Hlavný lekár Ozbrojených síl SR: Pandémia nás výrazným spôsobom obmedzila, no nikto po nás nestrieľal

COVID 19: Dáta o preprave kriticky chorých 2. vlny
Hlavný lekár Ozbrojených síl (OS) SR Roman Jantoš a minister obrany SR Jaroslav Naď počas tlačovej besedy Ministerstva zdravotníctva SR, Ministerstva obrany SR a Operačného strediska záchrannej zdravotnej služby SR na tému: Prezentácia komplexných dát o prevozoch kriticky chorých pacientov s COVID-19 počas 2. vlny pandémie. Bratislava, 22. apríl 2021. Foto: SITA/Branislav Bibel.

Generál Roman Jantoš si vojenskú uniformu obliekol pred viac ako 31 rokmi. Po pomerne čerstvo menovanom ministrovi Vladimírovi Lengvarskom (nom. OĽaNO) nedávno prevzal pozíciu Hlavného lekára Ozbrojených síl Slovenskej republiky (OS SR).

Patrí k jednému z tímu 81 vojenských lekárov a 283 zdravotníckych pracovníkov. Možno to nie je mnoho, no záujem o tento druh práce v posledných rokoch stúpa. V roku 2021 sa nechalo „naverbovať“ 15 lekárov, kým v roku 2020 ich bolo 11 a v roku 2019 iba štyria.

Prečo sa záujem zvyšuje? Dôvody pre portál vZdravotníctve.sk osvetlil Jantoš, tiež vysvetlil ako sa práca vojenského lekára líši od civilného, akú výhodu môžu dať skúsenosti z OS SR novému ministrovi zdravotníctva a tiež o tom, či sa dá COVID-19 prirovnať k zahraničným misiám vojakov.

Ako bežne prebieha kariéra vojenského lekára? Podľa dostupných informácií musí adept, ktorý chce byť vojenským lekárom, po štúdiu absolvovať ešte takmer polročnú prípravnú službu a vstupný odborný dôstojnícky kurz. Ďalšie tri až štyri roky je v rámci dočasnej štátnej služby zaradený do špecializovanej prípravy, až potom je zaradený do konkrétneho útvaru OS SR. Po ďalších jeden až dvoch rokoch služby sa môže konečne dostať na misiu do zahraničia. Ako to bolo u vás?

Ja som trochu iný prípad, pretože ja som začal študovať ešte v roku 1989 počas bývalého Československa na Vojenskej lekárskej akadémii v Hradci Králové, kde študovali vojenskí lekári. Tak sa to deje aj v súčasnosti, už máme vo štvrtom ročníku znovu študentov slovenských, ktorí študujú na fakulte, dnes sa už volá Fakulta vojenského zdravotníctva Univerzity obrany v Brne, ale je to v Hradci Králové.

Študujú tam vojenskú medicínu a po jej ukončení nastúpia už do špecializácie. V takomto prípade, samozrejme, prípravnú štátnu službu už nemusia absolvovať, lebo oni si ju urobia v rámci štúdia. Pokiaľ niekto príde zvonku, to znamená lekár, ktorý absolvuje civilnú lekársku fakultu, tak ten, samozrejme, pretože neabsolvoval žiadnu vojenskú prípravu a základnú vojenskú službu nemáme, tak musí prejsť takzvanou prípravnou štátnou službou, ktorá pre lekárov trvá šesť mesiacov.

Po šiestich mesiacoch je ustanovený do prvej dôstojníckej hodnosti poručíka. Nastupuje väčšinou k nám na úrad, tam má takzvanú špecializačnú prípravu, ktorá v závislosti od špecializácie trvá od štyri a pol až do šesť rokov. Po šiestich rokoch môže lekár samostatne vykonávať lekárske povolanie, a teda ide k útvaru alebo pracuje na oddelení v nemocnici. A tak ako štandardne, samozrejme, aj počas špecializačnej prípravy, je možné, aby takýto lekár vykonával lekárske povolanie, ale musí to robiť pod dohľadom lekára, ktorý má ukončené špecializačné štúdium. Takto sa to bežne deje aj v nemocniciach.

Je takáto špeciálna príprava výrazne odlišná oproti bežným lekárom? Podmienky, do ktorých idú vojenskí lekári v rámci zahraničných misií môžu byť predsa len odlišné.

V porovnaní s civilnými lekármi je to presne to isté, pretože my, ako vojenskí zdravotníci, musíme mať presne také isté vzdelávanie ako majú aj naši civilní kolegovia. Naviac ale vojaci, aj počas špecializačného štúdia, musia vykonávať, samozrejme, vojenský výcvik, pretože sú vojakmi v dočasnej štátnej službe. To znamená, že absolvujú rôzne typy streľby, chodia na cvičenia a učia sa ich plánovať, učia sa aj zdravotníckej logistike. Ich príprava je trochu širšia ako u všeobecných lekárov alebo bežných civilných lekárov.

V zásade, požiadavky na odborné vzdelanie sú tie isté a realizuje sa to u nás, na Slovenskej zdravotníckej univerzite (SZU), takže v tomto sa v ničom neodlišujeme a sme plnohodnotnými lekármi alebo zdravotníckymi pracovníkmi, ako aj civilní lekári.

Myslím si, že finančná motivácia nie je prioritná, skôr by som povedal naopak.

V jednom staršom rozhovore ste hovorili o misii v Afganistane, kde jedného z vojakov poštípal had. Takáto situácia na Slovensku práve bežná nie je. Pripravujú sa vojenskí lekári aj na špeciálne udalosti tohto druhu?

Samozrejme, pokiaľ pripravujeme zdravotnícky personál, personál všeobecne akýkoľvek, do nejakých operácií, tak tam sa robí aj prieskum zdravotných rizík. Mimo infekčných chorôb tam patria aj možné pohryznutie alebo poštípania živočíchmi a je tam aj špecializovaná príprava na špecifické typy ochorení, s ktorými sa v tej-ktorej lokalite môžeme stretnúť a ktoré sa u nás nevyskytujú.

V Afganistane to je napríklad leishmanióza, ktorá u nás vôbec nie je a tam to je typické infekčné ochorenie. Takže naši zdravotnícki pracovníci sa pripravujú na to, aby ho vedeli rozpoznať a vedeli ho liečiť a takýmto spôsobom sa postupuje prakticky všade.

Podľa toho, čo hovoríte, by to mohlo niekoho od tejto profesie aj odradiť. Mladých medikov na povolaní vojenského lekára však môže lákať atraktívne finančné ohodnotenie. Podľa dostupných zdrojov má vojenský lekár nástupný plat v prvom polroku služby cez tisíc eur, hodnostný plat, dostane tiež stabilizačný príspevok, neskôr aj slušný aktivačný príspevok, nehovoriac o iných benefitoch, ako sú garancia 40 pracovných hodín týždenne, dovolenka 30 pracovných dní, 42 kalendárnych, a ďalšie. Je finančné ohodnotenie to, čo túto prácu podľa vás „predáva“?

Myslím si, že finančná motivácia nie je prioritná, skôr by som povedal naopak. My to berieme tým spôsobom, že pôsobenie v zahraničných operáciách je jedným z kariérnych míľnikov, a to u každého vojaka, aj u vojenského zdravotníka, nielen u lekárov, ale aj u zdravotných sestier a záchranárov. To znamená, že každý by počas svojej kariéry mal nejakú misiu absolvovať, získava tam skúsenosti. Finančná stránka veci je, myslím, až druhoradá. Ani sme nemuseli v poslednej dobe riešiť vyslanie na rozkaz, väčšinou sa hlásia dobrovoľne a každý to berie tak, že všetkých to čaká.

Čo sa týka druhej časti otázky, platové ohodnotenie vojakov je dnes všeobecne trošku komplikovanejšie, ako to bolo kedysi. Áno, plat poručíka, keď začne po šiestich mesiacoch, sa pohybuje niekde nad úrovňou 1 500 eur v hrubom a sú tam ďalšie rôzne príplatky. Ale niektoré z nich sa vyplácajú až po roku, ako napríklad stabilizačný príspevok či náborový príspevok, ktorý sa však vypláca počas troch rokov pravidelne mesačne.

Tých 40 pracovných hodín týždenne nie je celkom pravda, lebo zákon o štátnej službe profesionálnych vojakov hovorí, že pracovný čas vojaka je 42 a pol hodiny týždenne a naviac, keď veliteľ rozhodne, bez nároku na mzdu alebo náhradné voľno, musí vojak odpracovať týždenne päť hodín naviac. Naviac, keď si zoberieme terajší núdzový stav, tak vojaci robia v podstate 12 hodinové smeny bez nejakých zásadných obmedzení, čiže nemáme kratší pracovný týždeň, skôr naopak.

Je pravda, že dovolenku máme až 42 kalendárnym dní, čo je šesť týždňov. Všetko však niečo stojí. Služba v ozbrojených silách má svoje výhody. Finančná atraktivita sa za posledné dva roky zlepšila a odzrkadľuje sa to aj na záujme, ale nie je to pre každého. Samozrejme, svojím spôsobom pôsobenie v misiách môže niekoho odradiť, ale takéto skúsenosti zatiaľ nemáme.

Keď hovoríme o pôsobení v misiách, pani prezidentka nedávno oceňovala ôsmich vojakov medailou za statočnosť. Doteraz ho získali iba pätnásti vojaci, naposledy Andrej Adamko, ktorý v Kábule zachraňoval kolegov z havarovaného vrtuľníka. Toto ocenenie sa často udeľuje in memoriam a väčšinou ho majú ocenení práve za pôsobenie v zahraničí. Naposledy ocenení ôsmi vojaci ho dostali za nasadenie v rámci pomoci s epidémiou ochorenia COVID-19. Znamená to, že sa dá súčasná pandémia prirovnať k tomu, čo sa deje na zahraničných misiách?

Pandémia bola extrémna situácia a svojim spôsobom ešte pretrváva, ale nedá sa to prirovnať k vojenským ohrozeniam. V podstate pandémia spôsobená vírusom SARS-CoV-2 je vec, s ktorou sa nikto z našej generácie nestretol a pamätáme sa len z análov na španielsku chrípku, ktorá prebiehala začiatkom 20. storočia a ktorá mala porovnateľný rozsah.

Čo sa týka ocenenia, tak ocenení boli tí, ktorí boli takmer permanentne nasadení práve na COVIDových oddeleniach. Tam si myslím, že vzhľadom na ohrozenie života a zdravia a vzhľadom na to, že úmrtnosť na vírus sa posúvala v druhej vlne aj do výrazné mladších vekových kategórií, tak toto ocenenie malo opodstatnenie. Tí ľudia pracovali skutočne v ohrození nielen svojho života a zdravia, ale keď sa vracali domov, museli si byť vedomí, že za určitých okolností pri nedodržaní hygienických štandardov môžu ohroziť aj svojich príbuzných a rodiny.

Aj vy sám máte skúsenosti zo zahraničných misií. Zlyhávali v slovenských nemocniciach počas pandémie niektoré procesy, ktoré typicky zlyhávajú aj počas zahraničných vojenských operácii? Respektívne, potýkali sa podľa vás nemocnice s podobnými problémami, aké sa objavujú počas vojenských misií?

Toto je úplne niečo iné. My pracujeme v rámci zahraničných operácií trošku v iných podmienkach, v inej infraštruktúre s omnoho menej hustejšou sieťou nemocníc a limitujúcim počtom zdravotníckeho personálu. Situácia, ktorá bola počas pandémie, bol vyhrotená hlavne kvôli tomu, že dnes jednou z charakteristík zdravotníctva ako-takého, nielen na Slovensku, ale celosvetovo, je nedostatok lekárov a sestier.

My sme sa dostali na vrchole pandémie skutočne mierne za hranu kapacitných možností, ktoré ľudia boli schopní zvládať. Naviac to bolo podčiarknuté aj tým, že aj zdravotnícki pracovníci boli v karanténe a boli nasadení permanentne na oddeleniach s infekčne chorými pacientmi.

Ale nedá sa to porovnať s vojenskou situáciou, pretože napriek tomu, že pandémia nás výrazným spôsobom obmedzila, predsa len sme žili v stave relatívnej bezpečnosti. Nikto po nás nestrieľal, mali sme čo jesť… To je to, čo je také odlišné od typických vojenských situácií, kde sa veci menia z minúty na minútu a ohrozenia sú iné. Sú aj humanitárne misie, kde ide skôr o infekčné ochorenia, respektíve majú prioritu. Ale v Afganistane či v Kosove, kde my sme mali vojakov, tak sme sa s takýmito situáciami nestretli.

V čom by ste povedali, že je najväčší rozdiel medzi prácou vojenského a civilného lekára? Už sme hovorili o tom, že prax je podobná, ale z vašej pozície hlavného lekára ozbrojených síl oproti bežnej nemocnici možno vidíte nejaký rozdiel, je niečo inak?

Čo sa týka výkonu zdravotníckeho povolania, keď stretnete vojenského lekára v nemocnici, tak nezistíte, že je vojenský, lebo v zásade tam rozdiel nie je. Okrem toho, že je v služobnom pomere profesionálneho vojaka, musí si plniť iné povinnosti.

Čo sa týka úradu ako takého, tak s riadením nemocnice sa to dá, aj nedá porovnať. Pretože my pracujeme s vojakmi, ale pracujeme aj s našimi občianskymi zamestnancami. Čiže vo vzťahu riadenia by som povedal, že sme možno v podobnej situácii u občianskych zamestnancov ako v nemocniciach, lebo tam vo veľkej miere platí najmä zákonník práce.

Vojaci to majú iné, majú zákon o štátnej službe a ten má svoje špecifiká. Takže áno, v prípade vojakov je ľahšia manipulácia s personálom, že ho môžete odveliť a poslať do inej nemocnice. To pri civilnom personále nie je také jednoduché. V realite sa to ani nestávalo, že by dochádzalo k presunom civilného personálu v nejakom väčšom množstve medzi civilnými nemocnicami na Slovensku, takže v tomto ohľade vojenské zdravotníctvo má výhodu.

V prvej vlne bolo vidno aj výraznejšie obavy zdravotníckeho personálu, kým sme zistili, ako sa ten vírus správa a ako sa proti nemu chrániť.

Ak by ste mali porovnať efektivitu a fungovanie vo vojenskej nemocnici so súkromnou a štátnou, respektíve univerzitnou nemocnicou, vidíte medzi nimi rozdiel?

To nie je o efektivite, ani lepšom fungovaní, to je skôr o rozsahu poskytovania zdravotnej starostlivosti, pretože fakultné nemocnice, samozrejme, poskytujú širší rozsah zdravotnej starostlivosti ako všeobecné nemocnice, majú väčšie portfólium aj výkonov, majú väčší počet kliník alebo oddelení, takže rozdiel je skôr v tomto. Ale neporovnával by som rozdelenie typov nemocníc s mierou efektivity fungovania, to sa ani nedá.

Po novom ministrovi zdravotníctva Vladimírovi Lengvarskom ste prevzali pozíciu hlavného lekára ozbrojených síl. Myslíte si, že jeho pohľad na fungovanie nemocníc či celkovo zdravotníctva môže byť vďaka skúsenostiam, ktoré sú iné, ako mali ministri pred ním, nový a môže priniesť zlepšenie fungovania slovenského zdravotníctva?

To je ťažké povedať. V zásade my, ako vojenskí zdravotníci, nežijeme vo vákuu, pracujeme v civilnom systéme počas bežných dní. Takže tie bežné problémy sa týkajú aj nás. Čo si myslím, že môže byť výhodou pána doktora Lengvarského, sú riadiace procesy, ktoré sú trošku iné v ozbrojených silách ako sú v civilných nemocniciach, a to môže byť na prospech veci. My sa tiež nemôžeme správať nejako inak ako sa správajú v civilných nemocniciach.

Máte vy osobne nejaké predchádzajúce skúsenosti s podobnou epidémiou, akú spôsobil COVID-19?

Nie, s takouto veľko určite nie. Boli epidémie, každoročne je epidémia chrípková, ale na to sme si asi zvykli. Toto bol pre nás aj nový typ vírusu, o ktorom sme málo-čo vedeli a v zásade naň nemáme ani exaktnú liečbu, tá je iba symptomatická. Takže v prvej vlne bolo vidno aj výraznejšie obavy zdravotníckeho personálu, kým sme zistili, ako sa ten vírus správa a ako sa proti nemu chrániť. Ale takéto niečo, myslím si, že nikto z našej generácie nezažil. Posledná takáto pandémia bola pred niečo vyše 100 rokmi.

Niektorí odborníci kritizujú, že miesto toho, aby sme sa sústredili na liečbu a vývíjali antivirotiká, tak sme sa zamerali skôr na vývoj vakcín a na epidemiologické opatrenia. Aký je váš názor?

Všeobecne, keď porovnávame bakteriálne a vírusové infekcie, tak antibiotiká sú jedným z veľkých výdobytkov medicíny, ktoré pomohli potlačiť úmrtnosť na infekčné choroby, ale tie vírusové ochorenia sú veľmi špecifické, pretože vírusy majú veľmi vzácnu spoločnú vlastnosť, že dokážu pomerne rýchlo mutovať a prispôsobovať sa. Takže ťažko sa proti nim hľadá nejaké antivirotikum, ktoré by bolo buď všeobecne alebo špecificky účinné na jednotlivé typy vírusov.

Keď si zoberiete rôzne ďalšie vírusy, napríklad HIV, tak veľmi dlho trvalo, kým liečba postúpila do štádia, že dnes pacienti prežívajú 15, 20, 25 rokov pri správne nastavenej liečbe. Takže ja si myslím, že očkovanie, zvlášť u vírusových ochorení, je ďaleko viac opodstatnené a môže pomôcť rýchlejšie, pretože vývoj a výskum liečby u vírusových infekcií špecifickými antivirotikami môže trvať ďaleko dlhšiu dobu ako dnes trvá vývoj vakcín.

Myslíte, že sme sa z posledného viac ako roka poučili a prípadné ďalšie epidémie, o ktorých odborníci predpokladajú, že prídu, budeme vedieť zvládnuť lepšie a s menšími stratami na ľudských životoch?

Každá skúsenosť vás niečomu naučí. Keď sa pozriete spätne, tak každý si vie vyhodnotiť, čo sa urobilo dobre, čo sa urobilo zle. Už len keď porovnávam prvú a druhú vlnu, tak progres tam bol v prístupe, v plánovaní, v zásobovaní… Myslím si, že sme lepšie pripravení. Problémom ale v zdravotníctve stále zostáva personál, lekári aj sestry, ktorých je málo a tento problém, myslím, že sa len tak rýchlo nepodarí vyriešiť, pretože to je problém, ktorý, nakoľko mám informácie aj z iných krajín aliancie, je presne ten istý naprieč celou Európou.

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom
Viac k osobe Roman JantošVladimír Lengvarský
Firmy a inštitúcie MZ Ministerstvo zdravotníctva SRSZU Slovenská zdravotnícka univerzitaÚVN Ružomberok Ústredná vojenská nemocnica SNP Ružomberok