Život vynálezcu nie je jednoduchý – priniesť na svet nápad, ktorý si poradí s problémami tak, ako žiaden iný predtým a následne ho premeniť z teórie na skutočnosť si vyžaduje veľa času, trpezlivosti a odhodlania. Aj pri tej najväčšej snahe väčšinou veci nejdú celkom hladko a realita sa od predstáv zásadne líši. Niekedy až natoľko, že zabíja.
Lietajúce auto Henryho Smolinskiho
Henry Smolinski bol muž, ktorý mal veľký sen. Strojár pracujúci pre firmu Northrop sa jedného dňa rozhodol svoju prácu opustiť a v sedemdesiatych rokoch minulého storočia si založil vlastnú spoločnosť Advanced Vehicle Engineers. Jeho cieľ bol od začiatku jasný – priniesť na trh auto, ktoré dokáže lietať. V roku 1973 spoločnosť vytvorila prvé dva prototypy lietajúcich áut, ktoré kombinovali zadnú časť lietadiel typu Cessna Skymaster a Ford Pinto. Zadná časť spolu s krídlami bola navrhnutá tak, aby sa na auto dala ľahko pripevniť a opäť zložiť.
Smolinski plánoval svoj vynález predstaviť na svetovom trhu v priebehu roka 1974. V septembri 1973 sa však s pilotom Haroldom Blakeom vybral na testovaciu jazdu, z ktorej sa ani jeden nevrátil živý. Lietajúce auto sa síce vznieslo k oblakom, no krídla sa po chvíli oddelili od strechy lietadla a stroj havaroval. Správny orgán pre dopravnú bezpečnosť (NTSB) následne uviedol, že za katastrofu mohli zlé zvary.
Reicheltov zoskok z neba
Francúz s rakúskymi koreňmi Franz Reichelt trávil svoj pracovný čas šitím oblekov a košiel pre zbohatlíkov. Po večeroch však okamžite utekal do vlastnej dielne, kde pracoval na výrobe prvého overalu pre pilotov, ktorý mal plniť funkciu padáka. Samotné lietadlá boli v tom čase novinkou – k oblohe sa v roku 1903 vzniesli prvé stroje v Kitty Hawk a spôsoby, ako sa pilot v prípade poškodenia lietadla zachráni, sa stále ešte len hľadali.
Reichelt zostavil prvý prototyp padáka a vyskúšal ho na bábkach zhodených z rôznych výšok. Výsledky testov boli dostatočne povzbudzujúce, a tak sa Reichelt rozhodol vyskúšať padák sám. Pri zoskoku zo spodnej časti Eiffelovej veže však Reichelt tragicky zahynul. Pád na zmrznutú pôdu z výšky 57 metrov nezabrzdil ani jeho vynález.
Do hlbín mora s Hunleym
Horace L.Hunley síce pracoval ako právnik, no sužovala ho slabosť pre ponorky. Počas Americkej občianskej vojny pomohol navrhnúť tri rôzne podmorské plavidlá. Prvé z nich bolo postavené v New Orleanse a zámerne ho zničili v roku 1862, keď mesto prepadla Únia. Druhá ponorka sa potopila v Mobile Bay v Alabame. V októbri 1863 Hunley spolu s ďalšími siedmimi mužmi nastúpil do tretej ponorky, ktorú sám navrhol. Ponorka však uviazla vo vodách Charlestonu v Južnej Karolíne. Konfederácia ponorku s mŕtvou posádkou objavila a rozhodla sa ju vyskúšať opäť. Tentokrát zostala celá posádka nažive a navyše sa jej podarilo potopiť vojnovú loď. Išlo tak o prvú loď potopenú spod morskej hladiny. Hunleyho sláva tak prišla až posmrtne.
Olovnatý benzín Thomasa Midgleyho
Chemik Thomas Midgley ml. sa do dejín zapísal najmä v spojitosti s olovnatým benzínom a freónom. Titulky médií obletel v čase, keď si počas tlačovej konferencie na ruky vylial olovnatý benzín, ktorý intenzívne vdychoval počas následných 60 sekúnd, aby prítomným dokázal, že je zdravotne nezávadný. Hoci sa mnohí ľudia domnievali, že Midgleyho zabila otrava olovom, v skutočnosti ho o život pripravil jeho ďalší vynález – špeciálny lanový systém, ktorý si vybudoval v čase, keď trpel obrnou a istý čas musel stráviť pripútaný na lôžku. Lano na podporu tela sa mu stalo osudným, keď sa do neho v novembri 1944 tak zamotal, až sa zadusil.
Vykoľajený Abakovsky
Ruský vynálezca Valerian Abakovsky využil svoj technický talent na stavbu motora do rýchlostnej vlakovej súpravy. Aerowagon mal v sebe nainštalovaný motor používaný v lietadlách spolu so špeciálnou vrtuľou. Mal za úlohu dopraviť sovietskych predstaviteľov do Moskvy a naspäť. Abakovskeho vynález na prvej jazde fungoval bez problémov. Pri návrate do hlavného mesta sa však vlak vykoľajil. Len 26-ročný Rus a päť ďalších pasažierov testovaciu jazdu neprežili.
www.mnn.com