Mladí ľudia nevedia, čo chcú, lebo im to rodičia nedovolia

Pixabay

Mladý človek sa ocitne v poslednom ročníku strednej školy a dostane otázku: „No čo, tak na akú vysokú školu chceš ísť?“ alebo „Čo chceš robiť? Akú prácu?“ A väčšina maturantov odpovedať nevie. Čím to je? Ako to, že už v podstate dospelý človek nemá ani len tušenie, čo ho baví, čo by chcel robiť?

Rodičia podľa odborníčky niekedy príliš  ovplyvňujú konanie a život svojho dieťaťa, ktoré je potom v dospelosti zmätené v základných otázkach. Viac sa dozviete v rozhovore s Vierou Lutherovou, ktorá pôsobí ako poradenská psychologička v Kremnici. Je aktívnou členkou Inštitútu psychoterapie a socioterapie. Tiež prednáša po celom Slovensku pre učiteľov, psychológov a vychovávateľov v detských domovoch.

Ako je možné, že toľko mladých ľudí nevie, čo v živote chce?

Môže to byť tým, že dieťa stratí kontakt so sebou. Stáva sa to, keď majú rodičia nad dieťaťom príliš veľkú kontrolu.

Keď rodič dieťaťu príliš linajkuje život a potom sa má zrazu rozhodnúť, čo chce (napríklad študovať), tak nepozná samo seba a nevie?

Áno, presne tak. Nepozná samo seba. Nevie, aké sú jeho skutočné záujmy, nemá to preskúmané, lebo na to nemalo čas.

Aj nuda je niečo čo by dieťa malo zažívať. Keď nemá čo robiť, začne skúmať svoje vnútro, „čo by som tak mohol robiť“?  Začne skúšať rôzne veci a postupne zisťuje, čo ho baví a čo nie. Aj to, že zistí čo ho nebaví, je skvelé zistenie.

Taktiež je častá chyba, keď rodičia vyžadujú, aby sa dieťa niečomu venovalo dlhodobo. Ako si má dieťa, ktoré je na svete pomerne krátko a nič nepozná, vybrať činnosť, ktorej sa bude dlhodobo venovať, a ktorá ho bude na sto percent baviť? Najskôr to predsa musí vyskúšať a postupne zistí, čo áno a čo nie. Nech pokojne strieda krúžky alebo športy. Na tom nie je nič zlé.

Takže čokoľvek dieťa robí, nie je hlúposť a stále sa v podstate učí?

Neexistuje neučiť sa. Ani dieťa ani dospelý. Nie je stav, v ktorom sa mozog neučí. Mozog, ktorý sa neučí je mŕtvy. Takže keď je v kontakte s hocičím, tak sa stále učí, porovnáva to napríklad so staršími poznatkami a nové ukladá do databázy. Zisťuje či mu nová skúsenosť ladí, alebo, nechcem, neladí mi to.

Ako má teda rodič zasahovať do vývoja/vzdelávania dieťaťa?

Myslím si, že niekedy úplne stačí, snažiť sa nič nepokaziť. Keď rodič príliš zasahuje do života dieťaťa, stále tam niečo buduje a projektuje, pričom chce akože to najlepšie, vytvára na neho tlak a je pri tom všetkom nervózny, tak vtedy to môže naozaj veľmi pokaziť. Vlastne to dieťa úplne pomýli.

Dokonca sa dieťaťu diktuje aj to, ako sa má cítiť, nie je tak?

Áno, napríklad „nesmieš plakať,“ „mal by si sa hanbiť,“ mal by si byť vďačný“, „prečo sa netešíš?“

Príklad:Dieťa dostane bicykel, ale ono chcelo kolobežku. Rodič hovorí: „Prečo sa netešíš? Veď bicykel je lepší a bol dokonca aj drahší.“ Nastane trápna chvíľa. Dieťa je naučené, že zo slušnosti by sa malo potešiť a poďakovať. Tak sa navonok zatvári šťastne ale vnútri je nespokojné a nakoniec dôjde k tomu, že nepozná svoje emócie, ani svoje záujmy.

Dieťa sa potom môže javiť, ako pokazené a ešte mu povieme „veľmi si ma sklamal“. No čo má dieťa s takouto informáciou urobiť?

Prečo by vlastne malo napĺňať potreby iných ľudí?

Presne. Povedala by som, že veľa rodičov takto mentálne zneužíva svoje deti.

Rodičia často nevedia vyriešiť vlastné problémy. Dlho rozmýšľajú, či ostať alebo nezostať s partnerom, či zmeniť prácu alebo nie. Nemajú jasno v tom, čo chcú oni sami a ako by mal vyzerať ich život. Ale paradoxne, majú úplne jasno v tom, ako by mal vyzerať život ich dieťaťa, čo by malo chcieť a robiť.

Vedia si rodičia priznať chybu?

Máloktorí. A ja tomu aj celkom rozumiem, je veľmi ťažké pripustiť si, že celé to kazím ja. Potreba zachovať si dobrý sebaobraz, to bude človeku všemožne blokovať. Veľakrát sú rodičia ochotní si to priznať až keď je veľmi zle, keď má dieťa poruchy príjmu potravy, začne brať drogy a podobne, ale niekedy ani vtedy. Povedia, že spoločnosť, kamaráti ho/ju stiahli. Ale v spoločnosti je toľko vecí na výber, prečo si dieťa vybralo práve toto?

Je to tak vždy? Nemôže sa stať, že dieťa niekedy naozaj stiahnu na zlé chodníčky kamaráti?

Pripúšťam len to, že nezrelý mozog môže na drogu zareagovať intenzívnejšie, ako ten, čo prešiel všetkými procesmi dozrievania, tak ako ich príroda naplánovala. Ale nemyslím si, že kamaráti môžu za to, že dieťa zoberie drogu, také neexistuje. Dieťa siahne po droge vtedy, keď je niečo zle.

Dieťa siahne po droge, keď chce byť zaujímavé pre kamarátov, alebo chce extra zážitok, alebo chce pred niečím utiecť, napríklad spod nátlaku. Treba sa teda pýtať, čo sa stalo, že sa dieťa necíti zaujímavé pre svojich rodičov, prečo hľadá zážitok v droge, alebo pred čím sa snaží uniknúť takýmto deštruktívnym spôsobom? Neexistuje dieťa, ktoré by nevedelo, že siaha k svojej vlastnej deštrukcii.

Alebo cigarety. Dieťa vie, že cigarety sú zlé, ale aj tak začne fajčiť. Dobre, môže sa stať, že kamaráti mu povedia, keď budeš fajčiť, budeš zaujímavý, ale prečo chce uznanie práve od týchto ľudí? Prečo radšej nechce uznanie od ľudí, ktorí mu povedia, keď budeš hrať perfektne futbal, budeš zaujímavý?

Stáva sa, že deti či tínedžerov akoby nič nezaujíma, sú znudení a chcú iba pozerať do mobilov alebo televíziu, čím to je?

Existuje pojem chronická nuda, pocit, že život nie je zaujímavý. Ale podľa mňa, život sa stane nezaujímavý len vtedy, keď je človek odtrhnutý od seba, keď nevie, čo ho zaujíma.

Rodičia by sa nemali snažiť vyplniť dieťaťu každú minútu dňa. Nech si samé vyberie, na aké krúžky chce chodiť a keď zistí, že ho to nebaví, nech ide skúsiť niečo iné. A keď dieťa nemá program, nemá čo robiť, vtedy je najkreaívnejšie. Veď deti nie sú blbé, každé niečo chce.

Stratu kontaktu so sebou môžeme dosiahnuť aj kritickou a zahanbujúcou výchovou. Keď dieťa vyjadrí svoje myšlienky, názory alebo niečo urobí a často sa mu vráti hnev, zahanbenie, kritika, tak nebude chcieť vyjadrovať seba. Bude hľadať také seba vyjadrenia (slovné, v činoch), u ktorých dúfa, že uspokoja ostatných. To je prázdny život a smutný život. Rizikové správanie ho dokáže oživiť, ale to nie je konštruktívny život, ktorý by osobnosť dieťaťa rozvíjal.

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom