Rok 2021 očami Pavla Urbana: Matovičovi a Kollárovi sa nepodarilo rozbiť koalíciu. Útok Brutusa Fico prežil

Igor Matovič, Boris Kollár
Zľava: Líder hnutia OĽaNO Igor Matovič a predseda hnutia Sme rodina Boris Kollár. Foto: archívne, SITA/Branislav Bibel.

Rok, ktorý je za nami, bude určite zaznamenaný ako rok pandémie koronavírusu. Vo väčšine krajín to malo dopad nielen na život občanov, ale aj na politické pomery v krajine. Vlády si jednoducho nevedeli dať rady s hrozbou, ktorú priniesol COVID-19.

Slovensko nebolo výnimkou. Ústrednou udalosťou bol určite odchod Igora Matoviča z funkcie predsedu vlády a Mareka Krajčího z postu ministra zdravotníctva. Pohroma na politickej scéne sa tým však neskončila, ale iba začala.

Olej do ohňa sústavne prilieval líder Sme rodina Boris Kollár. Fraška s referendom o predčasných voľbách prekvapujúco Robertovi Ficovi iba nahrala a rýchlo mu začali stúpať preferencie.

Urazený Matovič si stále nedá pokoj

Neštandardná politická prezentácia opozičného politika Igora Matoviča ho bleskovo vyniesla na vrchol popularity. Aj keď jeho hnutie OĽaNO vo voľbách presvedčivo zvíťazilo, mnohí upozorňovali, že Matovič nie je politikom, ktorý bude vedieť viesť krajinu, lebo keď dostane moc, nezabudne na svoje opozičné počiny. Musím povedať, že mali pravdu, lebo aj na čele vlády si počínal ako opozičný politik.

Denná prezentácia v médiách mu iba uškodila, lebo jeho katastrofálne výstupy u občanov nezabrali. Riadenie krajiny bez konzultácií s koaličnými partnermi čoraz viac vyvolávali roztržky vo vládnych radoch.

Posledným klincom v rakve premiéra Matoviča bolo tajuplné, ale zato veľkolepé privítanie vakcín Sputnik V na košickom letisku. Znamenalo to koniec chaotického vládnutia lídra OĽaNO. Žiaľ, neznamenalo to aj jeho koniec vo vládnom kabinete a začal sa naozajstný cirkus v radoch koalície.

Urazený Matovič doteraz nepochopil, že vládnuť nevie a takmer denne útočil na vlastných koaličných spojencov. Výnimkou bol iba Boris Kollár, ale o ňom neskôr.

Celá spoločnosť čakala, čo znovu Matovič vyvedie, keď ohlasoval svoje tlačové besedy. Neustále obhajoval svoje rozhodnutie nakúpiť naekreditovanú vakcínu a za vlastné fiasko obviňoval všetkých. Začal s riaditeľkou Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv (ŠÚKL) Zuzanou Baťovou, pokračoval s koaličnými partnermi, prezidentkou, samozrejme médiami, ktoré denne poukazovali na jeho nezmyselné návrhy a na rad prišli aj občania, ktorí nechceli pochopiť jeho „skvelé“ nápady. Jednoducho všetci boli vinníkmi za jeho politické stroskotanie a najmä Richard Sulík, ktorý podľa preferencií prevzal líderstvo v koalícii.

Čím ďalej tým viac jeho návrhy boli iracionálnejšie. Žiaľ ich realizáciu pocítime všetci, lebo ako minister financií nepozeral na to, či v pokladnici niečo má, ale jediným cieľom bolo zapáčiť sa občanom a vehementne rozdávať „naše“ peniaze.

Nepomáha mu to, lebo preferencie, napriek úspechom v stíhaní bývalých blízkych spojencov predošlej vlády, sú stále mizivé. Prekvapuje ma, že to nevidia aj jeho stranícky kolegovia, lebo v prípade nových volieb, by sa väčšina musela rozlúčiť s hradným vŕškom.

Je Kollár koaličný, alebo opozičný politik?

Túto dilemu nemám určite iba ja. Pravdou je, že Kollár podpísal koaličnú zmluvu, ale celý rok akoby sa snažil hľadať nových partnerov v prípadnom novom vládnom zoskupení. Všetko nadobudlo rýchly spád po zatknutí jeho nominanta, šéfa SIS Vladimíra Pčolinského.

Dovtedy bol málokedy v strede pozornosti. Užíval si svoju funkciu predsedu parlamentu a najväčšmi sa zviditeľnil doteraz záhadnou dopravnou nehodou počas locdownu. Jeho pobyt v nemocnici a vymoženosti, ktoré tam mal, boli skôr témou bulvárnych médií, ako témou serióznej analýzy. Všetci akoby mávli rukou a povedali, že je to Boris Kollár a tým sa to končilo.

Zatknutie Pčolinského však už bol veľký úder pre jeho ego, lebo aj keď by sme si mali byť pred zákonom všetci rovní, predsa sa to nemôže vzťahovať na člena jeho „rodiny“. Tu začal naozajstný boj.

V koalícii zrazu začali byť, okrem Igora Matoviča, všetci zlí a takmer na dennom poriadku bola Kollárova hrozba, že opustí koalíciu. Samozrejme všetci vedeli, že to neurobí a preto začal s obštrukciami. Od tej chvíle začal klásť polená pod nohy koaličným partnerom a podnecoval samoľúbeho Matoviča, aby ešte viac pridal v kritike koaličných strán. Vedel, že Matovič sa neuspokojí s porážkou a preto mu hladkal po brušku pri jeho protivládnych výlevoch.

Dobre vedel, že bez jeho poslancov by vládna koalícia mohla ako tak obstáť, čo sa ukázalo pri hlasovaniach o reformných zákonoch, ale bez Matoviča nie. Preto aj vehementne podporil nezmysel dať očkovaným 500 eur a k tomu na dôvažok pridal aj ďalších sto. Bolo mu jasné, že to neprejde, ale u voličov to mohlo zabrať.

Nezabralo. Preferencie sa od volieb takmer nepohli a prípadný odchod z koalície a následný návrat Fica a spol. by určite jeho voliči neodsúhlasili. Máme sa na čo tešiť aj v budúcom roku a aj naďalej tŕpnuť či vláda vydrží alebo nie.

Fico zostal verný sebe, ale vládnuť by asi nemal s kým

A čo naša opozícia? Po voľbách a odchode Petra Pellegríniho väčšina predpokladala, že je to politický koniec Roberta Fica, podobne ako to bolo s Vladimírom Mečiarom. Stal sa však opak, Pandémiu a katastrofálnu situáciu vo vládnej koalícii využil najlepšie, ako sa dá a znovu sa dostal na výslnie.

Musí aj sám uznať, že mu všetko hralo do karát. Chaotické vládne rozhodnutia v súvislosti s pandémiou využil na burcovanie proti koalícii. Stal sa akýmsi hovorcom rebelov, ktorí boli ovplyvnení hoaxami na sociálnych sieťach a žiadali, aby sa žiadne opatrenia neschvaľovali. Veď predsa treba žiť a kto zomrie, tak zomrie. Sám toto podporoval, keď zvolával masové protesty počas pandémie a vlastným odmietaním vakcinácie a nosenia rúšok dával príklad, čo sa má robiť. Veď predsa kto zomrie, tak zomrie, len aby on bol pri moci.

K vzostupu preferencií značne prispelo aj jeho politické dieťa, Peter Pellegrini. Po vynútenom odchode z vlády a vymenovaním Pellegrinho za nástupcu nečakal, že práve on bude ten obávaný Brutus, ktorý mu zabodne nôž do chrbta. Na jeho šťastie útok prežil a Brutus sa začal obávať o vlastný osud, lebo aj napriek počiatočným úspechom voliči pochopili, že Pellegrini nie je Fico.

Jeho nemastný-neslaný postoj k vládnym opatreniam nasvedčoval, že rozmýšľa o politickej budúcnosti, ktorá určite nemôže byť spätá s Robertom Ficom. Začal čoraz viac chápať význam vakcinácie a dodržiavanie opatrení. Akoby tým chcel zmiesť všetku špinu, ktorá sa usadila na ňom počas koketovania s lídrom Smeru-SD. Pokúša sa presvedčiť, že jeho minulosť, je už minulosťou a treba sa pozerať do budúcnosti.

Som však presvedčený, že ak by prišlo na lámanie chleba, rýchlo by obrátil kabát, lebo hladné krky v jeho strane bažia po moci, hoci aj s Robertom Ficom. Keď už píšem o opozícii, nemôžem nespomenúť aj nešťastné referendum o predčasných voľbách. Musím uznať, že to bol skvelý nápad šéfa smerákov. Vedel veľmi dobre, že prípadné referendum by nemalo úspech, ale bol to spôsob ako upútať pozornosť.

Rozhodnutie prezidentky dať to všetko na Ústavný súd síce kritizoval, ale prosil Boha aby ten referendum nepovolil. V prípade neúspechu v ňom, by musel uznať porážku a takto je to stále téma, ktorou môže neustále mávať.

Rozhodnutie Borisa Kollára pripojiť sa na jeho stranu mu ešte viac pridalo na dôležitosti, lebo teraz to nie je iba vyskakovaní opozície, ale aj jednej vládnej strany. Neviem, čo tým sleduje Sme rodina, ale dobre viem, že aj nasledujúce mesiace budeme otravovaní touto témou a Fico si bude mädliť ruky. Čo ak sa to predsa vydarí a všetci jeho kamaráti pôjdu z basy konečne von.

Musíte uznať krásna perspektíva.

Ďalšie k téme

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom
Viac k osobe Boris KollárIgor MatovičPeter PellegriniRichard SulíkRobert FicoVladimír PčolinskýZuzana Baťová
Firmy a inštitúcie OĽANOSme rodinaÚS Ústavný súd SR