Šéfka Soľnobanského čipkárskeho cechu vyštudovala matematiku

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať Diskusia
Barbora Šimková
Barbora Šimková Foto: SITA

Ako sa stane z učiteľky matematiky čipkárka?

Vyštudovala som kombináciu matematika – výtvarná výchova. V čase, keď som učila na základnej škole na Solivare, viedla tam krúžok paličkovanej čipky pani Vašková, ktorá bola aj lektorkou ÚĽUV-u. Veľmi ma to lákalo, ale matematika zvíťazila – vždy to boli písomky, prijímacie skúšky a tak dokola. K výtvarnej výchove som sa dostala až tesne pred dôchodkom. Krátko na to mala lektorka problémy s očami a rozhodla sa ukončiť spoluprácu so školou. Bolo to v roku 1975, kedy sa mi začali bolesti s nohami. Preto som sa dohodla s riaditeľku, že budem učiť všetky výtvarné výchovy na škole a viesť nepovinný predmet čipku. Ešte predtým som sa dva roky chodila učiť paličkovať k pani Vaškovej. Získala som od nej také základy, o ktoré sa môžem opierať dodnes.

Bol medzi deťmi záujem o čipku? Mali ste koho učiť?

Deti mali veľký záujem, lebo soľnobanskú čipku, ktorú sme sa učili robiť, považovali za dedičstvo svojich predkov. Viedla som dva krúžky na škole, jeden v Pionierskom dome, neskôr som mala hodiny aj na Prešovskej univerzite pre skupinu učiteľov, ktorí mali jednopredmetovú výtvarnú výchovu. Teraz učím čipku aj na základnej umeleckej škole. Deti sa tešia zo svojich výrokov. Oblečú si ich, predvádzajú sa na festivale. Robíme si počas školského roka výstavy.

Ako je spätá tradícia čipky so Solivarom?

Možnože málo ľudí vie, že samotný Solivar, ktorý je dnes súčasťou Prešova, sa skladal z troch obcí – Šváby, Solivar a Soľná Baňa. Práve Soľná Baňa mala dva poklady, ťažila sa tu soľ a vznikla tu tradícia výroby paličkovanej čipky. Bola to práca pre ženy v rodinách, kde muži pracovali pri dobývaní soli. Tradícia výroby čipky sa dedila z matky na dcéru, no ďalej za hranice Soľnej Bane sa nedostala. Miestne čipkárky si techniku výroby čipky udržiavali ako svoje tajomstvo. Dnes to už, samozrejme, neplatí. Vďaka tomu, že sa ju naučili robiť ďalšie ženy, sa ju podarilo zachrániť.

Barbora Šimková
Foto: SITA

Robila paličkovanú čipku aj vaša mama alebo niekto z rodiny?

Nie, nikto z blízkych. Od mamy som našla iba jediný kus čipky, ktorý vlastnoručne urobila. Asi nemala čas sa tomu venovať. No moje obidve dcéry sa výrobou čipky aj živia. Paličkovať vie aj môj 25-ročný vnuk, čerstvý právnik.

Založili ste aj Soľnobanský čipkársky cech, kedy vznikol?

V júni 2001 vzniklo soľnobanské múzeum. Mala som pocit, že treba súbežne zachovať aj tradíciu paličkovanej čipky. Oslovila som ženy, ktoré mali aspoň aké – také vedomosti o čipke, prípadne robili pre ÚĽUV. O rok na to sme založili cech. Zaregistrovali nás 1. júna 2002. Začínali sme s počtom osem žien. Boli medzi nami iba dve Šoľnobančanky, ktoré naozaj vedeli, čo to paličkovaná čipka je. Hádam dva roky sme sa schádzali u nás doma. Potom sme postupne vystriedali domy všetkých našich členov. Dnes je nás 25 vo veku od 7 do 87 rokov. Mali sme medzi sebou aj troch chlapov. Jedným z nich je môj vnuk. Stretávame sa pravidelne každý mesiac v cechu a medzi tým každý druhý týždeň ešte u nás doma.

Aké boli začiatky?

Chceli sme zachovať tradičnú čipku, aby sa na ňu nezabudlo. Začínali sme od základných vzorníkov. Všetky staré čipky, ktoré som našla, sme prekreslili a robíme tak doteraz s mladšou dcérou Danou, ktorá žije vo Zvolene. Tu sa nám práve hodila matematika, ktorú sme obe vyštudovali.

Čím je charakteristická soľnobanská čipka?

Tým, že má základ biely, béžový alebo čierny a do vzorov sa vkladá ešte žltá, červená, modrá a zelená farba. Čo sa týka vzorov, sú to jednoduché techniky, väčšinou sa vypĺňajú plochy „placenkom, polparom, ploštičkami a listečkami“. Pôvodne sa čipka robila z veľmi tenkých niti a z hodvábu. Do gazdovskej čipky sa používali na čepce a lajblíky od kroja aj kovové nite zlaté a strieborné. V poslednom čase sa používajú aj iné nite, ktoré sú rôzne upravené, napr. fosforeskujúce na vianočné ozdoby. Aj teraz robíme prevažne z bavlnených nití hrúbky číslo 80 až 100. Začínali sme od základných vzorov, ktoré majú tiež svoje pomenovanie – hrušky, Afričanky. Teraz máme v pláne obnoviť ozdobné vankúše s vkladanou čipkou. Je o ne záujem v zahraničí, nie doma. Žiadajú si ich naši vysťahovalci, ktorí si ich ešte pamätajú z detstva.

Barbora Šimková
Foto: SITA

Na výstavách sa prezentujete aj modernou čipkou.

Nechceli sme ustrnúť a robiť iba dečky. Preto sme sa pustili aj do úžitkových predmetov, ako sú klobúky, tienidlá na nočné lampy, obrázky, aplikácie na šaty, šperky. Na svetovom festivale v Holandsku sme mali vystavených 36 kabeliek. Robíme aj dekorácie na Vianoce, Veľkú noc a iné slávnostné príležitosti. Moja „anjelská abeceda“ má pri každom písmene iného anjelika. Pokúsila som sa o svoj rodostrom, ktorý som si prešla z jednej aj druhej strany do piateho pokolenia. Napríklad mojej dcére Jane už nič nehovorí pôvodná čipka. Spracováva medené a strieborné drôty, robí s plechom, kožou, kameňmi.

Aké pracovné nástroje nesmú chýbať čipkárke?

Vankúš, špendlíky, paličky, nite a sito. My používame vankúš naplnený pilinami, do ktorého sa dobre zapichujú špendlíky a nehrdzavejú. Uložený je v site, lebo soľnobanská čipka sa veľmi točí a potrebujete vankúšom pohybovať. Sito slúži ako podložka a zároveň ako odkladacia plocha na materiál. Niekde používajú vankúš plnený bielym pieskom, niekto ho ešte zaťaží kameňom. Paličky používame z dreva, robil nám ich lesník pán Šloser, ktorý tiež paličkoval spolu s manželkou. Vo svete sa používajú paličky aj zo slonoviny, papiera, zdobené korálkami a z rôznych vzácnych drevín.

Organizujete výstavy, festivaly. Na čo sú tematicky zamerané?

Medzinárodný festival čipky robíme každé dva roky. Medzi tým jednu – dve výstavy. Pozývame do Prešova čipkárky z našich regiónov, kde sa paličkovaná čipka udržala – z Rožňavy, Novej Dubnice, Piešťan. Hodne prichádzajú aj zanietenci pre paličkovanú čipku z Holandska, Nemecka, Poľska, Maďarska a Česka (Letohrad, Vamberk, Praha). Vždy si vymyslíme nejakú tému, prvú výstavu sme pomenovali Z babičkinej truhlice, nasledovali Kvety, Stavby, Mosty, Kostoly, aktuálne máme výstavu s témou Noc. Inštalovali sme ju vo výstavných priestoroch národnej kultúrnej pamiatky vo Varni František v starých Solivaroch.

Čo môžu návštevníci na nej vidieť?

Prvá časť výstavy je venovaná 10. výročiu založenia Soľnobanského čipkárskeho cechu. Každá naša členka tu má svoje práce, časť z nich prezentuje tradičné motívy, ostatné modernú čipku s použitím netradičných nití aj rôznych materiálov. Heslo noc sa objavuje buď priamo v názve vystaveného dielka, alebo svojim určením navodzuje atmosféru noci. Sú tu originálne tienidlá na nočné lampy, večerné kabelky a šperky s aplikáciou čipky, čierna plesová maska, prestierania a dekorácie na Veľkú noc, záves obšitý čipkovým vzorom, či obrázky s motívmi nočnej oblohy. V druhej časti výstavy sa ušiel väčší priestor mne, pri príležitosti mojej sedemdesiatky. Je to prierez tvorbou za 30-ročné obdobie. Tradičnú čipku som použila na dečkách, oprášila som čepcové vzory. Väčší priestor dostala architektúra, urobila som historické budovy Solivarov – varňu, četerňu, sklad soli, klopačku, sú tu ukážky gréckokatolíckych chrámov, sakrálnych predmetov (monštrancie, kríže). Z novších prác som vybrala hrady a najkrajšie historické budovy Prešova. Výstava bude sprístupnená do konca júna.

Rozprávala sa Kvetoslava Mudríková

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať Diskusia