BEŇÁKOVÁ: Aj za malé peniaze môžu byť veľké zmeny

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
Nora Beňáková
Nora Beňáková Foto: Kristína Kohútová

Čo rozumiete pod pojmom rozvojová pomoc?

V dnešnej dobe skôr na medzinárodnej úrovni sa začína používať výraz rozvojová spolupráca. Ten rozdiel je v tom, že dôležité je nielen podať pomocnú ruku v krajinách, ktoré sú chudobnejšie, ale brať tieto krajiny aj ako partnerov a počúvať ich potreby a hlas v tom, čo potrebujú na to, aby sa zlepšila kvalita života. Nemáme sa považovať za tých, čo vedia všetko lepšie a ktorí majú patent na know-how, ktorí majú najlepší rebríček hodnôt, ale brať to tak, že v rámci globalizovaného sveta sa snažíme o to, aby podmienky života v krajinách sa dostávali na rovnakú úroveň, pretože nerovnakosť vo svete potom má globálne dopady. Má dopad na migráciu, na znižovanie bezpečnosti vo svete. V dnešnom globalizovanom svete sa nedá vyhnúť tomu, žeby sa určitá komunita krajín nezaujímala o zvyšnú časť sveta. V rámci solidarity je úplne normálne, že vyspelejšie krajiny sa zaujímajú o to, aby sa krajiny, ktoré sú na tom momentálne horšie, rozvíjali.

Niektorí ľudia však tvrdia, že Slovensko má svoje vlastné problémy, že by nemalo dávať peniaze. Ale zase na druhej strane je rozvojová pomoc či spolupráca dôležitá aj pre ich vlastný život. Myslíte si, že je naozaj dôležitá?

Donedávna sme aj my boli príjemcami pomoci a vtedy nám nevadilo uvažovať o tom, že krajiny, ktoré nám túto pomoc poskytujú, môžu mať tiež svoje skupiny občanov, ktorí sú v núdzi. Od roku 2004 sme členmi Európskej únie, sme členom OECD, to znamená, že patríme medzi tridsať najbohatších krajín sveta. Takže, aj keď máme nejaké vlastné problémy, tak sú ľudia a sú krajiny, ktoré sú na tom omnoho, omnoho horšie ako my. Tu končí otázka, či by sme mali vôbec poskytovať nejakú pomoc. Otázka je, v akom objeme a keďže z dôvodu veľkosti krajiny nikdy nebudeme patriť k najväčším donorom, musíme sa zamerať aj na to, kde naše menšie objemy financií môžu robiť efektívnu zmenu.

Zdá sa Vám, že slovenská pomoc je zameraná dobre a že jej objem je dostačujúci?

Treba si povedať, že v poskytovaní rozvojovej pomoci máme zatiaľ malú skúsenosť. Slovenská republika začala formovať svoj systém rozvojovej pomoci až od roku 2004, takže v porovnaní s tradičnými donormi je tu ešte málo odborných skúseností a odborníkov. Momentálne problémy v oblasti našej rozvojovej pomoci je jej kvantita a obsahové zameranie. Čo sa týka kvantity, stále máme dosť veľký nepomer medzi poskytovanou multilaterálnou pomocou, čo je pomoc poskytovaná prostredníctvom našich príspevkov do medzinárodných inštitúcií, ktorej použitie Slovensko nemôže nejako veľmi ovplyvniť, a bilaterálnou pomocou. To je tá, ktorá je poskytovaná pod značkou Slovak Aid. Buduje naše dobré meno vo svete, naši občania môžu byť hrdí na to, keď vidia, že slovenskí lekári, humanitárni pracovníci, či iní experti chodia do iných krajín a vedia sa tam podeliť o svoje vedomosti. Dokážu pracovať aj v takých krízových oblastiach, ako je Afganistan a Sudán a podať pomocnú ruku miestnemu obyvateľstvu.

Aké je jej obsahové zameranie?

Čo sa týka obsahového zamerania, od začiatku je slovenská rozvojová pomoc značne zameraná najmä na krajiny v oblasti nášho susedstva, to znamená západný Balkán a krajiny bývalého Sovietskeho zväzu. Len postupne sa do skupiny krajín našej rozvojovej pomoci dostávali aj skutočne najchudobnejšie krajiny a krajiny s nízkym príjmom, ktoré sú v centrálne, pretože hlavným cieľom rozvojovej pomoci je redukovanie chudoby vo svete. Slovensko nemá osobitný finančný mechanizmus na realizáciu projektov v krajinách svojho zahraničnopolitického záujmu a zvlášť pre projekty v krajinách, ktoré potrebujú tradičnú rozvojovú pomoc. Program SlovakAID je od začiatku svojho vzniku delený na krajiny susedstva, ktoré nie sú na tom až tak zle, a na rozvojové krajiny. Je potešujúce, že počet chudobných krajín začína rásť, aj keď objemovo za rok 2009 bolo vykázaných pre tieto krajiny len 25 percent pomoci. V porovnaní so Srbskom, ktoré dostalo 39 percent slovenskej bilaterálnej pomoci.

Zdá sa Vám teda, že keď Slovensko má svoje skúsenosti, je to dobré, že s nimi ide práve do týchto krajín, kde určite pomôže svojimi skúsenosťami a nielen svojimi peniazmi?

Ideálny by bol vyvážený prístup, teda aspoň 50 percent na chudobné krajiny, kde by sme sa mali zamerať na dlhodobe udržateľné intervencie, ako je podpora vzdelávania alebo socio-ekonomický rozvoj, aby aj po skončení našich projektov a programov bolo vidno udržateľnú zmenu. No a tých druhých 50 percent si vzhľadom na naše komparatívne výhody v porovnaní s tradičnými donormi nechať pre tie krajiny v rámci dobrého susedstva, teda západný Balkán a krajiny Východného partnerstva. Tu je však užitočné naozaj sa zamerať obsahovo na vedomostné projekty, ktoré im pomôžu jednak pri ich snahách o integráciu do medzinárodných štruktúr, do Európskej únie, čo sa týka západného Balkánu, alebo pri transformačných procesoch, čo sa týka aj krajín Východného partnerstva. Keď budeme odovzdávať naše skúsenosti z posledných 20 rokov našej histórie, môžu nás považovať za významnejšieho zahraničnopolitického partnera.

Nora Beňáková
Foto: jedensvet.cz

Aký je Váš názor na súčasný návrh Národného plánu oficiálnej rozvojovej pomoci poskytovanej SR pre rok 2010? Ide najmä o redukciu počtu krajín.

To je niečo, na čo upozorňovali rôzni aktéri už dlhodobo, že pri objeme bilaterálnej pomoci, ktorá sa od roku 2004 držala okolo päť miliónov eur, je naozaj neefektívne deliť túto pomoc medzi 19 krajín – 3 programových a 16 projektových. Zníženie počtu krajín považujeme za nevyhnutné. Možno je rozumné uvažovať podľa regionálneho hľadiska. Rozdeliť krajiny na regióny: západný Balkán, Východné partnerstvo a subsaharská Afrika.

A Afganistan?

Áno, keďže patrí k najchudobnejším krajinám, aj keď hlavný motív, prečo je zaradený v rámci slovenskej rozvojovej pomoci, sú bezpečnostné aspekty. Čo sa týka Afganistanu, môj názor je, že by sme mali rozlišovať našu vojenskú prítomnosť s rozvojovou pomocou. Nie je efektívne poskytovať tak rozvojovú ako aj vojenskú pomoc v jednom regióne. Rozvojová pomoc sa dá poskytovať len tam, kde je situácia už stabilizovaná a bezpečná. Ide tu aj o bezpečnosť slovenských terénnych pracovníkov, ktorí by sa pohybovali v priestore vojenskej intervencie. Trend v EÚ je oddeľovanie vojenského a humanitárneho priestoru. Takže, keď sa program Slovak Aid zameriava na Afganistan, financie by mali byť zamerané na rozvojové intervencie v tých teritóriách, kde sa rozvojová pomoc poskytovať dá. Tam, kde je situácia nestabilná a nebezpečná, sa zamerať na vojenskú prítomnosť alebo vojensko-civilné intervencie, ako napríklad účasť v provinčných rekonštrukčných tímoch, ale rozvojovú pomoc smerovať do týchto oblastí až neskôr, keď sa situácia stabilizuje.

Chcela by som vedieť Váš osobný názor, zrejme ste už precestovali kus sveta, kde potrebujú naozaj vážne pomoc?

Osobne som navštívila Afganistan, Keňu a Sudán, ktoré sú aj teritoriálnymi prioritami v rámci slovenskej rozvojovej pomoci. To sú určite krajiny, potrebujú pomoc, kde malé objemy peňazí môžu urobiť veľké zmeny. Keď som pôsobila ako riaditeľka združenia Človek v ohrození, tak sme aj v rámci malých projektov dokázali vykázať viditeľné výsledky. Štyristo žien v Afganistane sa naučilo čítať a písať, sto ženám sme umožnili podnikať a dlhodobejšie živiť rodinu.

Čiže ísť podľa rebríčka najchudobnejších krajín?

Keď sa rozprávame o rozvojovej pomoci a zmiernení chudoby vo svete, tak určite. Keď sa rozprávame o iných motívoch pre pomoc krajinám, tak tam realizujme najmä vedomostné projekty. Nemá zmysel sústrediť sa až tak na podporu infraštruktúry alebo vecí, ktoré si už obyvatelia alebo inštitúcie napr. v krajinách Západného Balkánu vedia zabezpečiť sami. Ani na Slovensko v rámci jeho predvstupového procesu nechodili inžinieri z Nemecka pomáhať stavať mosty alebo čističky vôd, čo tvorilo výrazné veľký podiel našej pomoci do Srbska. Čo je dôležité, je naučiť, ako písať projekty, s ktorými sa môžu uchádzať v rámci svojich predvstupových fondov.

Čiže veľmi zjednodušene – know-how projekty na západnom Balkáne a časti Východného partnerstva a infraštruktúrne v najchudobnejších krajinách?

Ani nie infraštruktúrne, tak by som to nenazývala. Skôr také, ktoré majú dlhodobý dopad, to je hlavne vzdelávanie, vhodné pre uplatnenie sa na trhu práce a socio-ekonomický rozvoj.

Do národného plánu sa aktuálne dostalo aj Haiti, ktoré nie je definované v strednodobej stratégii.

To je podľa mňa úplne v poriadku, mať aj v rámci strednodobej stratégie priestor na manévrovanie na zaradenie krajín, ktoré sa kvôli aktuálnej situácii, akou bolo zemetrasenie na Haiti, môžu dostať medzi naše teritoriálne priority. V rámci národného programu je vyčlenená položka na humanitárnu pomoc a je len dobré, keď v tých krajinách, kde sa začnú angažovať slovenské subjekty, je potom možnosť realizovať aj dlhodobé programy na pomoc pri obnove krajiny. A Haiti navyše patrí k najchudobnejším krajinám.

Čo konkrétne je Platforma mimovládnych rozvojových organizácií? Môže v tom byť trochu chaos – sú mimovládky a je Platforma. Aký je ten vzťah?

Na Slovensku zatiaľ nie je až taký veľký počet mimovládnych organizácií, ktoré poskytujú rozvojovú pomoc. Keď to porovnáme s krajinami, ako je Írsko, tam sú takýchto organizácií rádovo stovky, kým na Slovensku hovoríme skôr o desiatkach. A Platforma mimovládnych rozvojových organizácií združuje asi tridsiatku slovenských mimovládok, ktoré už majú skúsenosti z minulosti, alebo sa snažia vybudovať si svoje postavenie v rozvojovej pomoci alebo v humanitárnej pomoci, prípadne aj v rozvojovom vzdelávaní. Platforma je pre nich niečo ako pre podnikateľov SOPK (Slovenská obchodná a priemyselná komora, pozn. redakcie), ktorá sa snaží o zlepšovanie priaznivého podnikateľského riešenia. Platforma sa snaží o zlepšovanie priaznivého prostredia v slovenskej rozvojovej politike. Nesnaží sa reprezentovať individuálne záujmy organizácií, ale záujmy komunity rozvojových organizácií. Našim úsilím je získať väčšiu politickú podporu pre rozvojovú pomoc. Najviac spolupracujeme s Ministerstvom zahraničných vecí, kde sa snažíme poskytovať naše odborné služby, pretože združujeme organizácie s pracovníkmi, ktorí majú terénnu skúsenosť z rozvojových krajín a sú preto veľmi dôležitým zdrojom praktických informácií. Prichádzajú do styku priamo s príjemcami pomoci v rozvojových krajinách, takže vedia dať mnohé odporúčania, čo je v ktorej krajine dôležité, alebo ako treba systém rozvojovej pomoci nastaviť tak, aby efektívne pomáhal. No a druhá línia našej práce je hľadanie ďalších spojencov a hráčov, ktorí majú vplyv na to, ako rozvojová pomoc bude poskytovaná. Jednak sú to poslanci, ktorí rozhodujú o rozpočte pre rozvojovú pomoc, takisto politické strany a ich zahraničné programy, ministerstvo financií hrá v tomto dôležitú úlohu, ale snažíme sa aj viac informovať aj verejnosť a zapájať novinárov. Samotná platforma v rámci jedného svojho projektu napríklad ponúka novinárom možnosť cestovať do rozvojových krajín, aby sa tiež dotkli reality, získali vzťah k tejto tematike a aby aj v budúcnosti o nej viac písali.

Čiže Platforma má svoje konkrétne projekty v rozvojových krajinách?

Nie, Platforma nemá projekty v rozvojových krajinách, tie majú len jej členské organizácie. Platforma plní advokačnú a odborno-konzultačnú úlohu na Slovensku a tiež sa zapája aj do dialógu o efektívnosti rozvojovej pomoci na európskej úrovni. Sme členom Konfederácie európskych Platforiem Concorde so sídlom v Bruseli, takže vlastne sledujeme a vyjadrujeme sa aj k európskej rozvojovej politike a tiež tam vnášame hlas v mene nových členských krajín, ktoré sú nováčikmi v tejto téme. Snažíme sa aj podporiť naše organizácie v tom, aby vedeli obstáť aj v európskych grantových kolách, pretože nielen Slovak Aid sú možné finančné prostriedky, za ktoré slovenské organizácie môžu realizovať svoje rozvojové projekty, ale môžu ich získať aj z európskych fondov určených na rozvojovú pomoc.

Aký je vzťah vlády, teda konkrétnejšie ministerstva, Slovenskej agentúry pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu a Platformy?

Momentálne sa udial významný krok vpred, čo sa týka inštitucionalizovania vzťahu medzi Platformou a Ministerstvom zahraničných vecí. V utorok 4. mája sa podpísalo prvé Memorandum o porozumení medzi ministerstvom a Platformou. Platformu považuje ministerstvo za partnera, ktorý vie dať odborné stanovisko k strategickým dokumentom, ktoré ministerstvo tvorí a ku mechanizmom na administrovanie projektov, ktoré používa agentúra. Memorandum tiež hovorí aj o možnej spoločnej koordinácii, čo sa týka rozvojového vzdelávania a verejnej informovanosti. Je potrebná súčinnosť pri zapájaní ďalších skupín do tejto témy – poslancov, politických strán, médií ale aj širokej verejnosti.

Koľko už Vy osobne pôsobíte v Platforme?

Od roku 2002, kedy som sa stala riaditeľkou Človeka v ohrození. Človek v ohrození bol jednou zo zakladajúcich organizácií Platformy, takže odvtedy pôsobím v Platforme. Posledné štyri roky som bola v pozícii podpredsedníčky a od roku 2010 som bola zvolená za predsedníčku.

Prečo ste sa rozhodli kandidovať?

Osem rokov som robila v organizácií Človek v ohrození a mala som skúsenosti s realizáciou rozvojových projektov, dosť veľa informácií z terénu. Naša organizácia pri svojom vývoji už však narazila na strop alebo limit, ako ďalej expandovať. Z malej dobrovoľníckej organizácie sme sa dostali na úroveň menšej strednej organizácie s pätnásť až dvadsať pracovníkmi, projektami v troch, štyroch, piatich krajinách. Ale už je veľmi ťažké dostať sa na úroveň organizácií, ktoré sú v tradičných európskych krajinách, ktoré naozaj nemusia denno-denne zápasiť s tým, či budú mať dosť financií na predlžovanie projektov, stále sa uchádzajú o objemovo malé projekty, ktoré trvajú rok-dva. Finančné možnosti na Slovensku sú veľmi obmedzené. Väčší objem financií je možné získať napríklad pri zbierke na veľkú humanitárnej krízu, ako bolo cunami alebo zemetrasenie na Haiti. Vo všebecnosti však pôsobíme v nestabilnom prostredí, preto som sa rozhodla venovať trochu viac celkovej kultivácii systému rozvojovej pomoci a zlepšovaniu podmienok aj pre slovenské organizácie, aby mohli byť silnejšími hráčmi v oblasti rozvojovej pomoci a mohli poskytovať túto pomoc efektívne. Aby mohli zamestnávať ľudí, ktorí sa rozvojovej pomoci venujú dlhobodo, zvyšujú svoju profesionálnu odbornosť a nebojujú o každodenné prežitie.

Ako chcete toto konkrétne dosiahnuť, aké sú konkrétne kroky?

Keby sa zvýšil podiel bilaterálnej pomoci Slovak Aid, tým väčšiu možnosť budú mať slovenské organizácie zapojiť sa a získať postupne nielen krátkodobé projekty, ale aj dlhodobejšie programové financovanie, čo by bolo ideálne. No a takisto sa snažíme poskytovať svojim členským organizáciám vzdelávanie, voláme expertov zo skúsenejších krajín a snažíme sa, aby sa dostali k európskym fondom a mohli byť organizáciami, ktoré kvalitne vykonávajú rozvojovú pomoc.

Čiže Platforma sama o sebe podľa Vás funguje, treba dotiahnuť len tieto veci?

V Platforme sú rôzne organizácie, niektoré sú skúsenejšie, je ich, samozrejme, menšina, niektoré sú nové, snažia sa nájsť si svoje miesto v rozvojovej pomoci, takže naozaj sa treba snažiť o to, aby sa organizácie dostali na porovnateľnú úroveň. A samotná Platforma tiež musí mať viac spojencov, nie je možné mať len vzťah s ministerstvom zahraničných vecí alebo s agentúrou, ale tému rozvojovej pomoci ako verejnú tému treba dostať medzi viaceré subjekty a takisto aj medzi verejnosť. Verejnosť síce podporuje rozvojovú pomoc, v prieskumoch to vychádza tak, že sedemdesiat percent súhlasí s tým, aby Slovensko poskytovalo rozvojovú pomoc, ale dôležité je aj ich vyššie zapojenie. Len malá časť verejnosti sa zapája do verejných zbierok na pomoc rozvojovým krajinám. V tradičných donorských krajinách je to úplne opačne – mimovládne organizácie fungujú na základe peňazí a darov od jednotlivcov, až tak sa nespoliehajú na financie zo štátnych zdrojov alebo z európskych zdrojov.

Prečo ste sa rozhodli ísť pracovať do rozvojovej problematiky?

Ja som síce vyštudovala manažment a ekonómiu, ale už počas štúdia na Vysokej škole ekonomickej som bola členkou medzinárodnej organizácie AIESEC. Bola to organizácia, ktorá vznikla ako reakcia na druhú svetovú vojnu a s cieľom spájať mladých ľudí z rôznych krajín sveta a snažiť sa o medzinárodné porozumenie a spoluprácu. Už počas vysokej školy som mala možnosť sa dostať jednak do krajín v rámci Európy, ale bola som aj na stáži v Indii. Vtedy mi to začalo byť blízke, svet rozvojových krajín a otázky rozvojovej spolupráce a našej možnej konkrétnej pomoci. Takže po škole som sa zamestnala už priamo v neziskovom sektore, ale ešte som dosť dlho čakala, kým vznikne organizácia Človek v ohrození, ktorá mi vyhovovala z toho titulu, že nie nábožensky orientovaná, ani nie je súčasťou medzinárodnej siete, ale je to národná organizácia, ktorú založili slovenskí novinári a zapojili sa do nej ďalší slovenskí aktivisti.

Už ste niekedy určite boli na tom istom mieste pred projektom a po ňom. Videli ste tú zmenu? Cítili ste, že ste pomohli?

Ako príklad môžem uviesť Srí Lanku, kde sme v rámci našej najúspešnejšej zbierky vyzbierali sedemnásť miliónov korún po cunami. Relizovali sme dve nosné intervencie. Jednak to bola pomoc rybárom – mali sme rybársku dielňu, kde boli zapojení samotní rybári a miestni ľudia, ktorí si opravovali a stavali lode, aby sa mohli vrátiť ku svojmu pôvodnému živobytiu. Potom sme postavili celú novú dedinu, kam sa mohli presťahovať ľudia, ktorí si už nemohli postaviť domy v svojom pôvodnom pásme kvôli tomu, aby neboli ohrozovaní ďalšími vlnami cunami v budúcnosti. To bola taká rukolapná vec, ako tí rybári už počas nášho pôsobenia prestali sedieť doma a čakať na nákladné auto s humanitárnou pomocou, ale začali loviť ryby. Dedina, ktorá má červené tehlové domčeky v štýle Baťovian (nápad nášho terénneho pracovníka), tiež stále stojí a jej noví obyvatelia si ju zveľaďujú. Oproti väčším zahraničným organizáciám, ktoré manažovali väčšie balíky peňazí, čo trvá potom aj dlhšie, kým ich dokážu implementovať, bola naša červená dedina postavená prvá v rámci južnej Srí Lanky.

Čiže vy ste išli úplne konkrétne doslova v duchu hesla, že netreba im doniesť tie ryby, ale naučiť ich rybárčiť.

Pri tých rybároch určite. Ale aj pri stavbe domov boli niektorí obyvatelia zapojení do výstavby alebo minimálne do pomoci pri prácach, čím si aj zarobili a zlepšili svoju finančnú situáciu. Nie všetci mohli byť zapojení do výstavby, išlo hlavne o domy pre starších ľudí a pre rodiny s deťmi, ktoré stratili živiteľov.

Máte ešte nejaký sen, čo by ste chceli konkrétne dosiahnuť v oblasti rozvojovej pomoci?

Ja by som proste rada videla, aby čo najviac našich ľudí bolo vo svete a mohli sme si povedať, že nielen Slovensko pomáha vo svete, ale samotní Slováci pomáhajú vo svete. Veľmi sa mi teraz páčil príklad slovenských lekárov na Haiti, myslím, že ako naši ľudia sú napríklad hrdí na slovenských hokejistov, futbalistov, tak boli v tom momente hrdí na týchto slovenských lekárov. Takže keby Slovensko malo čo najviac takýchto dobrých značiek a ľudí, ambasádorov dobrej vôle, ktorí ho reprezentujú a ukazujú aj našim ľuďom, že aj malá krajina vie spraviť niekde vo svete pozitívnu zmenu.

Mohli by ste uviesť nejaký konkrétny príklad krajiny, ktorej pomohlo nielen Slovensko, ale ktorákoľvek svetová krajina, a tam sa naozaj ukázalo, že tá pomoc je dôležitá, potrebná, že takto to presne ide?

To je ťažká otázka, odpovedať, ktorá krajina bola významne zmenená. Keď sa niekde zlepšila chudoba za posledných desať rokov, tak to bola Latinská Amerika a Juhoafrická republika. V tretine krajín sa ešte zhoršila a v tretine krajín zostala rovnaká. Z tých, ktoré som navštívila ja, môžem hovoriť napríklad o Afganistane. Chodila som tam od roku 2003 do roku 2008 každý rok, takže som mohla vidieť vývoj, ale ten išiel dvoma smermi. Na jednej strane sa bohužiaľ zhoršila bezpečnostná situácia, ale na druhej strane sa obnovil veľký počet obydlí, škôl, firiem. Už len to, že vidíte dievčatá v školách, študentky na univerzite, tak to boli naozaj veľké posuny. Afganistan je krajina, ktorej obyvatelia, keď dostanú možnosť, sa veľmi rýchlo vedia zapojiť. Nie všade, viac v mestách ako na vidieku, ale tie zmeny tam proste sú.

Ktorú krajinu by ste už vysunuli z tej pomoci, že sa vie postarať sama o seba?

OECD má svoje štandardné tabuľky, ktoré rozdeľujú rozvojové krajiny do štyroch kategórií. Medzi krajiny s najvyšším príjmom na obyvateľa patrí napríklad Srbsko, Čierna hora a Kazachstan, ktoré všetky patria v rámci strednodobej stratégie k slovenským teritoriálnym prioritám. Srbsko aj minulý rok dostalo najvyšší podiel – 39 percent našej bilaterálnej pomoci.

Programové krajiny sú nastavené dobre?

Srbsko by už v budúcnosti mohlo byť vymenené za Bosnu a Hercegovinu. Keňa a Afganistan majú oprávnené postavenie programovej krajiny. V Keni aj preto, že je tam veľké zastúpenie slovenských organizácií, ktoré tu robia dlhodobo a máme tam aj naše veľvyslanectvo. Je to krajina, kde vieme robiť. Afganistan je ťažká krajina, veľa subjektov si na ňu netrúfa a preto je dôležité to, čo som povedala. Aby si tí, čo našli odvahu tam ísť, mohli pokračovať vo svojej práci v bezpečnejších regiónoch – najmä v centrálnej, severnej a severovýchodnej časti Afganistanu.

Ešte by som sa vrátila o niečo späť. Prednedávnom tu bol don Vrecko z Haiti, ktorý hovoril, že v tej krajine bol istý posun k lepšiemu, ale potom asi pred dvadsiatimi rokmi sa niečo zlomilo, oni začali byť leniví a začali znova upadať a teraz sú na tom ešte horšie, ako predtým. Zemetrasenie im rozhodne nepomohlo. Viete ešte o nejakej inej krajine, ktorá máte pocit, že pomoc je bezpredmetná a bezvýsledná?

Určite napríklad Sudán je tiež veľmi problémový a krehký, čo sa týka trvácnosti rozvoja. Situácia rozvojovej krajiny záleží od jej vlády, od miery korupcie, od miery konfliktov, občianskej vojny, svoju rolu tiež zohráva aj klíma a prírodné katastrofy. Určite by pomoc budovať inštitúcie a dobré vládnutie či boj proti korupcii mali byť súčasťou aj našich rozvojových intervencií.

Pomáhať vždy treba ľuďom, ktorí sú zasiahnutí zemetrasením alebo nejakou náhlou udalosťou, kedy je to naozaj nutné bez ohľadu na to, aký je tam režim. Rozvojová pomoc, ktorá má byť udržateľná, by však mala byť podmienená tým, že sa zlepšuje vládnutie.

Keď sme pri tej korupcii, ste za to, aby peniaze išli pre vlády?

Nie som. Nie som zástanca budgetary support alebo dávania rozpočtu priamo vládam bez toho, aby do kontroly použitia peňazí vládou neboli zapojené aj miestne a európske mimovládne organizácie, lokálne samosprávy a miestni ľudia. Len liať peniaze vládam bez toho, aby sa kontrolovalo, či sa naozaj dostanú k príjemcom pomoci, to pre mňa určite nemá zmysel.

Zhovárala sa Kristína Kohútová

Ďalšie k téme

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
Viac k osobe Nora Beňáková