Vypátra Hercule Poirot vraha včas?!

Hodiny.jpg
Foto: www.bux.sk

BRATISLAVA 24. januára 2019 (WBN/PR) – Príbeh Hodiny je trošku iný, na aké sme u Agathy Christie zvyknutí. No rozhodne nesklame. Je napínavý, prekvapivý a ponúka návykové čítanie.
Christie vymyslela brilantnú zápletku, ktorú navyše výborne zamaskovala a ukryla, takže na posledných stranách budete poriadne prekvapení. Až po poslednej vete si začnete spájať súvislosti, uvedomíte si, ako to bolo a ako to Agatha Christie geniálne vymyslela.

Pisárka Sheila Webbová príde podľa dohody do domu číslo 19 na ulici Wilbraham Crescent, no namiesto staršej nevidiacej dámy slečny Pebmarshovej, ktorá si v Cavendishovej sekretárskej agentúre vyžiadala jej služby, nájde na dlážke salóna mŕtvolu neznámeho muža.

Prípadu sa ujme detektív inšpektor Hardcastle s výdatnou pomocou priateľa Colina Lamba, ktorého číra náhoda privedie na miesto činu. Vypočúvajú susedov z najbližšieho okolia, no ako to zvyčajne býva, nikto nič nevidel, nikto nič nepočul. Keď však slečna Pebmarshová rezolútne poprie, že by do agentúry telefonovala, a navyše nechápe, odkiaľ sa v jej dome vzalo štvoro záhadných hodín, je jasné, že budú potrebovať malé sivé mozgové bunky Hercula Poirota.

Medzitým dôjde k ďalšej brutálnej vražde a prípad sa čoraz väčšmi zamotáva…
„Tento zločin je taký komplikovaný, že musí byť celkom prostý,“ vyhlási slávny belgický detektív. No vrah je stále na slobode a hodiny nezadržateľne odtikávajú čas…

„Táto kniha je ako stvorená pre fanúšikov Agathy Christie i pre všetkých nadšencov klasických detektívok. Garantujeme im, že sa od nej nebudú vedieť odtrhnúť,“ napísali Sunday Times o knihe Agathy Christie.

Začítajte sa do detektívky Hodiny:

Popoludnie deviateho septembra sa ničím nelíšilo od iných popoludní. Žiadna z osôb zainteresovaných na udalostiach toho dňa by s čistým svedomím nemohla tvrdiť, že mala nejakú zlú predtuchu. (Pravdaže, okrem pani Packerovej z domu číslo 47 na Ulici Wilbraham Crescent, ktorá sa na predpovedanie katastrof špecializovala a po nejakom nešťastí vždy siahodlho vykladala, že ona to tušila. Ibaže pani Packerová z čísla 47 býva ďaleko od čísla 19, kde sa to všetko odohralo, a tak nie je potrebné, aby sa k tomu vôbec vyjadrovala.)
Pre slečnu K. Martindalovú, šéfku Cavendishovej sekretárskej a stenografickej agentúry, bol deviaty september bežným pracovným dňom. Telefón vyzváňal, pisárky ťukali do písacích strojov, nával práce sa nevymykal zo zvyčajného priemeru. Nič zaujímavé sa nedialo. Až do 14:35 bol deviaty september dňom ako každý iný.
O 14:35 slečna Martindalová vo svojej kancelárii stlačila bzučiak a odvedľa sa akoby zadychčane a trochu huhňavo ozvala Edna Brentová — v ústach totiž omáľala karamelku.
„Áno, slečna Martindalová?“
„Počujte, Edna — už som vám vravela, že takto sa do telefónu neodpovedá. Artikulujte zreteľne a snažte sa tak nedychčať.“
„Prepáčte, slečna Martindalová.“
„To je už lepšie. Ak chcete, ide vám to. Pošlite ku mne Sheilu Webbovú.“
„Ešte sa nevrátila z obeda, slečna Martindalová.“
„Aha.“ Slečna Martindalová pozrela na hodiny na písacom stole. 14:36. Presne šesť minút meškania. Sheila Webbová je v poslednom čase nedochvíľna. „Hneď ako sa vráti, okamžite ju za mnou pošlite.“
„Áno, slečna Martindalová.“
Edna si prehodila cukrík znovu na stred jazyka a, blažene cmúľajúc, pokračovala v prepisovaní Nahej lásky od Armanda Levina. Podrobné opisy erotických scén ju nijako nevzrušovali — ostatne rovnako ako väčšinu čitateliek pána Levina, napriek jeho veľkému úsiliu. Bol názorným príkladom toho, že nič nemôže byť nudnejšie než prvoplánová pornografia. Napriek krikľavým obálkam a provokatívnym titulom predaj jeho kníh každým rokom klesal, a už trikrát mu posielali účet za posledné prepisovanie.
Otvorili sa dvere a náhlivo vošla Sheila Webbová.
„Hľadala ťa Ryšavá Kat,“ oznámila jej Edna.
Sheila pretiahla tvár.
„To je ale pech — práve keď trochu meškám!“
Uhladila si vlasy, vzala zo stola notes s ceruzkou a zaklopala na šéfkine dvere.
Slečna Martindalová zdvihla oči od písacieho stola. Mala niečo medzi štyridsať a päťdesiat a priam sršala výkonnosťou. Za prezývku Ryšavá Kat vďačila dohora vyčesaným svetloryšavým vlasom a` la Madame de Pompadour a krstnému menu Katherine.
„Meškáte, slečna Webbová.“
„Prepáčte, slečna Martindalová. Bola hrozná zápcha.“
„O takomto čase je vždy hrozná zápcha. Mali by ste s tým rátať.“ Pozrela do svojho notesa. „Volala slečna Pebmarshová. Na tretiu hodinu potrebuje stenografku. Žiadala si výslovne vás. Už ste pre ňu pracovali?“
„Nespomínam si, slečna Martindalová. V poslednom čase určite nie.“
„Adresa je Wilbraham Crescent 19.“
Spýtavo na ňu pozrela, no Sheila Webbová pokrútila hlavou.
„Nepamätám sa, že by som tam niekedy bola.“
Slečna Martindalová vrhla pohľad na hodiny.
„O tretej. To stihnete. Máte dnes popoludní ešte iný termín? Ach áno,“ nazrela do knihy objednávok pred sebou.
„Profesor Purdy v hoteli Curlew. O piatej. Dovtedy by ste sa mali vrátiť. Ak nie, pošlem tam Janet.“
Kývnutím hlavy ju prepustila a Sheila vyšla z kancelárie.
„Čo od teba chcela, Sheila?“
„Nič zaujímavé. Nuda ako zvyčajne. Mám ísť k akejsi panej na Wilbraham Crescent. A o piatej musím byť u profesora Purdyho — tá jeho príšerná archeologická terminológia! Môžem len snívať, že zažijem niečo vzrušujúce.“
Dvere kancelárie slečny Martindalovej sa otvorili.
„Sheila, mám tu ešte poznámku. Ak slečna Pebmarshová nebude doma, máte vojsť do domu, dvere nebudú zamknuté.  Z haly vedú dvere do salónu napravo, tam počkáte. Zapamätáte si to, alebo vám to mám napísať?“
„Zapamätám si to, slečna Martindalová.“
Slečna Martindalová sa vrátila do svojej svätyne. Edna Brentová sa zohla a spod stoličky vylovila pomerne nevkusnú topánku s odlomeným ihličkovým podpätkom.
„Pozri, čo sa mi stalo! Ako sa dostanem domov?“ zakvílila.
„Ále, netráp sa — niečo vymyslíme,“ ozvala sa jedna z jej kolegýň a ďalej búšila do písacieho stroja. Edna si vzdychla a na nový list papiera naklepala:

Milan Buno, literárny publicista

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom