Slovensko nemá vo svete vždy najlepšiu reklamu. Nájdu sa však ľudia, ktorí dokážu upozorniť na to, čo si na našej malej krajine v srdci Európy sami nevážime tak, ako by sme mohli. Fotografka Dominika Martincová nedávno dokončila zaujímavé časozberné video Time for Slovakia, ktoré v necelých štyroch minútach zachytáva krásy Slovenska – od Popradského plesa, cez Spišský hrad až po Devín – a vzbudzuje pozornosť nielen doma, ale aj za hranicami.
Čas pre Slovensko
„Po dva a pol roku nakrúcania časozberných videí v rôznych kútoch sveta som skončila doma a uvedomila si, že tu máme nekonečné možnosti na pozorovanie dych vyrážajúcich scenérií,“ uviedla 26-ročná Slovenka, ktorá na tri roky vymenila Nitru za Londýn, aby následne 15 mesiacov objavovala krásy Ázie a medzitým ešte precestovala krížom-krážom aj európske metropoly.
Mladá cestovateľka sa na nakrútenie videa o Slovensku chystala už dlhšie, od slov k činom ju pritom motivoval aj Juraj Drobka z projektu Time for Slovakia (Čas pre Slovensko). „Juraj má sen ukázať zahraničným cestovateľom najkrajšie miesta Slovenska prostredníctvom zážitkového spoznávania – organizovať výlety, sprostredkovať im degustácie, tradičný život na dedinách a iné zážitky – či už je to spanie na kope sena alebo tancovanie ľudoviek,” prezrádza Dominika.
Odmenená trpezlivosť
Časozberné video si pritom vyžadovalo niekoľko rôznych výletov po Slovensku. Kým niektoré zábery cestovateľka nakrúcala 30 minút, na ďalšie si musela vyhradiť aj štyri hodiny. Lokality mala naplánované vopred, počasie sa však stalo vytrvalým sprievodcom, ktoré vedelo príjemne prekvapiť i nevhodne zaskočiť. „Aj natáčanie záberov s vodopádmi bola zábava. Bolo zima, stála som v potoku a dúfala, že mi statívy so všetkou technikou nepopadajú do vody,” smeje sa rodáčka z Nitry, ktorú si zo snímaných lokalít podmanili najmä Pieniny, Popradské pleso a Slovenský raj.
Tvorba časozberov si okrem technických zručností vyžaduje hlavne veľa trpezlivosti, pre Dominiku má však práve takýto spôsob vyjadrenia nevídané čaro: „Myslím si, že je to jedinečná forma fotografie. Ja to volám „umenie manipulácie s časom“. Okolo nás, hlavne v prírode, sa deje neskutočné množstvo javov, ktoré sú pre naše oko neviditeľné. Vďaka technológii ich dokážem zrýchliť tak, aby sme si mohli vychutnať krásu okolo nás a možno aj trochu lepšie pochopiť niektoré procesy – napríklad plynutie oblakov.“
Les namiesto bio obchodu
Dominika Martincová je aj členkou novovzniknutej bratislavskej komunity Slovak Artists´ Community, v ktorej sú vítané všetky tvorivé duše. Kde sa cestovateľka a fotografka cíti najlepšie?
„Najlepšie miesto je pre mňa taká naša „obývačka“, ktorú si rozložíme s kamarátmi – umelcami a cirkusantmi. Niekto vytiahne gitaru, iný začne kresliť, žonglovať, chodiť po lane alebo vyrábať bižutériu. A je to jedno, či je to na exotickej pláži, v džungli alebo v Sade Janka Kráľa.”
Každé nakrúcanie mladú Slovenku odmenilo aj krásnymi výhľadmi. Skúsená cestovateľka je presvedčená o tom, že Slovensko má turistom čo ponúknuť aj na iných úrovniach. „Ako poznamenal kamarát a cestovateľ Tomáš Gríger, sme jedna z mála krajín, kde si človek môže ísť len tak do lesa natrhať šípky, žihľavu, bazu – čokoľvek, čo rastie – k tomu krásna príroda, no dokonalosť. Hlavne v dnešnej dobe, keď je ultramoderné jesť zdravo, netreba behať do drahých bio obchodov – možno sa stačí pozrieť do lesa. Takisto je to tu všetko blízko v porovnaní s ostatnými krajinami. Za jeden deň môže turista vidieť hlavné mesto, hory, jaskyne, hrady, od gotiky až po socializmus. Aj tá socialistická architektúra začína byť jedinečná, to len tak vo svete jednoducho nemajú,” vymenúva Dominika.
Svetobežníčka sa netají tým, že po každom návrate zo zahraničia, či už to to bol Nepál, Mjanmarsko, Srí Lanka alebo Laos, si uvedomila, že má Slovensko radšej a radšej. „Na Slovensku je super, máme sa tu dobre, len nám to nikto nepovedal, tak o tom nevieme,” hovorí s úsmevom.
Rozhodnutie, ktoré sa počíta
„Myslím si, že Slovensko sa mení a je iné, ako keď som tu žila v minulosti. Som zvedavá, kam sa to bude všetko ďalej posúvať. Zároveň cítim, že je to každopádne aj na nás – mladých ľuďoch. Mnohí povedia, že my obyčajní malí ľudia nič nezmôžeme, ale my rozhodujeme, každý deň – to kde nakupujeme a stravujeme sa, či recyklujeme, či sa rozhodneme ísť do zahraničia za vidinou rýchlych peňazí a robiť v reštauráciách, alebo tu budeme budovať niečo užitočné so svojím intelektom,” zamýšľa sa absolventka Ekonomickej univerzity v Bratislave.
Predstavu o najobľúbenejšom mieste na svete má pritom fotografka, ktorej veľkou vášňou je aj cirkus, hudba a tanec, zadefinovanú svojsky: „Po istej dobe zistíte, že je to vlastne jedno, kde ste – ten krásny výhľad na tropickú pláž, o ktorej všetci snívajú, vám jedného dňa zrazu prestane prinášať radosť. Najdôležitejšie je, že človek robí to, čo ho baví a je obklopený dobrými ľudmi. Na cestách som si uvedomila, že to nikdy nie je o mieste, ale o ľuďoch, ktorých stretnete a zážitkoch, na ktoré budete spomínať. Aj najkrajšie miesto na svete bude nuda, ak tam bude chýbať príjemná interakcia,” dodala fotografka, ktorá popri výlete do Škandinávie plánuje vo forme časozberu zachytiť aj rozprávkové čaro zimy na Slovensku.
Tri otázky pre mladú cestovateľku a fotografku Dominiku Martincovú
Čo je tvojou najväčšou inšpiráciou, máš nejaké múzy?
Ľudia okolo mňa, ostatní cestovatelia. Veľmi ma inšpiroval jeden rečník, keď som mala 18 rokov. Aj keď si nepamätám jeho meno, nikdy nezabudnem na to, čo povedal. Opýtal sa nás, či chceme zvyšok života stráviť v tom šedom priemere – ráno do práce, večer papučky, telka, dvakrát do roka dovolenka, alebo či chceme niečo viac. Odvtedy, som sa vždy rozhodla, pre tú druhú možnosť.
Čo je prvá vec, ktorú väčšinou urobíš, keď prídeš do novej destinácie?
Veľa sa usmievam. Nikdy si cestovanie veľmi neplánujem, skôr som zvedavá, čo sa stane, koho stretnem a kam ma vietor zaveje. Keď sa človek usmieva, rozumejú tomu v každom jazyku.
Aký je tvoj najpamätnejší zážitok z cestovania, pri ktorom si musela opustiť svoju „zónu pohodlia“?
Bolo to na začiatku mojej cesty do Ázie – v Thajsku, na krásnom ostrove Koh Chang, kde som sa rozhodla urobiť si potápačský kurz. Pri jednom cvičení, ktoré musí každý zvládnuť, ste pod vodou a do očí a nosa vám natečie voda, potom si dáte dole masku a dýchate regulátorom. Vtedy som dostala panický záchvat a určite som bola veľmi ďaleko za hranicou pohodlia – už ju ani vidieť nebolo. Potom mi jeden inštruktor vysvetlil, že je to jednoducho nový pocit, ktorý som nikdy nezažila, ale to neznamená, že je zlý. A toto posolstvo som si naozaj vzala k srdcu, keďže sa dá aplikovať na veľa nových zážitkov. To, že sme ešte niečo nezažili predtým, neznamená, že je to automaticky zlé. My dospeláci niekedy zabúdame objavovať nové.
Zuzana Zimmermannová