BRATISLAVA 29. marca (WEBNOVINY) – Slovensko uzatvára prvú dekádu svojho pôsobenia v Severoatlantickej aliancii. Presne pred desiatimi rokmi, 29. marca 2004, odovzdali vo Washingtone prístupové protokoly siedmich pozvaných krajín depozitárovi Washingtonskej zmluvy, ktorým je vláda USA.
Tento krok pre Slovensko, ako aj Bulharsko, Estónsko, Lotyšsko, Litvu, Rumunsko a Slovinsko, znamenalo formálne nadobudnutie členstva v NATO. Naša cesta do tohto paktu bola komplikovanejšia a dlhšia, ako sa to podarilo našim susedom, teda Českej republike, Maďarsku a
Ambíciu vstúpiť do NATO, ako aj Európskej únie, obsahovali už inauguračné dokumenty pri vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993, ktoré formulovali priority zahraničnej politiky nového štátu.
Slovensko medzi prvými signatármi
Slovensko dokonca patrilo vo februári 1994 medzi prvých signatárov iniciatívy Partnerstvo za mier, s ktorým prišlo NATO, aby sa vybudovali jeho vzťahy s postsocialistickými štátmi.
V roku 1997 bolo na Slovensku zmarené neplatné referendum, ktoré okrem otázky o priamej voľbe prezidenta, v tom čase vyvolávajúcej predmet sporu, obsahovalo aj tri ďalšie otázky. Občania sa mali vyjadriť, či sú za vstup SR do NATO, ako aj či sú za rozmiestnenie jadrových zbraní a vojenských základní na území SR.
Slovenské integračné snahy o vstup do Aliancie zlyhali na madridskom samite NATO v júli 1997, keď na Slovensku už tretí rok vládla tretia vláda Vladimíra Mečiara. Pozvánku do NATO vtedy dostali ČR, Maďarsko a Poľsko, nám sa neušla.
Na samite Slovensko ani len nespomenuli ako vážneho kandidáta na vstup do Aliancie v ďalšom kole rozširovania, kde sa rátalo so Slovinskom a Rumunskom. Vo vojenskej oblasti, ako aj ekonomickej sfére a stupni prispôsobenia legislatívy sme však podľa vtedajších konštatovaní boli porovnateľní so susednými štátmi. Viacerí komentátori neprizvanie Slovenska pripísali neplneniu demokratických kritérií.
Ambície na vstup za Mečiara
Naše ambície vstúpiť do paktu NATO opäť nabrali na obrátkach v roku 1998, keď sa Mečiarovej opozícii podarilo zostaviť vládu na čele s Mikulášom Dzurindom. Na washingtonskom samite NATO v apríli 1999, pri príležitosti 50. výročia vzniku Aliancie, síce Slovensko ešte pozvánku nedostalo, ale dostali sme sa späť do hry o ňu. Samit rozhodol, že NATO je naďalej otvorené ďalšiemu rozširovaniu. V záverečnom dokumente nám venovali jednu vetu, podľa ktorej Aliancia ocenila vtedy aktuálny vývoj na Slovensku.
Dostali sme sa aj medzi sedmičku najvážnejších kandidátov na vstup. Vznikol aj Akčný plán členstva, ktorý mal zabezpečiť lepšiu prípravu kandidátskych krajín na členstvo a potvrdzovať záväzok pokračovať rozširovaní Aliancie. Začiatkom júna 1999 slovenská vláda schválila Národný program prípravy SR na členstvo v NATO pod názvom PRENAME.
V septembri 2000 23 koaličných a opozičných poslancov slovenského parlamentu vytvorilo naprieč politickým spektrom poslaneckú skupinu pre rýchlu integráciu Slovenska do NATO. V marci 2001 parlament prijal veľkou väčšinou hlasov poslancov novú bezpečnostnú stratégiu, ktorá počíta so vstupom krajiny do NATO.
Dokument podpisoval Schuster
Pozvania do Severoatlantickej aliancie sa Slovensko dočkalo na pražskom samite NATO v novembri 2002, spolu so šiestimi ďalšími krajinami. Nasledovali prístupové rozhovory, až napokon 26. marca 2003 v Bruseli predstavitelia členských krajín NATO, za účasti predstaviteľov pozvaných krajín, podpísali sedem protokolov o pristúpení k Severoatlantickej zmluve.
Začala sa ratifikácia protokolov v členských krajinách. Hneď na druhý deň mimoriadne zasadla slovenská vláda a jednomyseľne schválila naše pristúpenie k Severoatlantickej zmluve, parlament schválil pristúpenie 10. apríla a vtedajší prezident Rudolf Schuster dokument podpísal o päť dní neskôr. Po odovzdaní prístupových protokolov vo Washingtone bol 2. apríla 2004 v bruselskej centrále NATO slávnostný ceremoniál prijatia. Slovenská vlajka odvtedy visí po boku spojencov.
NATO už malo aj ďalšiu vlnu rozširovania, 1. apríla 2009 doň vstúpilo Albánsko a Chorvátsko. Teraz má 28 členov.