ZVOLENSKÝ: Odvolanie arcibiskupa Bezáka je bolestná udalosť

Zvolensky
Bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský (predseda KBS) a Jozef Kováčik (hovorca KBS) počas TB po skončení zasadnutia Konferencie biskupov Slovenska. Donovaly, 8. november 2012. Foto: SITA/Ján Viazanička

Otec arcibiskup, aké udalosti by ste vypichli, ktoré Vás najviac oslovili tento rok a boli dôležité pre spoločnosť a pre cirkev na Slovensku?

V uplynulom roku pre cirkev na Slovensku, ale aj pre cirkev na celom svete je téma novej evanjelizácie tou najdôležitejšou témou. Cirkev sa ňou zaoberá už viacero rokov, ale to rozmýšľanie vyvrcholilo synodou, ktorá sa konala v Ríme. Keďže všetci si uvedomujeme potrebu novej evanjelizácie, z hľadiska života cirkvi na Slovensku je to ústredná téma.

Dokáže cirkev evanjelizovať a vhodne evanjelizovať na Slovensku? Niekto si môže povedať, že je to ľahké, že sme stále katolícka krajina, alebo kresťanská krajina.

Ostatné sčítanie ľudu prinieslo pokles v počte veriacich. Nie je to dobrá správa. Zároveň sme veľmi vďační všetkým, ktorí sa k nám prihlásili. Percento je stále povzbudzujúce. Na otázku, či dokážeme dobre evanjelizovať by asi prvá odpoveď mala byť, že máme nedostatky. Ak by sme dobre evanjelizovali, ten pokles by nemusel nastať. Potom tu zohráva úlohu takzvané tajomstvo zla. Vplyvu zla, ktoré je ťažko racionálne vysvetliť.

Čo to znamená?

Ľudské rozhodnutia, ktoré sú vedené iba sebectvom. Miera toho nakoľko vzrastá ľudský egoizmus, ktorý poznačuje spoločnosť. Následne ľudský egoizmus je aj postoj voči Bohu. Nechcem, aby nikto iný vládol v mojom živote. Viera je principiálny postoj, že rešpektujem, že niekto je nejaká bytosť, teda Boh. Osobná bytosť, s ktorou môžem mať vzťah, od ktorej pochádzam a ktorá mi dáva aj pravidlá pre správny život. Vzrast egoizmu, vzrast sebectva je cestou k tomu, že človek hľadá dôvody, aby mohol povedať, že nepopiera jestvovanie Boha, ale necíti sa viazaný žiadnymi pravidlami.

Veriť môžem v čokoľvek, ale cirkev na to nepotrebujem. Čo hovoríte ľuďom na takýto argument?

Samozrejme, že dá sa veriť v čokoľvek. To teoreticky sedí. Nová evanjelizácia vychádza z bytostných daností človeka. Jednou z bytostných daností človeka je vedomie transcendencie. Teda, že ja jestvujem, ale že musí jestvovať aj niečo, od koho moje jestvovanie pochádza. Ten, od koho moje jestvovanie pochádza, musí mať všetky vlastnosti, ktoré mám v úplnej dokonalosti. Toto uvažovanie nie je až také zložité. Na to netreba byť veľkým filozofom, aby človek prišiel k takémuto poznaniu. Tam je kdesi cesta, že už teraz neverím v čokoľvek. Zápasím s tým, že kto je to ten, ktorý ma presahuje. Od koho moje jestvovanie pochádza. Pritom jestvuje veľká tradícia ľudstva, ako zápasí s myšlienkou aký je ten, ktorý ma presahuje. Nuž a zasa celkom konkrétne, my nadväzujeme na tradíciu hebrejskú alebo židovskú, v chápaní, v zápase o pochopenie toho, čo je Boh. Ten zápas je aj tak akoby zdokumentovaný špecifickým spôsobom v knihách Svätého Písma Starého Zákona a vyúsťuje to v Ježišovi Kristovi. Takže vedie nás to k tomu, že v čo je primerané veriť o tom, kto ma presahuje. Tu sa dostávame aj k Svätému Písmu ako základu. Aj k spoločenstvu, ktoré je bytostne nevyhnutné k tomu, aby človek veril. Zdá sa, že človek na prvý pohľad mnohé veci akoby mohol a vládal urobiť sám, ale je zrejmé, že aj viera je vždy vec, pri ktorej som viazaný na niekoho iného. Tak ako život dostávame od niekoho, tak ako láske sa učíme od niekoho iného, tak aj veriť sa učíme od niekoho iného. Čiže vždy sme pri našej viere viazaní aj na spoločenstvo.

Preto je potrebná cirkev?

Áno. Cirkev je spoločenstvo, ktoré je nevyhnutné pre moju vieru. Aby moja viera bola živá, aby bola správna, aby som sa nestratil v chápaní Boha, v nejakých nesprávnych osobných úvahách.

Aj v súvislosti s tým čo sa deje na Slovensku v súvislosti s odvolávaním trnavského arcibiskupa som sa stretol nedávno s výrokom: Padá moja viera.

To je celkom možné. Možno práve aj v tom by mohol byť proces očisťovania, že keď sklamú osoby, ľudia zistia, že nemôžu veriť v ľudí. Viera je postavená na viere v Boha. Nie je to viera v človeka. Je pravda, že o viere v Boha nevyhnutne v našom živote svedčia ľudia. Že to svedectvo ľudí o Božom jestvovaní, o Božej prítomnosti, je potrebné. Sme naň odkázaní. Ale nikdy nemôžeme veriť len v jedného človeka, ktorý nám o tom svedčí, lebo on je len pomocníkom, on je len nástrojom. Neslobodno, aby ktokoľvek sa týmto spôsobom postavil medzi mňa a Boha, aby mi toho Boha až zatienil.

Je to potom v tom prípade slabá viera alebo nesprávna viera toho človeka? Alebo ak mi niekto tieni, skôr je to chyba toho, kto mi tieni?

Chyba môže byť na oboch stranách. Iste, keby sme zobrali zo strany toho človeka, ktorý sa dostane do tej pozície, že mu niekto vieru zatieňuje, má ťažkosť. Je to cesta dozrievania v jeho viere. Na tej ceste sme všetci, každý z nás jednotlivo. Či biskup, či kňaz, či laik. Teda ktokoľvek z ľudí, ktorý žije svoju vieru, je na ceste zdokonaľovania vo viere. Tí, ktorí chcú iných vo viere povzbudiť, je tu pre nich nebezpečenstvo, že môžu byť pre nich aj prekážkou. Ak sa nadmerným spôsobom postavia, najprv síce v mene služby, že im chcú pomôcť, ale potom im zatienia ten posledný cieľ, alebo toho najdôležitejšieho – Boha.

Aká bola cirkev na Slovensku v roku 2012?

Bola na svojej ceste dozrievania. Je to jeden z rokov dozrievania cirkvi. Boli sme konfrontovaní s odchodmi biskupov. Zomreli niektorí biskupi. Je tu bolestná skutočnosť odvolania Róberta Bezáka. Je tu príchod nového biskupa, nový pomocný biskup Bratislavskej arcidiecézy. Cirkev na Slovensku je poznačená tým, že rok 2012 bol aj rokom mnohých krstov. Stovky dospelých ľudí, ktorí sa dali pokrstiť. Zároveň aj rokom boja o svoju identitu, o správnejšiu vieru. Čiže rok 2012 v optike viery, je rok bohatý, ktorý nám priniesol mnoho situácií, ktoré nie sú možno jednoduché na prijatie, ale sú v optike viery cestou dopredu.

Je živá cirkev na Slovensku? Je živá viera, ktorú majú veriaci na Slovensku?

V tomto môžem s radosťou povedať, že pozorujem mnohých ľudí a sú pre mňa povzbudením, ktorých viera je živá, opravdivá. Sú to často ľudia, ktorí sú skromní, ktorí akoby si chránili tajomstvo svojho vnútra, tajomstvo svojho vnútorného pokoja vo vzťahu k Bohu. Sú to zároveň aj ľudia, ktorí sú užitoční pre spoločnosť, lebo sú to aj mnohí veľmi talentovaní a schopní ľudia. Takže myslím, že na Slovensku je množné nájsť ľudí so živou vierou.

Spomenuli ste bolestnú skutočnosť odvolania trnavského arcibiskupa. Prečo vravíte bolestná?

Každá takáto situácia je bolesťou pre veriacich. Aj pre mňa osobne, pre biskupov. Lebo, ak je raz niekto už vysvätený za kňaza alebo za biskupa, tvorí aj časť spoločenstva kňazov, biskupov. V tomto spoločenstve je to akoby jeden organizmus a ako hovorí Sväté Písmo, že ak jeden z toho organizmu, z toho spoločenstva trpí, aj ostatní trpia.

Ľudia sú prekvapení. Mnohí nechápu. Nevedia sa zorientovať.

Iste. Toto je jedna z ťažkostí, že ľudia by sa chceli zorientovať v problematike, ale možno je to aj práve tým, že ich pozornosť bola upriamená na rozličné otázky, ktoré sa vynorili. Otázky, ktoré by mohli ako hypotézy súvisieť s odvolaním Róberta Bezáka. Pre mňa je dôležité uvedomiť si, aj tak sám za seba to nahlas hovorím, že môže byť veľmi zaujímavé hovoriť o hypotézach. Ale keďže ide o osud človeka, je to aj veľmi nebezpečné. Lebo môžete, môžem aj ja sám, keď sa budem tými hypotézami zaoberať zbytočne, môžem ublížiť ľuďom, ktorých do týchto hypotéz zakomponujem. To čo je isté je, že aj sám za seba to hovorím, a mohol by som to na svojom príklade povedať, že keď človek, ktorýkoľvek kňaz, je pozvaný k tomu, aby sa rozhodol či príjme výzvu Svätého Otca alebo rozhodnutie Svätého Otca, že má k nemu dôveru a že ho chce menovať za biskupa, dá na to súhlas. Keď prijíma úrad biskupa je postavený aj do pozície, že robí vyznanie viery, robí aj takzvanú prísahu vernosti, v ktorej aj ja som sľúbil Svätému Otcovi úplnú poslušnosť. Aj ochranu jeho dobrého mena. Ak nastane situácia, žeby Svätý Otec odo mňa žiadal, aby som sa úradu vzdal, bola by to veľmi bolestná situácia, ale je to otázka poslušnosti. Viem si predstaviť, že aj pre mňa by to bola veľmi ťažká a bolestná situácia rozhodovania, ale aj prísaha vernosti alebo to vedomie, že musím byť poslušný Svätému Otcovi, je znakom spoločenstva. To neznamená, že strácam nejaké postavenie v cirkvi a že moje schopnosti by nemohli byť inak využité. Tá poslušnosť by musela byť prejavom lojality a vernosti prísahe.

Prečo je dôležité prijať rozhodnutie Svätého Otca pre veriacich, ku ktorému aj vzývate v poslednom stanovisku?

Lebo je to princíp základnej vernosti vo vzťahoch. Ak niekomu niečo sľúbite, je dôležité, aby ste ten sľub dodržali. Ak niekomu niečo sľúbite pod prísahou, je dôležité, aby ste túto prísahu dodržali. Toto je základná korektnosť, základná vernosť človeka k človeku aj vo vzájomných vzťahoch, vyjadrenie dôstojnosti. Je tu ešte jeden rozmer viery v Boha, že prísahu alebo túto vernosť, sľubujeme Svätému Otcovi nielen kvôli jeho osobe, ale vo vedomí, že on má osobitné postavenie v cirkvi. Je napríklad na čele kolégia biskupov, je hlavou tohto kolégia. V cirkvi vo vzťahu k Bohu máme veľmi silné vyjadrenie, že je námestníkom Ježiša Krista. Teda, že reprezentuje, sprítomňuje Ježiša Krista. Toto sú dôvody vernosti. Je tam aj ľudská vernosť alebo úcta k dôstojnosti človeka ako takého, ale potom aj úcta k Bohu.

Myslíte si, že ten stav môže ublížiť cirkvi na Slovensku? Môže vniesť rozkol?

V dejinách cirkvi sú prípady, keď neposlušnosť voči rozhodnutiam Svätého Otca cirkev poškodila. Ktorúkoľvek krajinu takýto postoj neposlušnosti poškodzuje. Platí to aj pre Slovensko, aj pre slovenskú cirkev.

Máme výročie dvadsať rokov samostatnej Slovenskej republiky, ale aj tridsaťpäť rokov samostatnej cirkevnej provincie. Sú to medzníky, pri ktorých sa oplatí zastaviť. Ako vnímate tieto dva historické okamihy?

Teším sa, že Slovenská republika má dvadsať rokov. Možno by bolo nádherné, keby mala napríklad stodvadsať rokov, alebo možno päťsto rokov. Zároveň ako katolík a ako veriaci človek sa teším, že katolícka cirkev bola tá, ktorá pri emancipácii Slovenska zohrala v Európe, aj v štátnej emancipácii, významnú úlohu. Vytvorenie samostatnej slovenskej cirkevnej provincie je aj v tomto emancipačnom procese významným počinom. Po páde socialistického zriadenia bolo veľmi dôležité, že Svätá Stolica rešpektovala ešte pred vznikom Slovenskej republiky určité samostatné postupy biskupov zo Slovenska. Rátalo sa s tým, že Slovensko je špecifické prostredie, priestor.

Myslíte, že Slovensko sa dožije aj tých stodvadsiatych narodenín? A čo treba preto urobiť, aby sme sa toho dožili?

Dúfam, že sa dožijeme.

A národ?

Zdá sa, že v prirodzenosti ľudí je potreba identifikačných skutočností, ktoré nám istým spôsobom, dávajú totožnosť. Jedným z týchto rozmerov je aj ten národný. To, aby slovenský národ bol prítomný v Európe aj v budúcnosti, treba mať rešpekt voči ľudskej prirodzenosti, tak ako ju chápeme, že nám bola daná. Jedno z nebezpečenstiev, ktoré relatívne ohrozujú myslenie spoločnosti v Európe, je idea človeka, ktorý si myslí, že môže rozhodovať aj o základných danostiach ľudskej prirodzenosti. Veriaci nesmú zabudnúť, že principiálne danosti človeka sú darom, ktorý sme nevytvorili my, ale ktorý je daný Bohom.

V slovenskom znaku máme dvojkríž. Pripomíname si aj výročie príchodu svätých Cyrila a Metoda, ktorí s dvojkrížom prišli na naše územie. Ako vnímate tento symbol?

Ukazuje bytostnú spätosť našej národnej identity s našou identitou náboženskou, kresťanskou. To, že sa dostal tento znak aj do symbolov, ktoré reprezentujú Slovenskú republiku je len dobre a dúfam, že táto skutočnosť sama môže byť pre nás plodnou pripomienkou našich kresťanských koreňov.

V súvislosti s výročím sa spomína návšteva Svätého Otca, ktorého ste pozvali aj Vy, aj štátni predstavitelia. Je reálne, že na Slovensko príde v roku 2013 Svätý Otec?

V tejto chvíli návšteva Svätého Otca v roku 2013 sa dá ťažko predpokladať, lebo ju nemáme sľúbenú. My sa o túto návštevu uchádzame. Opakovane pri stretnutiach s apoštolským nunciom spomíname aj tému návštevy Svätého Otca. Apoštolský nuncius sprostredkuje pravidelne tento postoj biskupov Svätej Stolici. Aj pri stretnutiach so Svätým Otcom to osobne Svätému Otcovi spomínal. Živíme nádej na stretnutie so Svätým Otcom aj na Slovensku. V tejto chvíli, ale nemám žiadne reálne záruky, že tá návšteva by sa mohla uskutočniť v roku 2013.

Aká je šanca, že sa uskutoční?

Neodvažujem sa zhodnotiť aká je šanca. Je zrejmé, že my sme to pozvanie opakovali a opakujeme ho.

Hospodárska kríza, ktorá začala pred niekoľkými rokmi neutíchla. Naopak stupňuje sa. Mnohí ekonómovia očakávajú, že budúci rok bude ešte ťažší ako bol tento. Ako to vnímate?

Z pohľadu biskupa by som videl moju kompetenciu skôr hovoriť o náboženskom rozmere pohľadu na krízu. Ten vychádza z toho, že dôvodom krízy je kríza, ktorú prežívame v duchovnej oblasti, v morálnej oblasti. Posilnenie úcty k hodnotám, aj toho transcendentného zamerania človeka, je riešenie pre situáciu krízy. Na prvom mieste možno ľudia, ktorí sú silní duchovne, znášajú lepšie aj prípadné obmedzenia. Ľudia, ktorí sú silní duchovne vedia dobre hospodáriť a účinne hospodáriť aj takým spôsobom, že ich hospodárenie vedie k prekonaniu tej krízy. Takže z môjho pohľadu vidím v duchovnej obnove, v obnove morálnych hodnôt, v obnove človeka, v jeho morálnom rozmere, základnú úlohu pre prekonanie krízy.

Ďalšie k téme

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom
Viac k osobe Róbert BezákStanislav Zvolenský