Rozhovor: Naše školstvo je presiaknuté strachom, známkovanie patrí do 18.storočia

SITA/Jozef Jakubčo

Objavovanie a učenie sa je prirodzené pre každé mláďa, vrátane ľudského a hodnotou, ktorú získa, sú znalosti a zručnosti. Známkovanie však vyvoláva strach a potláča prirodzenú potrebu detí, učiť sa, pretože chyby sú trestané zlou známkou a doma niekedy aj bitkou.

Niektorí psychológovia známky prirovnávajú k úplatkom – keď sa to naučíš, dostaneš jednotku. Deti, ale rýchlo zistia, že tá jednotka v žiackej knižke sa nedá jesť, nedá sa s ňou hrať a je im v podstate na nič, takže táto externá motivácia sa časom vytratí.

So známkovaním na školách na našom území sa začalo od roku 1805 a škála bola iba štvorstupňová. V tom čase bolo cieľom učenia memorovanie informácií a známky takéto poznatky naozaj výborne odzrkadľovali.

Dnes je ale doba iná. Deti v živote potrebujú úplne iné znalosti, ako pred stovkami rokov.

Od roku 2004 majú školy na prvom stupni na Slovensku slobodu sa sami rozhodnúť, či budú žiakov známkovať. „Väčšina dáva známky, aj keby nemusela. Na známky sú opäť aj v odborných kruhoch rôzne názory. Výskumy ukazujú, že známky sú veľmi neobjektívne – napr. ten, kto má v určitej triede dvojku z matematiky by v inej mohol mať s rovnakým výsledkom štvorku. Objektívne sú len výsledky v centrálnych meraniach,“ uviedol expert na školstvo Juraj Hipš.

Podrobne sme sa o tejto téme rozprávali s programovým manažérom Komenského inštitútu Radoslavom Pláničkom. Uplynulé 2 roky pôsobil ako manažér a asistent učiteľky v Zaježovskej škole, ktorej zriaďovateľom je Živica.

Je známkovanie správne a motivačné pre dieťa?

V našej škole sa neznámkuje a myslím si, že známkovanie neovplyvňuje, či sa deti naučia viac alebo menej.

Časť detí sa v škole učí prirodzene, pretože chce a forma vyučovania im buď vyhovuje alebo si na ňu len zvykli. V takom prípade je pre nich dobrá známka istou odmenou. Nemalá časť žiakov a hlavne vo vyššom veku nemá vnútornú motiváciu učiť sa, vo svojom vnútornom svete riešia úplne iné veci alebo aj forma vyučovania nie je pre nich zrozumiteľná, či dostatočne motivačná. Dávať potom týmto deťom zlé známky však vôbec nepomôže.

Známkovanie tiež vytvára u mnohých žiakov strach – a ten môže viesť až k tomu, že sa naučia, že nesmú robiť chyby, pretože za ne príde horšia známka, respektíve trest.

A ten strach je v našom školstve presiaknutý všade. Deti sa boja učiteľov, učitelia sa boja riaditeľa, riaditeľ sa bojí inšpekcie, inšpekcia sa bojí ministerstva. To brzdí kreativitu a ide proti samotnej podstate školy, rozvíjať a rozširovať obzory.

Ak sa chceme učiť, a väčšinou sa učíme aj z vlastných chýb, tak si nemyslím, že známkovanie je cesta.

Deťom takto odovzdávame do života kód, že keď urobia chybu, tak sa im niečo zosype na hlavu. A potom sa v živote bojíme experimentovať, či skúšať nové veci len preto, že nás môže niekto pokarhať.

Proste ideme na istotu. Niektorí učitelia vyžadujú poučky. Deti vedia, že keď sa naučia presnú definíciu, dostanú dobrú známku, ale tú informáciu zabudnú o mesiac a o tej téme nebudú do pol roka vedieť vôbec nič. Robia to totiž kvôli známke, nie kvôli tomu, že sa pre tému nadchli a zaujíma ich.

No a potom sa divíme, že vo firmách nám chýbajú ľudia, ktorí vedia pracovať samostatne, hľadať riešenia a vedia vyjadrovať svoje názory.

V čom je iné slovné hodnotenie?

Dať známku je jednoduché. Slovné hodnotenie však povie o žiakovi viac, ako napreduje v osvojovaní si jednotlivých zručností, v čom vyniká, alebo čo môže byť príčinou toho, že sa mu nedarí a čo by mu práve mohlo pomôcť. Pre učiteľov je ale slovné hodnotenie ťažké, aj preto nie je v praxi tak rozšírené.

Bol som súčasťou tvorby slovných hodnotení a je to fakt náročné. Klobúk dole pred učiteľmi, ktorí robia slovné hodnotenia pre 60 a viac detí dvakrát ročne a kvalitne.

Známkovanie niečo povie, ale hodnotenie iba známkami nie je dostatočné a a nepodporuje vnútornú motiváciu detí, aby sa učili kvôli sebe a zlepšovali.

Žiaľ známkovanie chcú často práve rodičia, pretože sú na to naučení a na základe toho vedia ľahko posúdiť výsledky dieťaťa. Bohužiaľ tá krátka cesta (známkovanie) častokrát nevedie k želaným výsledkom.

Mám skúsenosť zo škôl, kde zrušili známkovanie, že sa proti tomu postavili rodičia, pretože nevedeli uchopiť, ako sa ich dieťa posúva, alebo neposúva. Ale známkovanie určite nie je zárukou kvalitného vzdelávania detí.

Odporučili by ste známkovanie úplne zrušiť?

Rozlišoval by som známkovanie a nejaké priebežné testovanie. Mali by sme pracovať aj s nejakými dátami a v škole občas potrebujeme zisťovať rozsah rôznych znalosti informácii či praktických zručností. V niektorých školách slovné hodnotenie je preklopené aj do známky. Ale len známkovanie samo o sebe, od jedna do päť, by som ja osobne najradšej nemal. Otázne je, či by to slovenský školský systém zvládol, čo by potom učitelia robili.

Pretože časť učiteľov sa nechce meniť a nechce nič meniť. Takže, keby sme im teraz zhora prikázali, že majú učiť inovatívne a k tomu slovne hodnotiť, to si neviem predstaviť, ako by dopadlo.

Mali by byť k tomu vedení, mali by mať silnú podporu a malo by to byť postupné. Dávať kvalitnú a motivujúcu spätnú väzbu sa nedá naučiť čítaním kníh alebo metodických usmernení.

Je u každého dieťaťa možné vyvolať záujem o učivo? Alebo mali by sme deti, ktoré nemajú záujem o školu, nechať tak, v tom zmysle, že spoločnosť potrebuje aj niekoho, kto bude „robiť s lopatou“?

Nič nefunguje paušálne. Tu sa dostávame k individuálnemu prístupu. V škole máme rôzne deti, ale chceme od nich jednotný výkon. Každé dieťa v niečom vyniká, len to treba objaviť.

Rodičia to musia pochopiť a deti k tomu musia byť vedené, že na niečo majú talent a niektoré veci im prirodzene nejdú, alebo ich v danom období nezaujímajú. Samozrejme, je ideálne mať nejaký základ zo všetkého, ale hlavne by sme v nich mali rozvíjať to, na čo majú vlohy, čo ich zaujíma a čo ich baví robiť. Lebo keď niekoho budeme trvalo tlačiť do niečoho, čo mu aj z objektívnych príčin nejde, tak mu spôsobíme skôr traumu, než u neho vytvoríme záujem o danú oblasť.

Tiež záleží na spôsobe učenia. Keď sa niekto prirodzene učí cez zážitky, ale štyri roky len prepisuje poznámky do zošita, tak sa to jednoducho nenaučí a bude mať k danej téme skôr odpor. Sú rôzne typy ľudí a každá hodina by mala obsahovať viacero foriem učenia počas jednej hodiny. Ja som napríklad až v dospelosti zistil, že sa učím hlavne prakticky, cez priamy kontakt a skúšanie si vecí. Preto nemalá časť toho sedenia v lavici bola pre mňa priam zbytočná.

Takže, keď má dieťa zlé výsledky z nejakého predmetu, nemusí to znamenať, že na to nemá talent, ale možno mu len nevyhovuje forma výučby.

Niektoré deti majú zase horšie výsledky kvôli osobným problémom, buď sa rozvádzajú rodičia, sú šikanované alebo ich opustila frajerka. Aj to treba brať do úvahy. Je to veľmi obšírna téma a všetko so všetkým súvisí.

Ak teda nepodchytíme skutočné dôvody neúspechu, vždy tu budeme mať deti, ktoré sa javia ako problémové.

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom