VANCOUVER 11. februára (WEBNOVINY) – Hoci sme boli na náročnú cestu z Bratislavy do dejiska zimných olympijských hier pripravení, predsa len sme mali čo robiť, aby sme sa dokázali bez problémov dostať do cieľovej stanice, ktorou bol hotel v centre Vancouveru. Viac ako 25 hodinový presun bol totiž poriadnou porciou.
Ranný budíček zvonil v stredu už tesne po tretej a checking v našom dočasnom domove na najbližšie takmer tri týždne sme absolvovali až vo štvrtok o 6.00 h slovenského času. Našťastie sme cestou zažili viacero zaujímavých okamihov, ktoré nás nechávali aspoň trochu bdelými. Svoje povinnosti si na nás otestovali aj príslušníci bezpečnostných zložiek na letiskách, ktorí akoby boli navzájom dohodnutí, keďže v Budapešti musel svoju bezúhonnosť dokazovať jeden z nás, vo Frankfurte druhý a v Calgary tretí. Práve cestou do metropoly provincie Alberta sa nám z lietadla naskytol úžasný pohľad. Zasnežené hory a zamrznutý severný Atlantický oceán vymenila do absolútne pravidelných štvorcov rozdelená rovinatá Alberta. Padali rôzne tipy, čo to môže byť, no napokon sme na to prišli až tesne pred pristátím. Išlo o neskutočne pravidelnú cestnú sieť, ktorá v kombinácii so snehovou prikrývkou vytvorila zo širokého okolia Calgary obrovské pexeso.
Dejisko ZOH 1988, olympijský kanadský predchodca Vancouveru, nás neskôr stihol potešiť ešte dvakrát. Najskôr preto, že napriek stiesnenému časovému priestoru sme stihli absolvovať vyzdvihnutie batožiny, jej opätovné odloženie a ďalšie tri kontroly do odchodu nášho lietadla. A potom pri samotnom nastupovaní doň, keď nás jeden zo stewardov spoločnosti Air Canada pokladal za reprezentantov Slovenska idúcich na olympiádu.
„Odkiaľ ste? Zo Slovenska? A máte pre nás nejaké vaše odznaky? Pozrite sa, ruskí rýchlokorčuliari nám už stihli dať tie svoje. Musíte povedať vášmu trénerovi, aby vám nabudúce nejaké dal,“ zaznelo z jeho úst. No povedzte, kto z vás by nebol rád, ak by sa aspoň na chvíľu mohol ocitnúť v pozícii olympionika? Aj preto sme sa mu s ničím nepriznali a sľúbili sme, že keď získame vo Vancouveri aspoň jednu medailu, odznak určite dostane. Rovnaký steward nám napokon ešte stihol venovať zadarmo jedno pivo, pôvodne v cene 6 dolárov, keďže nemal vydať zo stodolárovkej bankovky. Žeby návod aj pre ďalších návštevníkov ZOH? Na záver už len dodajme, že vo Vancouveri bolo v čase nášho príchodu síce ešte len deväť hodín večer, no pre nás už okolitý svet prakticky neexistoval. Pri pohľade do zrkadla na naše kruhy pod očami sme už len žartovne zamenili tých päť olympijských za šesť našich a pobrali sa do postele.
Miro Antol a Daniel Šarga