Umelá pľúcna ventilácia: Takto fungujú pacienti, ktorí majú najhorší priebeh koronavírusu

Umelá pľúcna ventilácia
Najťažšie prípady COVID-19 končia na umelej pľúcnej ventilácii. Foto: Nemocnica Komárno

V slovenských nemocniciach je aktuálne 125 pacientov s ochorením COVID-19, ktorí sú napojení na umelú pľúcnu ventiláciu. Je to jeden zo spôsobov orgánovej podpory pľúc, ktorá im mechanicky pomáha dýchať.

Primár Oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny Nemocnice Komárno Andrej Rosinský podrobne vysvetlil, ako vyzerá denná starostlivosť o takýchto pacientov a čo zažívajú na lôžkach.

Cieľom umelej pľúcnej ventilácie je zabezpečiť pacientovi dostatočnú výmenu plynov v pľúcach, čiže dostatočné okysličenie, a zároveň eliminovať oxid uhličitý. Bežne sa podľa Rosinského využíva počas operácií, keď je pacient v celkovej anestézii. Vtedy prístroj, ventilátor, zabezpečuje dýchanie na miesto neho.

Úloha anesteziológov

Úlohou lekárov, anestéziológov, je nastaviť dané parametre tlaku, prietoku a objemu plynov veľmi citlivo tak, aby nedošlo k poškodeniu pacienta, ale zároveň, aby došlo k dostatočnému okysličeniu.

Ventilátor sa nastavuje individuálne pre každého chorého, pretože, ako zdôvodňuje Rosinský, nevhodne nastavené parametre môžu po niekoľkých hodinách pľúca poškodiť.

Pacient je po napojení v takzvanom umelom spánku, čiže nesmie cítiť bolesť ani akúkoľvek dychovú alebo inú tieseň. Vnútrožilne sa mu kontinuálne podávajú analgetiká, hypnotiká a anestetiká.

Čo všetko sa s pacientom deje?

„Zabezpečujeme mu zároveň centrálny žilový vstup do ciev v blízkosti srdca, močový katéter, zavádzame sondu do žalúdka a tepnový katéter na priame meranie krvného tlaku,“ vymenúva lekár, akú starostlivosť pacient napojený na umelú pľúcnu ventiláciu potrebuje.

Samozrejmé je tiež monitorovanie EKG, pulznej oxymetrie, ako aj výdychového oxidu uhličitého. Pacient je monitorovaný nepretržite 24 hodín, či už pomocou prístrojov alebo ošetrujúceho personálu.

Je tiež vyživovaný pomocou tekutej výživy podávanej do žalúdočnej sondy, počas vyššej energetickej potreby je doplnená aj o kompletnú výživu podávanú vnútrožilne.

Náročná starostlivosť

Tento proces je náročný nielen pre pacienta, ale aj pre personál, ktorý sa o neho stará. Starostlivosť totiž musí byť komplexná.

„Pacient je v značnej miere imobilný, musí byť toaletovaný a polohovaný ako akýkoľvek iný pacient,“ hovorí Rosinský a dodáva, že napojením na umelú pľúcnu ventiláciu a intenzívnou liečbou a starostlivosťou mu dávajú šancu vrátiť sa do bežného života.

Prečo je ventilácia potrebná?

Dýchanie by podľa materiálov z Jesseniovej lekárskej fakulty v Martine malo každú minútu dospelému organizmu zabezpečiť prísun 250 ml kyslíka a odsun 200 ml oxidu uhličitého. To je množstvo potrebné na pokrytie metabolických požiadaviek tela.

Počas bežného dýchania vytvára človek pri nádychu v hrudníku negatívny tlak, čím aktívne nasáva vzduch do pľúc. Následný výdych sa už deje pasívne samotnou elasticitou hrudnej steny a pľúc, vysvetľuje doktor Rosinský.

Dýchanie spontánne je totiž podtlakové, zatiaľ čo umelé dýchanie je pretlakové. Podtlak a pretlak v hrudníku sú výsledkom kontrakcie dýchacích svalov bránice a medzirebrových svalov.

Problém je kašeľ

Vyšší tlak v hrudníku je pozorovateľný len krátko, napríklad pri úsilnom, teda maximálnom výdychu alebo pri kašli. Avšak, keď je pacient napojený na umelú pľúcnu ventiláciu, situácia sa mení.

„Počas celého dychového cyklu, čiže nádychu aj výdychu, je v hrudníku pozitívny tlak, čo prináša so sebou aj nežiadúce, ale fyziologické odpovede organizmu,“ hovorí Rosinský.

Zníži sa napríklad návrat krvi do srdca. Ventilátor vháňa do pacienta zmes vzduchu s prímesou kyslíka pod určitým tlakom a prietokom, čiže nie fyziologicky, ako za normálnych podmienok.

Napriek tomu, vďaka umelej pľúcnej ventilácii má pacient možnosť zvládnuť kritické obdobie ochorenia.

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom
Viac k osobe Andrej Rosinský
Firmy a inštitúcie Jesseniova lekárska fakulta MartinNemocnica Komárno