Vo svojej vedeckej práci sa zaoberáte dejinami evanjelikov v Uhorsku. Ako ste sa k tomu dostali?
Pomerne jednoducho. Vedecky som sa zaoberal dejinami evanjelickej teologickej fakulty Viedenskej univerzity, ktorá vznikla v rokoch 1819 – 1821. Mala relatívne veľa profesorov zo Spiša. A veľkú rolu v dejinách tejto fakulty zohral Karol Kuzmány. Od roku 1849 do roku 1863 bol profesorom crkevného práva a praktickej teológie a vytvoril veľké a pozoruhodné dielo. Príručku cirkevného práva, príručku manželského práva a iné. S týmito dielami som sa stretol už počas štúdia a Kuzmány ma začal zaujímať. Bol pre mňa prvým dotykom so slovenskými dejinami. Potom som sa dostal ku Kuzmányho nástupcovi Seberínimu, ktorý tiež pochádzal zo Slovenska, neskôr som spoznal dielo Hurbana, Hodžu. Začal som sa zaujímať o maďarsko-slovenský konflikt prebiehajúci v evanjelickej cirkvi v 19. storočí.
Mohli ste bádať aj na Slovensku?
Ešte pred rokom 1989 som mal dobré kontakty na profesorov na Evanjelickej teologickej fakulte v Bratislave, lebo na Videnskej univerzite som mal na starosti kontakty s protestantami v strednej a východnej Európe. Aj neskôr som na tejto fakulte spolupracoval pri výučbe nemčiny a organizácii podujatí. Slovenskí študenti pre mňa prekladali slovenské pramene do nemčiny. Takže to bolo vzájomne veľmi obohacujúce. Teraz už, žiaľ, nie som v Bratislave nie tak často, ako by som chcel, ale často chodím na konferencie a podujatia.
Dostali ste čestný doktorát z dejín na Univerzite v Prešove, za zásluhy o výskum cirkevných dejín na Slovensku.
Veľmi ma to potešilo a som za to univerzite v Prešove veľmi vďačný. Do Prešova chodievam na konferencie a spoluvydávam rôzne vedecké časopisy. Teraz máme nový vedecký časopis, Historia Ecclesiastica, ktorý mapuje cirkevné dejiny východo- a stredoeurópskeho priestoru. Pán prorektor Peter Kónya a profesor Peter Švorc, môj „menovec,“ zorganizoval množstvo konferencií a seminárov a spolu s ním som vydal tiež knihu o reformácii a dejinách jej pôsobenia na Slovensku.
Čím sa zaoberáte v súčasnosti?
Životom a dielom Jána Kvačalu. Ján Kvačala bol slovenský historik a teológ, ktorý pochádzal z Báčskeho Petrovca, študoval v rôznych jazykoch, publikoval v nich, bol profesorom v Tartu v Estónsku, a potom aj v Bratislave. Bol fundovaným znalcom Komenského. Na mojej fakulte, teda na evanjelickej fakulte Viedenskej univerzity, koncom 19. storočia napísal dizertáciu o Komenskom. Táto dizertácia spôsobila, že sa v tom období zase začal záujem o Komenského. Bol iniciátorom renesancie Komenského na konci 19. storočia.
Kuzmány a Kollár majú pamätníky v čestnom arkádovom dvore Viedenskej univerzity.
V tomto prípade sa angažovala najmä slovenská strana, slovenské nadácie sponzorovali vytvorenie plakiet. Ja som sa angažoval v pozadí. Bol som asistentom vtedajšieho dekana evanjelickej teologickej fakulty a ten sa o to zasadil v akademickom senáte. Okrem teológov sa o pamätníky pričinli aj slavisti a ľudia zaoberajúci sa dejinami východnej Európy .
Venujete sa nielen vedeckej historickej práci, ste zároveň zamestnaný na rakúskom Ministerstve školstva a kultúry, na cirkevnom oddelení. Za čo ste zodpovedný?
V rámci spolkového ministerstva pre vyučovanie, umenie a kultúru existuje malé oddelenie, Úrad pre kulty. Má za úlohu pestovať vzťahy medzi štátom a náboženskými spoločnosťami. Zaoberáme sa predovšetkým teologickými fakultami, vyučovaním náboženstva, prácou cirkví v školstve. Riešime tiež zákonné uznanie náboženských spoločností. Ja osobne som zodpovedný za protestantskú oblasť, teda evanjelické cirkvi, metodistickú cirkev, a početné protestantské slobodné cirkvi.
V Rakúsku rovnako ako na Slovensku dominuje katolícka cirkev. Ako žijú menšie cirkvi?
Menšie cirkvi stále bojujú s problémom, že ich neberú vážne. Nielen v Rakúsku, keď sa hovorí o cirkvi, tak sa automaticky myslí rímskokatolícka cirkev. Musím ale povedať, že v Rakúsku sa rímskokatolícka cirkev ako najväčšia, veľmi snaží, aby aj menšie cirkvi boli brané do úvahy. Máme veľmi veľa spoločných akcií, v Rakúsku je aj katolícka cirkev už dlhé roky členom Ekumenickej rady cirkví a snaží sa o postoj par cum pari , teda postoj na rovnakej úrovni. Je síce najväčšia a najdôležitejšia, ale v rámci Ekumenickej rady cirkví má tiež len jeden hlas. Veľmi sa tiež snaží pestovať spoluprácu s inými cirkvami. Napríklad v Rakúsku máme jednu špecialitu, a to je pedagogická vysoká škola, ktorá vychováva spoločne učiteľov náboženstva pre katolíkov, pravoslávnych, protestantov a staroorientálne cirkvi. Pravoslávne – ortodoxné – cirkvi tu máme grécku, rumunskú, srbskú, bulharskú a ruskú, z tých staroorientálnych Koptov, sýrskych a arménskych kresťanov.
Tieto všetky cirkvi v Rakúsku fungujú, sú zákonom uznané a môžu teda vyučovať náboženstvo na školách.
Ako je to s vyučovaním náboženstva v školách?
Rakúsky štát platí vyučovanie náboženstva, cirkvi ho vykonávajú, kontrolujú,
Štát ho ale platí len za splnenia určitých podmienok. Ak je v triede desať a viac žiakov istého náboženstva, tak týždenne sú platené dve hodiny náboženstva, ak je to menej, tak len jedna hodina. Aby sa vyučovalo isté náboženstvo, musia byť v triede aspoň traja žiaci tohto náboženstva.
ako protestantov. Po rímskokatolíckej cirkvi je islamská komunita druhá najväčiša náboženská skupina v Rakúsku.profesor Karol Schwarz
Ako je to s cirkevnými školami?
Cirkvi majú tiež možnosť mať svoje samostatné súkromné školy. Zodpovedajú za organizáciu, náklady na budovy, organizačný personál a iné výdavky. Ale učitelia sú plne platení štátom. Rodičia žiakov v takýchto školách musia tiež väčšinou platiť nejaký príspevok, ale existujú rôzne štipendiá, aby tieto školy mohli navštevovať aj žiaci, ktorí by si to nemohli dovoliť.
Ako sú financované menšie cirkvi? Katolícka cirkev má systém povinného cirkevného príspevku.
Cirkevný príspevok je vždy zložitá kapitola. V Rakúsku nie je cirkevný príspevok daňou, ako sa to často nesprávne opakuje, ale je to príspevok, ktorý odvádza každý člen cirkvi, povinný platiť príspevok. Cirkvi, aj evanjelická cirkev, ho vyberajú samé. Ľudia sa v časoch, ako sú tieto, keď je peňazí málo, snažia sa tomuto výdavku vyhnúť , hovoria, chceme platiť menej, a ak nie, tak vystúpime z cirkvi. Ak niekto nechce platiť, musí cirkev formálne opustiť – ísť pred súd a oznámiť, že už nie je členom cirkvi. Je problém napríklad s ľuďmi zo zahraničia. Ľudia, napríklad zo Slovenska, ktorí prišli do Rakúska, vyhlasujú, že sú síce členmi cirkvi, ale doma na Slovensku. Že síce žijú a pracujú v Rakúsku, ale hovoria „tu nikdy nejdem do kostola, keď už, tak idem do kostola doma, na Slovensku, prečo by som mal platiť cirkvi v Rakúsku?“ To je len jeden príklad. Cirkvi sa snažia stále ľudom vysvetľovať, že peniaze sú jednoducho nevyhnutné na to, aby cirkev mohla fungovať. Evanjelická cirkev príspevok používa na pokrytie svojich personálnych nákladov.
Ako funguje spolužitie s moslimami? V Rakúsku, na rozdiel od Slovenska, je ich prítomnosť viditeľná.
V súčasnosti je v Rakúsku viac moslimov ako protestantov. Po rímskokatolíckej cirkvi je islamská komunita druhá najväčiša náboženská skupina v Rakúsku. Moslimovia tiež vyučujú svoje náboženstvo na školách, vo Viedni máme školu pre vzdelávanie učiteľov islamu pre základné a stredné školy, a uvažuje sa tiež, že na univerzite vznikne stredisko pre vzdelávanie imámov. Momentálne pripravujeme oslavy stého výročia zákona o islame v Rakúsku. Rakúsko – Uhorsko už v roku 1878 anektovalo časť Bosny a Hercegoviny, čím sa obyvateľmi monarchie stalo 450 000 moslimov. Títo „Bosniaci“, ako ich nazývali, boli základom pre prijatie zákona o islame z roku 1912. V sedemdesiatych rokoch bol novelizovaný, pretože vtedy už tu bolo veľa prisťahovalcov z moslimských krajín.
Vyskytli sa aj problémy?
Nebudem zapierať, existujú aj problémy. Vyskytol sa prípad jedného učiteľa náboženstva, ktorý podnecoval nenávisť proti Židom, a svoje posolstvá, ktoré vykladal v škole, dával aj na internet. Musel samozrejme zo školy odísť. Vo Viedni máme medzičasom už oblasti, kde moslimské deti tak dominujú v štátnych školách, že rakúski rodičia vyberajú svoje deti z týchto škôl a posielajú ich radšej do súkromných, aby sa nestali obeťami nedostatočnej integrácie. Ale vo všeobecnosti je situácia našťastie pozitívna. Nie je to ale jednoduchý proces. Moslimovia prišli, lebo sme ich pozvali, vybudovali si tu medzitým vlastnú paralelnú spoločnosť, a integrácia funguje veľmi ťažko. Myslím si, že pre ich integráciu je uznanie ich náboženstva veľmi dôležité. Teraz pri spomínanom storočnom výročí moslimského zákona sa budú sa konať rôzne podujatia, a pripravuje sa tiež novela islamského zákona.
Zhovárala sa Barbora Tancerová