VRECKO: Haiťania majú úžasné šťastie v nešťastí

Augustín Vrecko
Augustín Vrecko Foto: internet

Aký čas už pôsobíte na Haiti?

Dvadsať rokov. Devätnásť z prvej doby ako farár a zakladateľ fary s 25-tisícmi obyvateľov a teraz po pätnástich rokoch som sa ako dobrovoľník vrátil, aby som videl tých, ktorých som pokrstil, či to prinieslo nejakú úrodu. No, nemôžem sa chváliť, nešlo to tak, ako som si to želal. Po pätnástich rokoch sa znížila ich úroveň po každej stránke, čo veľmi ľutujem, lebo boli na dobrej ceste. Bieda nepomáha človeku, aby sa zveľadil, ale aby sa znížil.

Čo bolo podľa Vás problémom? Prečo sa dostali na zlú cestu?

Oni sú černosi. A vidíme celú Afriku, čo je na najnižšej úrovni na celom svete. To nie je pleť, oni majú iné chápanie, iný obzor, inú citlivosť ako belosi a zvlášť ako Ázijčania. Ázijčania nás zjedia aj s topánkami za 25 rokov, tí sú tak podnikaví. To znamená, aké kvality pre budúcnosť musí mať jeden národ, aby išiel hore – podnikavú mládež a tak ďalej. My sme už starí a Haiťania sú tiež. Ťažko teraz o Haiti niečo povedať. Ale Haiťania, haitský národ, má úžasné šťastie v nešťastí. S našou pomocou a s našou každodennou prítomnosťou sa môže dostať na nohy niečo prekrásne. Nie peniaze, peniaze môžu viac pokaziť ako priniesť dobra. Určite časť peňazí je potrebná. Ľudia, čo majú dobré srdcia skutočne potrebujú pomoc peňažnú, tým treba pomáhať. Dobrí ľudia pomáhajú dobrým ľuďom.

Ako by bolo treba zaútočiť na ten problém všeobecne?

Hm. Veľká práca. Veľká práca pre ľudí, čo sa cítia ľuďmi, čo sa cítia dobrodruhmi lásky. Veď tak sa človek narodil, aby sa staral o druhých, nielen sám o seba, aby svet sa zveľaďoval pre generácie, čo prídu za nami. To je náš cieľ, každého človeka, urobiť niečo pekné pre budúcnosť, aj keď si to mnohí ľudia ani neuvedomujú. Dobro, čo prinesiem, sa mi zvýši desaťkrát na živote. Keď mám známosti po celom svete, som doma všade, kde som. To je niečo prekrásne, to treba pomaly rozšíriť, ukázať. Teraz som tam bol aj so Štefanom Račákom šesť mesiacov druhú sezónu. Pokračovali sme v práci, ktorú sme začali so Štefanom Margeťákom. Robili sme každý deň dvanásť hodín, od rána do večera s malou prestávkou na obed. To ľudia obdivovali, že ako je to možné, že jeden človek sa trápi, robí, unavuje sa zadarmo pre druhých. To je príklad. Ako takým spôsobom môžeme dačo dokázať na tomto svete pre druhých, aby si uvedomili, že my robíme pre nich a prečo oni by nemohli robiť pre svojich priateľov, pre svojich susedov, pre spoluobčanov. Myslím, že taký príklad je najkrajší. Nielenže im priniesť peniaze, pôjdu do krčmy a vypijú. Lenže, čo sa týka vývoja jedného národa, v terajšom čase musí byť sprevádzaný a je tu možnosť. Veď koľko ľudí sa obetovalo za tie dva mesiace po tom nešťastí, po tom zemetrasení. Viete, koľko ľudí zahynulo? Vyše dvestopäťdesiattisíc zahynulo, okolo milióna ľudí stratilo strechu nad hlavou. Ako sa to bude riadiť pre budúcnosť? Znovu postaviť palác? Neviem, či je to najlepšia cesta ku šťastiu. Určite treba niečo postaviť v meste, ale tam treba zveľadiť vidiek. Postaviť malé podniky, dať ľuďom prácu, vyrábať, prerábať. Pobrežie tam je, 1340 kilometrov. Urobiť ho, aby ľudia mohli prísť z cudziny. Však tretina Dominikánskej republiky žije z toho. Poľnohospodárstvo zveľadiť – nie s motykou, tam treba stroje, umelé hnojivá a zvlášť ľudí, čo im ukážu, čo a ako. Pomôcť im peňažne určite, ale ľudia, čo majú vedu, čo majú odhodlanie a lásku, tí môžu určite niečo priniesť. Myslím si, že také veci sú pre Haiti v terajšom čase najdôležitejšie, nie znovu postaviť to, čo spadlo. Možnože to padlo preto, že to bolo neužitočné, to sa môže stať. To sa ťažko dá porozumieť, že prečo to bolo, po cyklónoch znovu také nešťastie. Niečo nie je namieste tam, prečo sa to opakuje.

Peniaze môžu viac pokaziť ako priniesť dobra. Určite časť peňazí je potrebná. Ľudia, čo majú dobré srdcia skutočne potrebujú pomoc peňažnú, tým treba pomáhať. Dobrí ľudia pomáhajú dobrým ľuďom. don Augustín Vrecko

Aké to bolo počas zemetrasenia a tesne po ňom? Bolo také katastrofické, ako sa hovorilo na Slovensku?

Ó, nie, ako sa to hovorí, aj horšie. Ja som si neuvedomoval, keď som to videl, som to skutočne… ach (don Vrecko mal na tvári výraz absolútneho prekvapenia)… to je nemožné. Tam, kde som býval, som išiel predtým jeden deň. To bolo všetko na zemi. To si neviete predstaviť – vidíte pekný palác a je na zemi. Prezidentský palác, aj katedrála a tak ďalej. Trvalo to koľko? Dvadsať sekúnd? Hm (pokrútil hlavou) … Čo sme stavali toľko rokov, čím sme sa pýšili, čo sme mysleli, že to je pre slávu človeka, všetko je na zemi. A čo je sláva človeka? Určite nie jedna budova. Aj keď si to myslíme, že čo postavíme, to je našou slávou. Každý človek si je slávou sám, čo dokáže pre druhých, to je jeho sláva.

Vy nepôsobíte priamo v hlavnom meste Port-au-Prince, ktoré bolo úplne zničené, vy pôsobíte na vidieku.

Nie, 140 kilometrov odtiaľ.

Takže tam neboli také ničivé následky zemetrasenia.

Sme cítili troštičku chvenie, ale to bolo všetko. Tam nič nie je pokazené, nič nie je zničené, čo sme my postavili. Však ostatné, čo je tam? Chudoba, chatrče. Však tam som išiel, kde je najchudobnejšia časť mojej starej fary. Ako to zveľadiť, ako im pomôcť? Väčšina mladých odišla do Dominikánskej republiky alebo do mesta. Už teraz sa vrátili tam. Keď sa vrátili, niektorí pýtali jedlo, niektorí pýtali robotu. Nuž, čo sa týka roboty, s tým som súhlasil, hľadal som. Tí, čo pýtali jedenie, som povedal, že sa musíte najskôr unaviť. Tí, čo boli skutočne postihnutí nešťastím, no musí sa im pomôcť. Ale tí, čo sa ešte môžu zapojiť do niečoho, aby zveľadili niečo, čo už je, hm, nič nie je jednoduché na tomto hrbatom svete.

Ako si myslíte, že konkrétne Slováci by mohli pomôcť?

Už pomáhajú, mnoho Slovákov. Však aj minule, keď bolo to nešťastie, koľko lekárov tam prišlo? Tri skupiny lekárov, neviem, koľko ich bolo, ale hodne, čo Krčméry (Vladimír Krčméry je jeden z lekárov a pedagógov Vysokej školy sv. Alžbety v Bratislave, ktorí chodia po svete a pomáhajú v najohrozenejších oblastiach, pozn. redakcie) tam doviezol. To stálo tiež mnoho peňazí, lieky aj stany. To je jedna vec. Dobrovoľníci v každom odbore – poľnohospodárstvo zveľadiť, školstvo. To je prvá vec, aby jeden národ sa pozdvihol. Školstvo. Nie tak, ako to bolo. Oni nemajú ľudí pripravených na vzdelávanie. Vyberú najlepších žiakov a tých dajú na preškolenie a budú učiteľmi. Takto sa nemôže zvyšovať hodnota národa, to nie je možné. Treba školu pre učiteľov a potom všetky, všeobecné, všetky odbory potrebujú terajšie poznanie, nech je to čokoľvek. Naša veda sa zvyšuje, a tam sme ešte v stredoveku.

Augustín Vrecko pôsobil najskôr na Haiti v zapadnutej dedinke Bois de Lorence, kam neviedli žiadne cesty, neboli tam školy ani pitná voda, ľudia nepoznali zeleninu a báli sa miestnych šamanov. Augustín za 20 rokov spolu s dobrovoľníkmi postavil základnú školu a vyškolil učiteľov z miestnych ľudí. S domorodcami postavili viac-menej svojpomocne asi 50 kilometrov ciest, kostol a prívod pitnej vody.

V roku 1996 však na Haiti dostal otravu krvi a museli ho transportovať do Belgicka. Vytrhli mu naraz 26 zubov a vymenili 40 litrov krvi a lekári mu dávali nádej len na 10 dní života. Prežil, aj keď s následkami. Napriek pokročilému veku je stále užitočný. Keď sa zotavil z choroby, pomáhal slovenským študentom v Belgicku. V roku 2006 začal znovu organizovať pomoc pre Haiti. Založil s niekoľkými priateľmi neziskovú organizáciu Nádej pre Haiti. V súčasnosti trávi na Haiti približne polovicu roka, zvyšok času sa zotavuje na Slovensku alebo v Belgicku.

Za aký čas si myslíte, že sa dostanú na úroveň spred dvadsiatich rokov, kým začali upadať?

To nestačí, dostať sa na tú úroveň, tam nebolo ani úrovne, by som povedal. Tam sa musí zaútočiť na tú ťažkosť, že je tam chudoba a je tam bieda. Sa musí zaútočiť trošku iným spôsobom, aby sa z nej dostali. Oni nie sú na žiadnej úrovni, to skutočne. Veď národ, čo mu bolo najviac pomáhané a nikdy sa nezdvihol! Tam treba zaútočiť trošku inou pedagogikou a metodológiou. A ako zmeniť mentalitu ľudí? To vyžaduje jednu generáciu ľudí. To je dvadsaťpäť rokov.

Máte teda nejaké miesto, kam môžu ľudia posielať peniaze?

Určite. Mám bankový účet (pre Slovensko 102 114 8009/1111, viac info na www.nadejprehaiti.sk, pozn. redakcie). Len ja by som povedal ľuďom, že môžu sa ísť pozrieť, tam uvidia tie peniaze. Alebo aspoň obrázky. Lebo my keď niečo robíme, robíme to tak, aby to bolo viditeľné. Nieže by sme za tým bažili, že čo chceme. To je skutočne, aby bolo transparencia, aby bol jasný pohľad na všetko, aj keď to je taká nutnosť. Inak môžem povedať, že som spokojný s našou prítomnosťou a zvlásť Štefan, čo tam bol, to sú ľudia.

Zhovárala sa Kristína Kohútová

Ďalšie k téme

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom