Trump alebo Biden? Výsledky amerických volieb ovplyvnia dianie po celom svete

Biden vs. Trump
Kandidát na amerického prezidenta Joe Biden (vľavo) a súčasný americký prezident Donald Trump (vpravo). Foto: koláž/WBN

Zahraničnopolitické témy zväčša nerozhodujú o tom, kto zvíťazí v prezidentských voľbách. Aj v USA tento rok rezonujú skôr domáce témy a ešte viac ako v minulosti. Napriek tomu môžeme povedať, že výsledky nadchádzajúcich amerických volieb významne ovplyvnia budúcnosť Spojených štátov a nepriamo i dianie po celom svete.

Súčasný prezident Donald Trump ostatné štyri roky razil heslo „Amerika na prvom mieste!“. Vychádzal z presvedčenia, že USA dlhodobo vynakladajú veľa vojakov, peňazí a energie do zahraničia, pričom doma veci nefungujú. Charakteristické tak bolo sťahovanie USA z pozície všadeprítomného globálneho hráča, ktorú impulzívny Trump považoval za nákladné a zbytočné.

Tento proces sa však postupne naštartoval už za administratívy Baracka Obamu, aj keď sa robil s menším „hrmotom“. Američania v tejto politike budú zrejme pokračovať, či bude prezidentom naďalej Trump, alebo ho nahradí Joe Biden. Rozdiel bude viac vo forme, ako v obsahu, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá.

Trumpov sklon improvizovať a absencia dlhodobej vízie

Je totiž veľmi náročné hodnotiť výsledky štvorročného vládnutia administratívy Trumpa. Samoľúba, hašterivá a prchká povaha, ktoré sú pre súčasného prezidenta typické, môžu ovplyvniť kritický odstup a racionálny pohľad. Stačí si spomenúť na oficiálne stretnutie amerického prezidenta s delegáciou NATO, kde generálneho tajomníka Jensa Stoltenberga školil ako malého žiačika.

Alebo na bilaterálne stretnutie s ďalším kľúčovým spojencom USA, nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou v Oválnej pracovni, kde jej pri fototermíne odmietol potriasť rukou.

Prípadne na Trumpov príspevok na Twitteri tesne pred summitom s ruským prezidentom Vladimirom Putinom v Helsinkách v júli 2016, kde uviedol: „Naše vzťahy s Ruskom ešte nikdy neboli také zlé, vďaka hlúposti a zadubenosti Spojených štátov.“ Ministerstvo zahraničných vecí Ruskej federácie s chuťou tento „tweet“ amerického prezidenta zdieľalo. Akurát lakonicky dodalo: „Súhlasíme!“.

Donald Trump, Vladimir Putin
Americký prezident Donald Trump na stretnutí s Vladimirom Putinom. Foto: Sita/AP

Ak si však odmyslíme „zlý umelecký dojem“, zistíme, že na poli zahraničnej politiky sa súčasná administratíva v podstatných veciach až tak nelíši od tých predchádzajúcich. Súčasný prezident v zásade robil len to, čo mu diktovala nevyhnutnosť a politická realita. Jeho „temnejšie inštinkty“ korigovali americký Kongres a „konvenčnejší“ republikáni, viceprezident Mike Pence a minister zahraničia Mike Pompeo.

Výkon bežnej zahraničnej agendy usmerňovali diplomati a profesionáli z americké ministerstvo zahraničia. Najväčší problém zahraničnej politiky USA bol však Trumpov sklon improvizovať a absencia dlhodobej vízie alebo doktríny, či už voči spojencom, alebo súperom.

„NATO? Zastaraná organizácia“

Istý britský ex-diplomat vo Washingtone prišiel s asi najvýstižnejším označením povahy turbulentného vzťahu medzi USA a ich spojencami, keď ho nazval „valčík s brontosaurom“. Ide o výstižné pomenovanie, ktoré platilo najmä počas Trumpovej administratívy.

Najväčší rozdiel bolo cítiť v prezidentovej politike voči Severoatlantickej aliancii, ktorú raz nazval „zastaranou organizáciou“, čo nepochybne znepokojilo spojencov, prehĺbilo transatlantické rozpory a potešilo geopolitických rivalov. Trump vnímal NATO najmä cez optiku prispievania členských štátov na obranu. Dlhodobo poukazuje, že partneri sa „priživujú“ na USA, ktoré majú ďaleko najvyšší rozpočet na obranu.

Išlo o drsné, nie však nové vyjadrenie. George Bush aj Obama spojencov žiadali o navýšenie výdavkov aspoň na úroveň 2% HDP. Až Trumpov nediplomatický tón a neotesané hrozby napokon zabrali. Ak v roku 2017 malo podiel 2% HDP na obranu iba päť krajín NATO, za rok 2019 ich už bolo deväť. Ktokoľvek však bude po 3. novembri vrchným veliteľom ozbrojených síl, bude požadovať dôsledné plnenie záväzkov členských štátov Aliancie.

Ak vyhrá Biden, vzťahy so zahraničím sa zlepšia

Vzťahy medzi USA a Nemeckom sa výrazne zhoršili. Trump kritizoval imigračnú politiku Merkelovej, lacný dovoz nemeckých aut do USA a dvojtvárnosť Nemecka vo vzťahu k Rusku. Presunul hlavné veliteľstvo amerických vojsk v Európe z Nemecka do Belgicka a stiahol približne 12-tisíc vojakov z nemeckých základní, čo vyvolalo veľkú kritiku doma a narušilo vzťahy v zahraničí.

Americký prezident má chladný vzťah aj voči Európskej únií. Tú vníma ako obchodného súpera USA a nedávno uviedol, že „Európska únia vznikla, aby využívala Spojené štáty“. Trump bol preto veľkým priaznivcom Brexitu. Mnohí politici v Británii si od jeho protieurópskeho prístupu sľubovali rýchle uzavretie novej obchodnej dohody medzi Londýnom a Washingtonom, k čomu zatiaľ nedošlo. Ani súčasná „dobrá chémia“ medzi prezidentom Trumpom a premiérom Borisom Johnsonom veci nezlepšila.

Angela Merkelová, Boris Johnson
Britský premiér Boris Johnson a nemecká kancelárka Angela Merkelová. Foto: archívne, SITA/AP

Joe Biden má naopak voči Brexitu negatívny postoj, najmä voči takému riešeniu, ktoré by ohrozilo mier medzi írskymi protestantmi a katolíkmi. Výnimočné vzťahy medzi dvoma anglofónnymi krajinami, ktoré sa datujú od podpísania Atlantickej charty v roku 1941, sa zrejme tak skoro neobnovia. Trump v takom vzťahu nevidí praktický význam, Biden oň nemá záujem.

Pozorovatelia sa zhodujú, že v prípade víťazstva Bidena dôjde k otepleniu vzťahov s Európskou úniou, Nemeckom a Francúzskom. USA bude aspoň deklaratórne usilovať o zhodu a koordináciu bezpečnostnej politiky v rámci NATO. Môžeme tiež očakávať zapojenie USA do Parížskej rámcovej dohody o zmene klímy, ktorú Trump vypovedal v roku 2017.

Trump sa netají obdivom k Putinovi, Biden považuje Rusko za hrozbu

Vzťahy medzi USA a Ruskom sa sústavne zhoršujú od vojny v Iraku v roku 2003. Obama a Biden sa v roku 2008 pokúsili o „reštart“, no v dôsledku vojny na Kryme sa nedorozumenia a konflikty ešte prehĺbili.

Súčasný prezident sa nikdy netajil obdivom k Putinovi. FBI potvrdila ruské operácie, ktoré mali v prezidentských voľbách 2016 pomôcť práve Trumpovi a následne obvinila 26 osôb, ktoré na konšpirácií participovali.

Osobné sympatie zotrvali, no americká pozícia voči Rusku sa v zásade nezmenila. USA pravidelne predlžujú sankcie kvôli anexii Krymu a naďalej dodávajú útočné zbrane Ukrajine. Trump sa síce nedávno zamyslel nad obnovením členstva Ruska v spoločenstve G7, ale s týmto názorom zostal osamotený doma i vo svete.

Biden už stihol označiť Rusko za najväčšiu hrozbu pre americkú bezpečnosť. Ak zvíťazí, môžeme očakávať razantnejšiu pozíciu voči Rusku a väčší súzvuk Kongresu, ministerstva a Bieleho domu.

Trump „preformátoval“ vzťahy s Čínou

Trump definitívne „preformátoval“ vzťahy USA – Čína. Jeho predchodcovia svoje postoje menili. Raz bola „Ríša stredu“ považovaná za zaujímavého obchodného partnera, inokedy za potenciálne súpera. Súčasný prezident však komunistickú Čínu označuje ako geopolitického rivala, zlodeja intelektuálneho vlastníctva a krajinu, ktorá zneužíva medzinárodný obchod na presadenie svojej agendy.

Zaviedol tvrdé clá na čínske produkty a zdôrazňuje suverenitu Taiwanu, voči ktorému sa Čína chová stále agresívnejšie. Čínska výbojná diplomacia a neférové obchodné praktiky sa medzičasom stali jedným z mála vecí v polarizovanej americkej politike, kde existuje konsenzus. Pôjde tak o trvalé dedičstvo Trumpovej administratívy, keďže asertívny postoj voči Číne podporuje aj Biden.

Podpora Izraelu sa zmenou v Bielom dome asi skončí

Na Blízkom východe môžeme hovoriť o miernych úspechoch, ktoré sú však skôr výsledkom náhleho popudu ako ucelenej doktríny. Trump uznal Jeruzalem za hlavné mesto Izraelu, čím si znepriatelil palestínske vedenie a moslimské krajiny.

Za rokovací stôl však priniesol Izrael a pragmatické moslimské krajiny Bahrajn a Spojené arabské emiráty, ktoré sa rozhodli uznať židovský štát. Špekuluje sa, že čoskoro sa k nim pripojí vplyvná Saudská Arábia, čo by znamenalo významný prielom v regióne. Cieľom tohto úsilia je znormalizovať židovsko-arabské vzťahy a izolovať nepriateľsky naladený Irán.

Kásem Solejmání
Zosnulý veliteľ iránskych Revolučných gárd Kásem Solejmání (v strede). Foto: archívne, SITA/AP

Voči teokratickému režimu v Teheráne Trump zaviedol politiku „maximálneho tlaku“, pričom najväčšiu kritiku si vyslúžil za odstúpenie od Iránskej jadrovej dohody z roku 2015. Irán sa v nej zaviazal odstúpiť od obohacovania uránu na vojenské účely, výmenou za zmiernenie sankcií. Znovuzavedenie sankcií a zabitie vodcu revolučných gárd Gásema Solejmániho Trumpovou administratívou v kombinácií s nezvládnutým šírením koronavírusu však odhalili slabiny a nemohúcnosť islamskej republiky.

Na Blízkom východe tak Trump prekonal očakávania. Joe Biden sa zaviazal obnoviť iránsku jadrovú dohodu, v prípade ochoty Iránu naďalej spolupracovať. Na rozdiel od Trumpa je Biden kritickejší voči budovaniu osád na Západnom brehu Jordánu. Bezvýhradná podpora Izraelu sa tak zmenou v Bielom dome pravdepodobne skončí.

Zmena vo forme, nie v obsahu

Súčasný prezident bude v prípade znovuzvolenia naďalej zohľadňovať tvrdý, „obchodný“ rozmer zahraničnej spolupráce a USA budú menej aktívne vo svete. Ak uspeje Biden, môžeme predpokladať návrat k viac konsenzuálnemu prístupu, budovaniu ad hoc spojenectiev, aliancií a medzinárodných obchodných dohôd.

Oba prístupy však výraznejšie neovplyvnia geopolitickú realitu. Vymedzenie voči Číne, menšia vojenská prítomnosť v cudzine, či transatlantická spolupráca budú naďalej pokračovať, lebo musia. Ako sme však spomenuli, rozdiel bude vo viac vo forme, ako v obsahu.

Autor článku Juraj Kríž študoval anglistiku, amerikanistiku a históriu na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, dlhodobo sa venuje americkej a britskej politike.

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom
Viac k osobe Angela MerkelováBarack ObamaBoris JohnsonDonald TrumpGeorge BushJoe BidenMike PenceMike PompeoVladimir Putin
Firmy a inštitúcie EU Európska úniaNATO Organizácia Severoatlantickej zmluvy