Energetický priemysel patrí medzi najväčších emitentov oxidu uhličitého. Všetky emisie však nemusia zákonite skončiť v ovzduší. Možno ich vtlačiť pod zem alebo z nich dokonca vyrobiť plastové fľaše či lepidlo.
Energetické podniky sú často terčom kritiky za objem emisií, ktoré vypúšťajú do ovzdušia. Elektrárne sa totiž údajne starajú až o štvrtinu všetkých skleníkových plynov, ktoré sa na svete do ovzdušia vypustia. A to nie je príliš pozitívne číslo. Možno im však svitá na lepšie časy a dostanú do rúk nástroje, ktorými dokážu s týmto nelichotivým postavením bojovať. Aspoň čiastočne.
Prvýkrát v elektrárni
Žiarivým príkladom v tomto smere môže byť podľa NewScientist elektráreň Boundary Dam spoločnosti SaskPower v kanadskom Saskatchewane. Najväčšia uhoľná elektráreň v krajine javorového listu totiž ide ako prvá vyskúšať technológiu zachytávania a skladovania emisií (Carbon Capture and Storage – CCS). Väčšina emisií z tejto obrej elektrárne, ktorej tretí blok vypustí do ovzdušia ročne 1,1 milióna ton oxidu uhličitého, by tak nikdy nemusela uzrieť svetlo sveta. Nový systém by mal zachytiť približne 90 % z nich. A kam potom s nimi? Jednoducho pod zem. Prostredníctvom potrubia sa budú dopravovať do vyťaženého ropného poľa Weyburn a do obrovských podzemných rezervoárov so slanou vodou Deadwater. A tam sa napumpujú niekoľko kilometrov pod zem.
Úspech alebo neúspech tohto projektu možno naznačí, aká nás v tomto smere čaká budúcnosť. Samotný však bude len kvapkou v mori a na zásadnejšiu zmenu klimatických vplyvov budú musieť nasledovať ďalšie. Medzinárodná energetická agentúra totiž vyrátala, že aby sme si udržali šancu na zabránenie globálneho oteplenia o 2 stupne celzia, bude môcť energetický sektor vyprodukovať medzi rokmi 2013 až 2050 maximálne 884 gigaton oxidu uhličitého (CO2). Pri využití potvrdených rezerv fosílnych palív by sa však do ovzdušia vypustilo až 2 860 gigaton. Pod zemou by tak museli zostať vyše dve tretiny emisií.
Pozrite sa, ako vyzerá zariadenie na zachytávanie emisií v kanadskej elektrárni:
Otázny priestor…
Aj tento systém má však logicky viacero obmedzení. Tým základným je priestor, ktorý sa dá na uskladnenie oxidu uhličitého využiť. Ročne sa totiž vyprodukuje na svete 30 mld. ton emisií, čo je zhruba 60 mld. metrov kubických stlačeného CO2. Pre porovnanie, je to asi 10-násobok všetkej ropy, ktorá sa za jeden deň prepraví po celom svete. Podľa prieskumov je tak údajne v Spojených štátoch priestor na uskladnenie emisií na 100 rokov, podobne je tomu napríklad aj v Európe v Severnom mori.
Ako to funguje?
Znečisťujúce plyny z elektrární prechádzajú roztokom, ktorý viaže CO2. Zvyšný plyn sa vypustí do ovzdušia. Roztok naplnený oxidom uhličitým sa znova zahrieva, aby sa uvoľnil plyn. Ide v podstate o viacstupňový proces separácie oxidu uhličitého. Takto spracovaný oxid uhličitý je potom možné využiť pri výrobe iných chemikálií, alebo vtlačiť pod nepriepustnú vrstvu hornín.
Súčasné využitie systému CCS
Systém zachytávania a skladovania emisií sa už v súčasnosti využíva v niekoľkých fabrikách. Ide napríklad o výrobcov hnojív či vo fabrikách na spracovanie zemného plynu. Niekedy sa CO2 pumpoval pod zem aj v ropnom a plynárenskom priemysle do starých ropných a plynových ložísk, aby sa z nich vytlačili posledné objemy paliva.
Boundary Dam je však prvou elektrárňou, kde sa má tento systém využiť. Postupne by mali pribudnúť ďalšie. Elektráreň v Kemper County v Mississippi, ale aj elektráreň v Peterheade vo Veľkej Británii.
Druhým obmedzením sú náklady. Tie sú v súčasnosti totiž dosť vysoké a vyplývajú najmä z potreby dodatočného ohrievania roztoku s CO2 na jeho separáciu. Táto „chemická práčka“ totiž spotrebuje až zhruba 20 % z energetického výkonu elektrární. V súčasnosti sa hľadá spôsob, ako by mohli elektrárne v tomto procese využiť zvyškové teplo z produkcie elektriny. To je však otázkou budúcnosti.
Odpoveďou skeptikom však v tomto smere môže byť príklad s technológiou na zachytávanie emisií oxidu siričitého v elektrárňach. Kedysi bola tiež zamietnutá, ako enormne nákladná záležitosť. A dnes sa využíva vo väčšine elektrární s minimálnymi dodatočnými nákladmi.
Iné kreatívne riešenia
Tlačenie oxidu uhličitého pod povrch zemský však nie je jediným riešením nepriaznivých vplyvov na životné prostredie, ktoré nám múdre hlavy v súčasnosti ponúkajú. Niektorí dokonca uvažujú úplne opačne a na emisie nepozerajú ako na zlo, ktorého sa treba zbaviť, ale ako na zdroj, ktorý možno využiť. Možno by ste boli prekvapení, čo všetko sa dá z tohto zlého zlého oxidu uhličitého vydolovať.
Z CO2 fľaše…
Príklady nám dáva napríklad spoločnosť Liquid Light z New Jersey, ktorá podľa NewScientist len nedávno predstavila svoj prototyp konvertora CO2. Zariadenie, ktoré v konečnom dôsledku pripomína vrstvu torty z ocele a plastu, má vo svojom vnútri katalyzátory, ktoré dokážu produkovať viac ako 60 chemických látok na báze uhlíka. Potrebujú na to iba CO2 a elektrinu. Prvým produktom tejto firmy má byť etylénglykol. Teda surovina na výrobu polyesterových vlákien, plastových fliaš a nemrznúcej zmesi.
…alebo lepidlo…
Podobný projekt má aj spoločnosť Dioxide Materials i amerického Illinois. Bude produkovať chemikálie používané pri výrobe farieb či lepidla. Spoločnosť sa dokonca spojila s veľkým hráčom, ktorým je chemická firma 3M. Preslávená svojim vynálezom – nalepovacími papierikmi. 3M totiž dúfa, že vďaka tejto technológii sa jej podarí nahradiť časť nákladných surovín v „lepidlovom“ biznise.
…a možno aj palivo
Obe firmy, teda Liquid Light a Dioxide Materials, už môžu z CO2 vyrábať aj palivo. Na trh ho však zatiaľ nepúšťajú. Stále je totiž lacnejšie vyrábať pohonné látky a vykurovací olej z ropy. Avšak aj to by sa mohlo čoskoro zmeniť.
Aj keď je otázne, či sa pri týchto technológiách podarí aj emisie efektívne zachytávať, aby sa nedostali do ovzdušia, majú svoje opodstatnenie. V každom prípade ušetria minimálne objem emisií, ktoré by vyprodukoval dodávateľ týchto fabrík pri výrobe daných surovín.
