BRATISLAVA 8. mája (WebNoviny.sk) – „Holokaust sa nezačal naládovaním Židov do dobytčákov, ale holokaust sa začal vo chvíli, keď jednému Židovi beztrestne vylepili facku,“ povedal to posledný žijúci veliteľ slávnej židovskej jednotky bojujúcej v SNP Alexander Bachnár pre občianske združenie EDAH, ktorého prejav zverejnila RTVS v nedeľňajšom mimoriadnom vydaní relácie RTVS O 5 minú 12 pri príležitosti 71. výročia ukončenia druhej svetovej vojny.
„To, čo dnes označujeme za holokaust – Osvienčim a tak ďalej, to už bol len záver holokaustu,“ povedal Bachnár s tým, že poučením do budúcnosti môže byť to, že bojovať treba začať už proti prvej nespravodlivej facke.
Téma holokaustu a deportácií Židov z územia Slovenska počas druhej svetovej vojny bola na Slovensku dlho tabuizovaná. Spolupracovali na ňom totiž aj občania prvej Slovenskej republiky. Na území dnešného Múzea holokaustu v Seredi sa mnohí zo slovenských židovských členov rodiny videli naposledy. Odtiaľ ich totiž prevážali v dobytčích vagónoch do koncentračných táborov.
Kiska: Druhú svetovú vojnu zapríčinil extrémizmus a nenávisť
Blaha: Fašizmu nahrávajú zlyhania liberálnej demokracie
História sa neopakuje, ale chyby áno, vraví Uhrík z ĽS NS
Reťazami mlátili aj ženy a deti
Napríklad v októbri roku 1944, „keď všetkých – ženy, deti, starcov aj mužov vyhnali na tento priestor, strážnici, ktorí tu boli, vytvorili kruh a všetkým ľuďom nakázali, aby behali. Kým behali, mlátili ich palicami, tyčami, reťazmi. Na túto noc nikto, kto prežil, nezabudne do konca života,“ povedal riaditeľ Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok. V tú noc zahynulo v tábore v Seredi najviac ľudí. Sereďania vraj nič nepočuli, nevideli. Tejto téme sa každý vyhýba. „Pritom nešlo o pár jedincov. Z tohto miesta deportovali 16 tisíc ľudí. Je nemožné, aby sa o tom v meste nevedelo,“ dodal Korčok.
Jednou z pozvaných do špeciálneho vydania relácie RTVS O 5 minút 12 k 71. výročiu ukončenia druhej svetovej vojny bola aj slovenská herečka židovského pôvodu Dalma Špicerová, ktorá v priestoroch Múzea holokaustu v Seredi vyrozprávala svoj príbeh z obdobia druhej svetovej vojny a po nej.
„Vojna neskončila tým, že všetky kostoly vyzváňali. Vojna je tu okolo nás,“ citovala Špicerová svoju dcéru Zuzku. „Skutočne vojna neskončila. Ani to zlo. Naopak, ešte fašisti vystrkujú rožky,“ dodala Špicerová s tým, že nechce, aby jej deti a vnuci museli zažívať to, čo zažila jej generácia. Proti zlu treba podľa nej bojovať na každom kroku. „Keď má človek 17-18 rokov, nevidí všetko ako tragédiu. Ja som bola vždy optimistka. Žiaľbohu, nás Židov prenasledujú päť tisíc rokov, to sa dostane do človeka, aj keď nechce. Patrí to k nám,“ dodala Špicerová.
Čakanie na rodičov bolo márne
Svoje spomienky na holokaust vyrozprával aj bratislavský Žid Shmuel Givoni, ktorý sa neskôr pripojil k Slovenskému národnému povstaniu (SNP). Od nacistu Aloisa Brunnera dostal osobný príkaz, aby mu opravil chladič na aute. Brunner mu povedal, že ak mu auto opraví, dostane dar. „Keď som skončil tú opravu, Brunner prišiel ku mne a ja som si myslel, alebo ma teraz zastrelí, alebo ma prepustí. A on mi hovoril: Ty si môžeš vybrať, ktorým vagónom pôjdeš,“ povedal Givoni. Nastúpil do vagónu s priateľom. „Bol som posledný, ktorý odišiel s transportom zo Slovenska,“ dodal Givoni.
Eva Kohn spomínala na obdobie druhej svetovej vojny s plačom. Denne sedávala a čakávala na vlakovej stanici na svojich rodičov, až kým jej raz jeden zo sprievodcov povedal, aby sa na stanicu už nevracala. „Tvoji rodičia sa nevrátili, už sa ani nevrátia, povedal mi. Vtedy som prestala chodiť na stanicu,“ povedala Kohn. Naposledy ich videla pred deportáciou na stanici v Seredi.
Ján Hanák sa dozvedel o tom, že je Žid len úplnou náhodou. Pred vojnou miništroval v katolíckom kostole, časť života prežil v koncentračnom tábore v Terezíne. Edita Grossmanová dodnes cíti vinu za to, že dostala to právo prežiť peklo koncentračných táborov. Otto Šimko považuje za náhodu, že žije. Jeho brat zahynul v koncentračnom tábore a nerozumie tomu, prečo muselo zomrieť v hrozných podmienkach koncentračných táborov toľko ľudí len preto, že sa narodili ako Židia.
V deportáciách sme boli príliš iniciatívni
„Súčasné poznatky ukazujú, že sme nemuseli byť v deportácii Židov takí iniciatívni. Mnohé satelitné krajiny mali verbálne záväzky voči nacistickému Nemecku a vlastne ich nedodržali,“ uviedla to etnologička a riaditeľka Dokumentačného strediska Holokaustu Monika Vrzguľová. Protižidovská legislatíva bola masívnou súčasťou Slovenského štátu, v ktorom panoval nedemokratický režim. „Boli sme vazalom nacistického Nemecka, takže o nejakej slobode v politike a v rozhodovaní nemohla byť reč,“ dodala Vrzguľová.
„Mám podvedomý strach z hliadok, ktoré tu chcú behať vo vlakoch alebo z domobrany, ktorá chce chrániť hranice. Toto všetko môže prerásť do nezmyslov, ktoré takýto základ mali aj v Nemecku v 30. rokoch,“ pre RTVS to povedal generálny riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici Stanislav Mičev. Hitlerova demagógia o tom, ako pre všetkých zabezpečí prácu a urobí poriadok v krajine, v ktorej poriadok nie je, rozhádala aj opozíciu, ktorá sa proti nemu nedokázala spojiť. Prvé koncentračné tábory, ktoré v Nemecku vznikli ešte v roku 1933, boli koncentračné tábory pre politických odporcov.
Zakladateľ Centra pre výskum etnicity a kultúry Michal Vašečka si myslí, že aj dnes sa „relativizujú hodnoty, ktoré by ešte pred desiatimi rokmi nikto nepovedal, že je ich možné relativizovať“. Ľudia začínajú byť anomickí, prestáva platiť, čo je ešte morálne a čo už je amorálne, prestávajú platiť hodnoty, ktoré boli typické pre spoločnosť v minulosti. „Toho sa chytajú tí, ktorí vo veľmi podobných témach ako dnes v slovenskej spoločnosti, aj v tej nemeckej v 20. a 30. rokoch, chceli poriadok, ale nepochopili, že ten poriadok môže byť úplne zničujúci a paralyzujúci,“ dodal Vašečka.