Znižovanie závislosti od ruského plynu: Mýty a realita (komentár)

Plyn plynovod
Foto: ilustračné, SITA/AP.

Nátlaková zahraničná politika je poriadku, ale prečo by účet za ňu mal platiť aj Európsky priemysel a domácnosti. Inými slovami, keď chceme používať punitívne opatrenia, tak by nemali byť výstrelom do vlastnej nohy. Navyše o efektivite sankcií a embárg ako účinného donucovacieho nástroja vypovedajú príklady ako Kuba, Severná Kórea, Irán či Rusko po anexii Krymu v roku 2014.

Totiž čísla, bohužiaľ hovoria, že európsky tlak na Rusko bude výstrelom aj do vlastnej nohy a faktom ostáva, že ruská ekonomika by aj tento šok pravdepodobne prežila a režim v Kremli s ňou. Keďže Putinovi a dokonca aj ruskej vláde po dlhšom čase začali opäť stúpať ratingy a to aj napriek najtvrdšej ekonomickej kríze od rozpadu Sovietskeho zväzu.

A teda argument čistého rozumu, ktorý nikto zatiaľ nechce počuť, je fakt, že Rusko nikam nejde, práve naopak, Rusko bude náš asertívny sused a to za podmienok odberu ich energií, alebo aj bez neho.

Alternatívou by mohlo byť LNG, ale…

Minimálne v oblasti energetiky sme na seba zatiaľ vzájomne odkázaní. Z približne 200 miliárd kubických metrov plynu ročne, Rusko exportuje približne 170 do Európskej únie. A preto, že Rusko je najväčším exportérom tejto komodity na svete vďaka Európskej spotrebe, nie je pochýb.

Viac o téme: Rusko-ukrajinský konflikt

Najväčšou prekážkou pri odpútavaní sa od ruského plynu je hľadanie nových zdrojov majúcich dostatočné prepravné kapacity. Sústava plynovodov a ropovodov z Ruska do EÚ bola budovaná desiatky rokov a vďaka tomu je dnes schopná pokryť približne 40 percent európskej spotreby.

Schodnou alternatívou by mohlo byť LNG z USA a Kataru, no ani jedna z týchto krajín nemá také exportné kapacity, aby pokryli výpadky ruského plynu. Avšak, kým Katar je druhým najväčším exportérom za Austráliou, ročne obe krajiny exportujú cca 106 miliárd kubických metrov LNG, tak USA podľa dát portálu Statista.com na treťom mieste exportujú 60 miliárd centimetrov kubických LNG.

Objemy vyexportovaného plynu

Preto, ak by aj obe krajiny zrušili dlhodobé kontrakty s dobre platiacimi klientami z Ázie a nasmerovali by celý svoj export do EÚ (bez Veľkej Británie, ktorá tiež zhltne časť amerického exportu spoločne s Poľskom), tak by stále nedorovnali výpadok ruského plynu.

Ak by však táto hypotetická možnosť nastala, nakoľko USA aj Katar budujú svoje kapacity na export LNG a dlhodobo sa snažia zvyšovať objemy vyexportovaného plynu, tak sa stretneme s ďalším problémom, ktorým je nedostatočná infraštruktúra na príjem a distribúciu skvapalneného plynu.

Podľa dát zhromaždených agentúrou Reuters sa súčasná kapacita terminálov na príjem LNG síce hýbe na úrovni importu z Ruska, no tieto terminály sú väčšinou v krajinách, ktoré cez nich importujú takmer celú svoju spotrebu. Najväčšiu kapacitu terminálov v Európe má Španielsko, s možnosťou importovať cca 30 miliárd centimetrov kubických navyše k svojej spotrebe, no v prípade Španielska je problémom absentujúce pripojenie na sústavu európskych plynovodov potrebné na dopravu plynu do Nemecka a zbytku strednej Európy.

Proces gazifikácie

Nehovoriac o tom, že aj keby sme použili existujúci systém potrubí na transport skvapalneného plynu, tak bude najprv musieť prejsť procesom gazifikácie, aby sa dal vo svojej pôvodnej podobe doručiť do finálnej destinácie. Takýto proces je energeticky náročný a dvíha aj tak už dosť vysokú cenu LNG, ktoré musí byť skvapalnené a prepravené na lodiach po mori do terminálov.

Tu sa dostávame k jedinému riešeniu a tým je prechod na alternatívne zdroje energie. Pomôcť by mohlo jadro, a obnoviteľné zdroje energie, no aj napriek tomu, že pojem „prekúrené domácnosti“ zľudovel, tak náš priemysel bez plynu neprežije. Predražovanie vstupných surovín prispeje k inflácii a tú zaplatí zo svojho vrecka celá Európa a to s prekúrenými domácnosťami, alebo bez nich.

Navyše vzájomná závislosť funguje obomi smermi, väčšina ruského exportu plynu a ropy smeruje do Európy, pričom uhľovodíky tvoria až 44,6 percenta exportu Ruska. Uhľovodíkový priemysel sa podieľa až 15 percent na ruskom HDP a viac ako 42 percent na federálnom rozpočte krajiny. Preto budovanie alternatívne infraštruktúry použiteľnej v prípade kríz ako je tá súčasná, by nám dalo konkurenčnú výhodu, ktorú by sme vo vzťahoch s Ruskom mohli používať ako nátlakovú politiku.

Avšak bez alternatív, sú súčasné snahy o odpojenie sa od energetickej závislosti na Rusku, nie len hrozbou pre energetickú bezpečnosť, ale aj obrovskou príležitosťou pre Čínu a Indiu hedgovať na svojom amorfnom vzťahu voči Západu a Rusku. A rast alternatívnych mocností sa matematicky rovná relatívnemu úpadku tých etablovaných- v tomto prípade Západu.

Autor je hlavným analytikom Rady slovenských exportérov.

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom
Viac k osobe Jozef Hrabina