BRATISLAVA 8. október (WebNoviny.sk) – Prvá októbrová nedeľa patrila v Prešove milovníkom koní. Práve „koňare“, ako sa obyvateľom Prešova hovorí, si mohli v plnej kráse vychutnať to, čo tieto ušľachtilé zvieratá dokážu na ranči Pohoda, kde sa uskutočnilo podujatie Rodeo a dostihy.
V siedmich disciplínach sa na ňom predstavilo vyše 20 koní a jazdcov z celého Slovenska. Pri tejto príležitosti sme sa porozprávali s jedným zo spoluorganizátorov a podporovateľov tohto podujatia, ale i návratu koní do Prešova, Pavlom Hagyarim.
Ako a prečo vlastne toto podujatie vzniklo?
Toto podujatie má za sebou už niekoľko ročníkov. Je súčasťou projektu Vráťme kone do Prešova, kde som bol jedným zo spoluautorov tejto iniciatívy. Ide o to, že kone tu historicky, už od Rakúsko-Uhorska a čias veľkého žrebčína pre armádu, vždy patrili. Následne sa tu v 50-tych rokoch vrátili ako športové kone, keď tu boli veľké parkúrové preteky. V 90-tych rokoch tu ale táto história skoro zanikla, a preto si myslím, že sa všetci tešia, že sa nám podarilo obnoviť tradíciu koní v meste.
Príjemné počasie pritiahlo do jazdeckého areálu Pohoda peknú návštevu divákov, ale i súťažiacich koní. O čom to svedčí?
Sú tu kone z celého Slovenska, keďže rodeo má svoju súťažnú ligu. Avšak pre mňa ako spoluorganizátora je dôležité, že tu prichádzajú ľudia z Prešova a blízkeho okolia. Že si nachádzajú vzťah ku koňom, k ich histórii a tradícii. A že je to do určitej miery aj súčasťou aktívnemu turizmu.
Prečo je to podľa vás dôležité?
Pred niekoľkými rokmi sme tu obnovili prešovskú steeplechase a aj keď sa zdá, že rodeo patrí niekde do Ameriky a na západ, ten pokrok sa nedá zastaviť a je tu časť ľudí, ktorí majú radi kone, súčasne ich radi navštevujú. Zároveň je to aj súčasťou turizmu a nových pracovných miest. Tým je prepojená história so súčasnosťou a aj budúcnosťou. Dáva sa tu viac priestoru pre relax, a to je miesto, kde Prešov na základe histórie a tradície buduje svoju budúcnosť. V meste sa nám podarilo obnoviť aj parkúrové skákanie. Navyše okrem rodea je tu aj hipoterapia, ale aj drezúra. Treba si uvedomiť, že drezúra a parkúr je aj olympijský šport, takže má to aj určitú perspektívu. Som navyše presvedčený, že tu tento šport má veľa prívržencov, že budúcnosť Prešova je spojená s koňmi a tiež, že čím ďalej, tým viac sa koňom budeme venovať. Verím, že sa nám podarí rozšíriť ho aj na voltíž, čo je tiež olympijský šport.
Ako ste sa dostali ku koňom vy?
Ja som pôvodne nejazdil. Ku koňom som sa dostal ako primátor, keď som ich začal podporovať ako súčasť tradícií. V Prešove máme aj ďalšie tradície ako soľ, či opál, ktorý tu je historicky. Ale presvedčili ma „koňare“, ktorí mi vysvetlili, že keď si primátor, musíš sa naučiť jazdiť a kúpiť koňa. Tak som povedal dobre, ale nech je kôň pokojný, aby ma nezhodil, nezabil, a aby bol pekný, aby sa Prešovčania zaňho nehanbili. Iróniou je, že keď som nastúpil, kôň bol nejazdený, ja som bol nevytrénovaný, takže hodil zadkom a ja som skončil na piesku haly. Ale to bolo prvý a posledný krát, čo som z koňa spadol.
Aký máte vzťah teraz a čo všetko ste už spolu prežili?
Je to úžasné zviera, ktoré je ušľachtilé a ktoré vám rozumie. Možno na prvý pohľad nedá toľko lásky ako trebárs pes, ale akonáhle zakričím Morgan, okamžite dvihne hlavu a uteká za mnou. Jazdím s ním bežne v hale, sadnem si tiež naňho a ideme spolu aj do lesa, smerom na Veľký Šariš, Kanaš, či Kapušanský hrad. A je to úžasný relax a možno aj výzva pre ďalších, aby si kúpili koňa, alebo si nejakého aspoň požičali z jazdeckých areálov. Svet je najkrajší z chrbta koňa a ja to môžem len potvrdiť. Morgan má navyše svoju sochu aj na námestí, pretože som mal pocit, že nám chýba symbol Prešova, symbol našej prezývky. Tak som nechal urobiť koňa z podkov a ten dodnes stojí na námestí a vidím, že ľudia sa pri ňom často fotia.
História prešovského „koňarstva“ siaha do 19. storočia, konkrétne do roku 1859, kedy v meste práve vami už spomínaný štátny žrebčinec vznikol. Sú teda vďaka tomu skutočne práve kone historickou doménou Prešova?
Mnoho ľudí si neuvedomuje a nepamätá tento starý žrebčinec, ktorý bol na Sabinovskej ulici. A keď rakúsko-uhorská armáda používala kone, tak to bol jeden z najväčších žrebčincov v krajine, hlavne teda pre Uhorsko. A tam vznikla aj tá prezývka „koňare“. Som presvedčený, že to je najkrajšia prezývka pre mestá na Slovensku.
Prečo je podľa vás dôležité zachovávať tieto tradície?
Hovorí sa, že ten kto si neváži svoju históriu, ten nemá právo na svoju budúcnosť. Je to šport ako každý iný. Kôň je navyše spojený práve s tradíciami. Je to jedno múdre, ušľachtilé zviera, ktoré môže aj pomôcť, či liečiť, ale je aj súčasťou turizmu, ktorý je v Prešove a ktorý by mohol byť ešte väčší. Z hľadiska Prešova som totiž presvedčený, že kone majú perspektívu a možno by bolo dobré, aby sa samotné mesto okrem toho viac zameralo aj na soľ, pretože tá sa v súčasnej dobe neťaží, ale je tu, hrabe sa vonku a hrozí aj ekologická katastrofa a som presvedčený, že aspoň sčasti je možné obnoviť ťažbu soli a rovnako opál ako jediný drahokam Európy treba využiť v rámci turizmu. Slovensko má veľmi nízke HDP ohľadne turizmu a Prešov je v tomto smere jedinečný. Tak soľ, ako opál a súčasne aj tie kone.
