Pred koncentračným táborom a smrťou nás zachránila poľská pustovníčka, spomína pani Eva zo Spiša

Holokaust
Foto: ilustračné, www.gettyimages.com.

Slovensko si v tomto roku pripomenulo osemdesiat rokov od prijatia Židovského kódexu. Židovských obyvateľov vtedy obral o všetky občianske, náboženské či spoločenské práva.

Pamätníkov tej doby, ako aj samotného holokaustu však postupne ubúda. Za mnohých už rozprávajú len deti.

Príkladom je aj pani Eva, ktorá žije na severe Spiša. O udalostiach spojených s jej rodinou a vojnou už vie len vďaka tomu, čo sa dozvedela od rodičov. V snahe o zachovanie súkromia požiadala o nezverejnenie jej priezviska.

Pamätníkov holokaustu už ubúda. Vy sama ste ho síce zažili, ale o udalostiach viete len z rozprávania rodičov, keďže ste boli v tom čase veľmi maličká. Aká teda bola ich cesta v tom neľahkom období?

Otec bol z Malaciek, bol obvodným lekárom. Pracoval v čase vojny v poľskej obci Fridman, ktorá bola v tom čase súčasťou územia Slovenského štátu, po vojne ju pričlenili k Poľsku. Ako lekár dostal prezidentskú výnimku, keďže v tej dedine lekára nemali. Mamička pochádzala z Nitry.

Do Fridmanu prišli, keď bola moja mama v deviatom mesiaci tehotenstva, teda narodila som sa už tam, v roku 1942. Mama tak porodila na mieste, ktoré vôbec nepoznala. Nepoznala tam nikoho, nemala tam priateľov. Po čase sa ale obaja veľmi dobre vžili s prostredím a myslím si, že tam prežili pekné dva roky, až dovtedy, kým neprestali platiť výnimky v roku 1944.

Otec mal byť teda odvezený buď do Auschwitzu, alebo zastrelený, rovnako tak aj moja 26-ročná mamka i ja. Viem, že to nechcel a hovoril, že celý čas nosil so sebou morfium. Ak by náhodou nastala situácia, že by nás chytili, plánoval ho pichnúť mame, aj mne, a nakoniec sebe, aby sme sa nedostali do koncentračného tábora.

Bola to veľmi inteligentná žena, ktorá pracovala vo Varšave a sklamaná životom z nej odišla. Kúpila si pozemok v Durštíne, v dedinke blízko Fridmanu, kde si postavila malý domček.

Do koncentračného tábora ste však nešli, prežili ste, čo vás a vašich rodičov zachránilo?

Otec mal veľmi dobrý vzťah s vtedajšími „financami“, teda pohraničníkmi. Prišli mu povedať, nech si zbalí kufre, pretože v Spišskej Starej Vsi už Nemci nebrali Židov, len ich rovno strieľali. Radili mu, nech si zoberie najnutnejšie veci, dieťa a ženu a ak môže, uteká hneď preč, lebo už pre nás nie je iná záchrana. Ale on nemal kam ísť.

Vtedy si spomenul na jednu pani, ktorá žila ako pustovníčka, volala sa Mieczislawa Faryniak. Bola to veľmi inteligentná žena, ktorá pracovala vo Varšave a sklamaná životom z nej odišla. Kúpila si pozemok v Durštíne, v dedinke blízko Fridmanu, kde si postavila malý domček.

Môjho otca navštevovala ako lekára. Raz mu povedala, že ak bude mať problémy, či bude v ohrození života, má prísť k nej. Vedela totiž, že je židovským lekárom. Otec tak v septembri 1944 zobral manželku a mňa a odišiel za ňou. Prišiel k jej domu v noci a prosil ju, či by tam mohol ostať. Povedal jej, že je to len na jednu noc a potom si bude hľadať niečo iné, niekde v lese. Ona mu na to povedala: „Pán doktor, ale ten les sa niekde končí, preto vy ostaňte u mňa.“.

Hovorila o mne, že som židovské dieťa a rodičia mi umreli.

Nebála sa toho, že by vás u nej objavili Nemci?

Môj otec jej vtedy povedal, že je to strašné riziko pre ňu, v prípade, že by naozaj Nemci prišli. Ona však bola veľmi pobožná, veriaca žena.

Povedala mu: „Keď prídu Nemci, tak sa chytíme za ruky a pôjdeme spolu do neba.“. Následne otca s mojou mamou ukrývala v takom priestore na zemiaky, akoby pivničke, či v malom bunkri. Mňa tam však nechať nemohla, pretože ako dvojročné dieťa by som ich mohla prezradiť plačom alebo krikom. Zobrala ma teda do batoha a chodila po dedinách.

Hovorila o mne, že som židovské dieťa a rodičia mi umreli. Pýtala sa, kto by ma mohol k sebe zobrať, že bude za to aj platiť. Nikto však nebol ochotný, každý sa bál. Zobrať si židovské dieťa bolo rizikom. Po čase, asi týždni, našla istú pani. Išlo o vdovu, ktorá mala asi osem svojich detí a bola na tom finančne veľmi zle. Hovorila, že ak by za to niečo dostala, bola by ochotná sa o mňa postarať. Povedala, že sa tam medzi toľkými deťmi stratím. U nej som teda bola až do príchodu frontu.

V srdci mám veľkú lásku aj k tej žene a hlavne k pani Mieczislawe, ktorá poskytla útočište aj mojim rodičom. No mnoho ľudí z dediny vedelo, kde sú  rodičia ukrytí. Niektorí z nich im tam nosili jedlo. Rovnako vedeli aj o mojom úkryte, no nikto ho nevyzradil. Snáď to bolo aj pekným  vzťahom pacientov so svojim rodinným  lekárom, a určite to bolo ich charakterom a dobrotou.

Zomrela takmer v jednom roku ako moji rodičia. Teda sa splnilo to, čo povedala, „chytíme sa za ruky a pôjdeme do neba“.

Rozprávali o tých časoch vaši rodičia veľa?

Naopak, veľmi málo. Ale s tou pani Mieczislawou, ktorá nás zachránila, sme mali veľmi blízky vzťah, udržiavali sme kontakty a chodili za ňou. Vďaka nej je tu celá naša rodina, moji traja súrodenci, moje tri dcéry, mojich desať vnúčat. Hovorím, že je to moja druhá matka. Nebyť nej, nie sme tu.

Takže ste za ňou chodili až do jej smrti?

Áno. A chodíme tam každý rok na výročie jej narodenia alebo smrti. Zomrela takmer v jednom roku ako moji rodičia. Teda sa splnilo to, čo povedala, „chytíme sa za ruky a pôjdeme do neba“.

Viete o tom, že by pomohla aj iným?

Neurobila len tento dobrý skutok, zaslúžila sa o veľmi veľa vecí. V Durštíne vybudovala škôlku pre deti, pomáhala ľuďom, ako sa len dalo.

Viem, že keď ju chceli navštíviť naši a priniesť jej nejaké darčeky, ona si nič nepýtala pre seba a nič nenechala. Dokonca im napísala zoznam. Napríklad, aby priniesli papuče takej a takej veľkosti, pretože chýbajú jednému jej známemu, ktorý je chudobný.

Všetko rozdala, bola neskutočným človekom. Snažila sa tiež o isté duchovné povznesenie ľudí, ktorí žili v Durštíne. Postavila tam kaplnku Ducha Svätého, ktorú vysvätil Karol Wojtyla ešte ako kardinál. Napísal jej tiež krásny list za to, čo urobila pre okolie, pre záchranu Židov. Mám ho aj prefotený. Viacerí ľudia žiadajú jej blahorečenie.

Boli sme tu jediní Židia. Keď som sem prišla, bola tu už len jedna pani, ktorá sa vrátila z koncentračného tábora, no potom umrela. V okolí ani nepoznám Židov, ktorí by tu ostali.

A čo sa teda stalo po tom, keď ste sa po skončení vojny od nej odišli?

Po prechode frontu som sa vrátila k rodičom. Durštín aj Fridman spadali po vojne do poľského územia. My sme sa vrátili na Slovensko. Otec pracoval ako lekár v Podolínci až do penzie. Mama u neho pracovala ako sestrička, celý život robili spolu. Za mlada študovala tiež medicínu, no len prvé dva semestre, pretože potom začali platiť zákony, podľa ktorých už Židia nemohli študovať a tak to musela nechať.

Mnohí preživší sa po holokauste nezdržali dlho na Slovensku. Vaši rodičia nikdy nezvažovali odchod do zahraničia?

Nie, nezvažovali. Mali radi túto krajinu a boli radi, že sa vrátili znova na Slovensko. Veľa ich kolegov aj z blízkych miest odišlo po roku 1948 do Izraela a potom po roku 1968 do Nemecka. Naši o tom ani nikdy neuvažovali.

Nikdy ani nepocítili nejakú nenávisť zo strany ľudí po príchode do Podolínca?

Myslím si, že nie. Ani ja som ju nikdy nepociťovala. Žili sme tu s ľuďmi tak pekne, že by som povedala, že tu žiadna nenávisť nebola. Boli sme tu jediní Židia. Keď som sem prišla, bola tu už len jedna pani, ktorá sa vrátila z koncentračného tábora, no potom umrela. V okolí ani nepoznám Židov, ktorí by tu ostali.

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom