Lombardské mesto Bergamo ležalo dlho v tieni slávnejšieho Milána, no pomaličky, ale isto jeho hviezda stúpa. Zaujme všetkým, čo do neho história zasadila. Má v sebe fascinujúce pamiatky, nádherné kamenné uličky, skvelé reštaurácie s najlepšou kuchyňou sveta a vďaka priamej lietadlovej linke je k nám bližšie, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Na pahorok za hradby
Severné Taliansko v sebe skrýva neuveriteľne veľký potenciál. Ak si odmyslíme svetoznáme mestá ako Verona, Benátky, Miláno či Turín, dostaneme desiatky krásnych, menších a neznámych miest, ktoré tu existujú už stáročia a ich ulice sa premenili na miesta plné zážitkov. Jedno z menej známych miest je aj Bergamo, ležiace len 40 kilometrov východne od módneho Milána. Bergamo leží v údolí na širokej rovine, ktorá naráža na predhorie Álp. Za pekného počasia sú dokonca vidno aj zasnežené pahorky vysokých kopcov. Dnešné Bergamo tvoria dva rozdielne svety.
Ten novší, moderný leží priamo na rovine, no ten lákavejší a starobylejší sa rozprestiera na pahorku nad mestom. Nedá sa prehliadnuť, pretože z neho vyrastá zopár kostolných veží a kamenná hradba. Hore do starého mesta vedie niekoľko ciest. Tú najjednoduchšiu predstavuje autobus, ale pri tejto alternatíve sa človek pripraví o mnoho zaujímavých pohľadov. Pre pohodlnejších vedie hore na Citadelu zubačková lanovka, vďaka ktorej sa za dve minúty ocitnete na malom dláždenom námestí ukrytom medzi starými fasádami. Hneď vedľa stanice lanovky je však aj malé nenápadné schodisko, ktoré vás každým krokom priblíži ku kamenným hradbám. Práve táto cestička má najviac do seba, lebo človek sleduje, ako sa moderné Bergamo pod nim zmenšuje a to staré, historické naopak rastie do krásy. Hradby zo 17.storočia obtáčajú celý pahorok, ktorý na svojich pleciach nesie malebné mesto. Postavili ich mocní Benátčania, pretože viac než 350 rokov vládli stredovekému Bergamu a ich symbol leva dodnes nájdeme na viacerých miestach. Kamenný lev stráži aj mohutnú bránu, za ktorou sa rozlievajú tiché uličky Bergama. Odtiaľto krásne vidno moderné mesto s jeho štvrťami, domami, širokými ulicami a panorámu dotvárajú aj alpské štíty.
História vpísaná do ulíc
Bergamo je zvláštne, pretože má v sebe námestia plné ľudí, zvukov, hlasov, no akonáhle sa zatúlate o pár uličiek ďalej, ocitnete sa v nich sami a spoločnosť vám bude robiť len ozvena vašich krokov odrážajúca sa od farebných ošarpaných stien vysokých domov. Uličky sú vydláždené kameňmi a atmosféru dotvárajú malé studničky, kovové držadlá na drevených dverách či záhrady umiestnené pod nevýznamnými palácmi. Staré Bergamo, teda Citta Alta, ako ho volajú domáci pre jeho polohu na pahorku, nie je veľmi rozľahlým miestom, no je doslova nabité historickými monumentmi. Uličky, väčšie i tie menšie, sa zliezajú k hlavnému námestiu Piazza Vecchia, no kým k nemu návštevník príde, prejde dlhý čas. Ulice starého Bergama naplnili hotely, penzióny, ale aj obchodíky s tradičnými výrobkami, pizzerie, trattorie, cukrárne, predajne oblečenia, topánok, miestneho vína a sem-tam sa objavia aj suveníry. Každý milovník Talianska si tu príde na svoje. Miešajú sa tu architektonické štýly ako farby z maliarovej palety a každý krok by vedel rozprávať históriu, ktorá vsiakla do všadeprítomných kostolov, domov a múrov. Koniec koncov, toto miesto poznali už aj starovekí Rimania a hoci sa za ich vlády nestalo významným mestom, vybudovalo si dôležitú polohu na križovatkách obchodných ciest, čo mu neskôr výrazne pomohlo v rozvoji. Stáročia patrilo mesto k zväzu Lombardie, až kým ho vystriedali Benátčania. Talianske mestá sú ako otvorené knihy dejín a umenia. Stačí len prísť a listovať, teda v tomto prípade kráčať. Na rohu ulice sa objaví nádvorie veľkolepého paláca, ktorý na svojom tele nesie insígnie pápeža, no ukrýva sa za kovovými mrežami. O pár krokov ďalej, pod úrovňou dnešnej ulice, rastie kaplnka pamätajúcu sa snáď všetko, čo sa tu za posledných osem storočí udialo. Pády niekoľkých ríš, rozpady kráľovstiev či dokonca Garibaldiho, ktorý sa v meste zastavil a pripojil ho k novovznikajúcemu Taliansku.
Staré námestie
Skôr či neskôr sa každý návštevník starého Bergama ocitne na námestí Piazza Vecchia. Je prirodzeným stredom mesta a jeho tlčúcim srdcom, pretože je dookola obklopené najvýznamnejšími pamiatkami celého mesta. Námestie vôbec nie je veľké, práve naopak. Možno vďaka tomu je také fotogenické a malebné. V strede námestia žblnkoce fontána, na jednej strane ho uzatvára trojposchodová knižnica Biblioteca Angelo Mai a na strane druhej tmavá fasáda starého paláca Palazzo Ragione z 12.storočia. Nad gotickými oknami a balkónom má rozprestrené krídla benátsky lev. Palác bol od svojho vzniku miestom, odkiaľ sa vládlo a tvorili dejiny Bergama. Symbolom celého námestia sa stala 52 metrov vysoká zvonica Torre Civica, ktorú domáci familiárne nazývajú Campanone. Postavila si ju aristokratická rodina Suardi a hoci mala takmer o 20 metrov menej, prečkala do dnešných dní. Dnes sa premenila na lákavú atrakciu, pretože ponúka panoramatický pohľad na celé staré Bergamo. Netlačíte sa tu v dave turistov, ale ľahko sa môže stať, že okrem vás nebude hore na veži ani živej duše. Z hora vidno okolité pahorky aj hnedé strechy bergamských domov, ponad ktoré vyrástli hranaté zvonice, veže a kupoly kostolov. Fúka tu príjemný vietor, ktorý so sebou v skorú jar nesie závan studených vrcholkov Álp. Skupinky ľudí kráčajú námestím sem a tam a mnohí po tom, ako prejdú popod oblúky paláca, sa stratia v útrobách baziliky San Maggiore. Na jej tele sa architekti skutočne vyhrali, pretože to vypadá akoby jej prezdobený vstupný portál nesúvisel s celou stavbou. Vstup do baziliky strážia dva kamenné levy, ktoré si nehybným zrakom každého premeriavajú. V bazilike je božské ticho a hoci sem smerovalo viacero ľudí, rozpŕchli sa po jej uličkách. Pôsobí ako múzeum a jej steny obsadili obrovské tapisérie. S bazilikou veľmi úzko súvisí aj vedľa stojaca kaplnka Capella Colleoni zasvätená niekoľkým svätcom. V 15.storočí ju postavila hlava rodiny Colleoni a dnes patrí k najkrajším pamiatkam celého Bergama. Farebný mramor vytvára mozaiku a je doplnený aj o medailóny, medzi ktorými nechýbajú ani portréty rímskeho cisára Trajána či samotného Cézara. Vnútro je azda ešte krajšie a prezdobenejšie než exteriér. Len pár metrov ďalej sa vyníma Baptistérium ozdobené sochami. Skutočné srdce mesta.
Sladké Bergamo
Neďaleko námestia mesto pretína hlavná trieda, ktorá sa každý podvečer mení na obľúbené korzo. Turisti tu splývajú s domácimi a všetko je odrazu v príjemnej symbióze. Vôňa čerstvo upečenej pizze sa dostáva von na ulicu a nedá sa jej odolať. Typicky talianskou je síce okrúhla pizza pripravená v peci na drevené uhlie, ale v mnohých mestách predávajú aj pizze robené na obrovských plechoch. Predajňa na hlavnej triede padne do oka každému. Žiaden iný výklad v meste totiž nemá toľko divákov. Z množstva druhov pizze, ktorá sa dočkala aj lokálnych obmien v podobe príchutí vlašských orechov, plesnivých syrov či skvelých šuniek, si vyberie naozaj každý. Na hlavnej ulici nájdu maškrtníci aj desať rôznych cukrární. Taliani milujú sladkosti a Bergamo má v sebe auru sladkého mesta. Najtradičnejším koláčikom je polenta e ossei. Má žltú farbu, je posypaná cukrom, doplnená o kúsoček marcipánu, čokolády a vo vnútri je lahodná plnka. Ak by ste nemali ochutnať žiaden iný koláč v Bergame, tento si nenechajte ujsť. Cukrárne voňajú po mandliach, pistáciách, vanilke, orieškoch a kto do nich vojde hladný, ten naprázdno neodíde. Na konci ulice sa dlažobné kocky rázom stratia a za tmavou bránou sa rozleje veľké námestie uprostred paláca. Tu na konci hradieb vidno ako opäť opúšťajú pahorok a padajú nadol, aby chránili mesto. Dnes už netreba, ale kedysi to boli hradby, kto rozhodoval o živote a smrti mesta. Na Bergamo padne večer a denný turisti sa z uličiek vytratia. Vtedy ho naplno opantá ticho a ulice osvetľujú len ostré lúče pouličných lámp, výklady obchodov a obrovský mesiac. Čarovné miesto, kde si človek skutočne naplno užije to, že sa ocitol v Taliansku.