontoch v roku 1943, plnili povinnosti, ktoré od nich očakávala armáda i štát, čo ich do vojny vyslal. Dezercie na stranu ZSSR sa týkali menej ako jedného percenta z celkového počtu takmer 80 tisíc mužov, ktorí sa vystriedali na území ZSSR. O svojich skúsenostiach s nacizmom a boľševizmom slovenskí vojaci následne informovali krajanov doma, čím sa stali významným informačným faktorom spoločnosti.

Svetovou raritou boli podľa Lacka vnútorné pomery v slovenskej armáde. „Z radov jej príslušníkov nebol nik, a to ani v čase stanného práva, popravený. Prečiny, za ktoré bol v iných armádach trest smrti, sa v slovenskej armáde vybavili niekoľkotýždňovým väzením. Armáda sa stala rezervoárom demokratických, nekomunistických síl, čo sa ukázalo neskôr aj v SNP,“ dodal.
Sviecka
Foto: SITA/AP

Slovenská účasť v protisovietskej vojne bola podľa Lacka desaťročia tabuizovanou.

Najmä pre komunistický režim v Československu, ktorý videl svoj ´večný vzor´ v ZSSR, to bola traumatizujúca udalosť s priam blasfemickým nádychom. Tento trend však čiastočne pretrval aj po roku 1990 a ani dnes nie je vôľa príliš spomínať túto kapitolu našich dejín, najmä jej obete. Objektívne vzaté, tisíce slovenských mužov, generácie našich otcov, resp. starých otcov, si ako radoví vojaci plnili svoju vojenskú povinnosť. Boli potrestaní prakticky dvakrát: najprv nedobrovoľným vyslaním na front, potom, po roku 1945, zas svojou diskrimináciou za účasť v nanútenej vojne,“ povedal s tým, že osobitne smutné osudy mala pamiatka padlých.

„Kým na pomníkoch I. sv. vojny nachádzame mená všetkých obetí, bez ohľadu na to, na akej strane frontu padli, v prípade druhej svetovej vojny sa obete zúžili fakticky iba na tých, čo padli na strane československého odboja. Pamiatka tých, čo svoj život položili za štátnu samostatnosť, bola ignorovaná a ich mená mali byť fakticky vyretušované z našich národných dejín,“ dodal Lacko.

Ďalšie k téme

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom
Viac k osobe Adolf HitlerMartin Lacko