BRATISLAVA 3. júna (WEBNOVINY) – Slovenské kiná vo štvrtok uvedú celovečerný dokumentárny debut Evy Tomanovej Stále spolu. Snímka vykresľuje príbeh rodiny Mlčochovcov, ktorá sa rozhodla žiť inak ako väčšina.
Petr si manželku Simonu zobral pred 25 rokmi, majú spolu deväť detí a bývajú v maringotke na šumavskej lúke. Rodina odmieta výdobytky modernej technológie, nepoznajú tečúcu vodu, kúpeľňu ani toaletu. Spoliehajú sa predovšetkým na vlastné zdroje, ako by mali svoju slobodu obetovať civilizácii.
Petr sa rozhodol ísť cestou svojich predkov
Film približuje život ľudí, pre ktorých viac ako materiálne zabezpečenie znamená láska a náklonnosť. Režisérku rodina zaujala už pri predošlej spolupráci. Čím ďalej, tým viac však cítila, že sa s ich príbehom musí podeliť i prostredníctvom celovečerného dokumentu.
„Rodinu Petra poznám dvanásť rokov. Petr sa rozhodol ísť cestou svojich predkov a vzdať sa všetkého, čo k takému spôsobu života nepatrí. Vybudoval si svoje vlastné kráľovstvo ďaleko od civilizácie. Mlčochovci nie sú žiadni šamani ani priaznivci hippie kultúry, práve naopak, tieto ideológie odmietajú. Hodnota, v ktorú silno veria, je prostá rodinná pospolitosť,“ povedala Tomanová, ktorá sa počas svojej režisérskej kariéry stretla už s mnohými alternatívne žijúcimi rodinami. „Poznám mnoho rodín, ktoré žili ’alternatívne’. Niektoré z nich sa rozpadli, iné to vzdali a dnes žijú ako každý iný. Petr však vydržal viac ako 25 rokov. Začalo ma teda zaujímať prečo. Podarilo sa mu nájsť nejaké hlboké rodinné hodnoty alebo iba vystavil svoju rodinu šialenému rodinnému experimentu?,“ premýšľala režisérka od začiatku nakrúcania. V rozpätí 74 minút sa Tomanová postupne obracia na všetkých členov rodiny, zaujíma sa o ich prístup k životu a pýta sa na partnerský život Simony a Petra a vzťah detí k rodičom.
Pripadala si ako misionár
„Mlčochovci sú drsní ako šumavské pláne, kde žijú v lete a zároveň plní života a nespútanosti, ktorú im v zime poskytuje ’azyl’ v Španielsku,“ opísala režisérka rodinu. Za roky, ktoré spolu prežili, sa podľa Tomanovej slov v rodine veľa nezmenilo. „Najskôr žili bez elektriny. Keď som deťom priniesla papier a farbičky, pripadala som si skoro ako misionár. Dovtedy bol papier, a to akýkoľvek, v rodine zakázaný. V tom, čo sa najprv zdalo takmer ako idylka, bolo cítiť niečo desivé. Petrova žena evidentne rezignovala. Kam by išla s toľkými deťmi? Deti sú šikovné, ale hanbia sa hovoriť. Najstaršia dcéra otehotnela s miestnym farmárom. Vnímala som jej postupné odlúčenie od rodiny, ktoré bolo s príchodom nového života neodkladné. Najstarší syn utiekol z domu. No hoci pán Mlčoch stratil časť svojej sily a autority, stále je nespochybniteľnou hlavou rodiny,“ priblížila Tomanová, ktorej rovnako ako mnohým ďalším pripadá život rodiny Mlčochovcov veľmi nepohodlný a plný odriekania. „Takýto život je pre mňa naozaj veľký extrém a hlavne si myslím, že to, čo človeku v dvadsiatich rokoch nepríde až tak nepohodlné, sa s tým, ako starne, už nepohodlným stáva. Mlčochovci vlastne žijú život naplnený nepohodlím a odriekaním,“ povedala v rozhovore pre agentúru SITA.
„Keď som sa Petra pýtala – keďže jemu tiež už tiahne na šesťdesiatku – či je o tom živote, ktorý žije, presvedčený, povedal mi, že áno, že o smere plavby nepochybuje, že by možno nebol tak silný ako Magalhaes, aby oboplával celú zemeguľu s posádkou, ktorú trápili choroby, ale že nepochybuje,“ uviedla Tomanová, ktorá si však všimla, že na staršie kolená trošku zo svojej zásadovosti upustil. „Ako vo filme hovorí, že nechcel žiadne hračky, už vôbec nie lego, tak musím povedať, že dnes už tam lego je a deti majú plno hračiek. Síce ich nekupujú, ale niekde ich dostali alebo našli. Takže vnímam na ňom, že od tej zásadovosti trochu upustil, no myslím, že jemu robí ten asketický život dobre. Petr si to užíva, jemu naozaj vyhovuje kúpanie v bystrinách, je suchú ryžu a naozaj nechce nič navyše. Simona, tá má hrozne rada napríklad zmrzlinu, Petr by si zmrzlinu nikdy v živote nedal. On aj pre tie deti vytvoril život plný nepohodlia a odriekania, ale takisto, ako je tvrdý k svojim deťom, tak je tvrdý sám k sebe, možno ešte tvrdší,“ poznamenala Tomanová.
Režisérku práca veľmi obohatila
Koniec nakrúcania bol podľa režisérkiných slov najťažší. „Ku koncu bola už tá komunikácia s Petrom zložitá, pretože sme sa už mali plné zuby, už to natáčanie skrátka trvalo veľmi dlho a zásah do rodiny už bol pomerne veľký. Ja som ku koncu dosť pritvrdzovala, lebo som mala pocit, že by som už bola schopná film nejakým spôsobom dokončiť, tak som sa začala detí pýtať na budúcnosť, na to, či sa im v tej rodine páči, či sa im páči, ako ich otec vychováva, a to sa u Petra nestretávalo vždy s pochopením,“ podotkla.
Práca na snímke ju však v dobrom zmysle slova zmenila. „Musím povedať, že odkedy som ten film urobila, som slobodnejšia, že som sa od tej rodiny, od Petra a od jeho detí naučila viac žiť tu a teraz a nestarať sa tak o tú svoju budúcnosť a o to, čo bude, či budem mať prácu, či sa dokážem uživiť… Ja som veľa času vždy venovala tomu, že som premýšľala nad tým, čo bude a ako bude a keď som sa pri nakrúcaní filmu opakovane tých detí pýtala na budúcnosť, nevedeli mi odpovedať. Až neskôr som pochopila, že oni tú kategóriu budúcnosti asi nemajú, že žijú tu a teraz a nezaoberajú sa tým, čo príde. Možno tým, čo bude zajtra, áno, ale čo sa stane za týždeň, za mesiac či za rok, to skutočne neriešia. To ma veľmi obohatilo, tiež to teraz až tak neriešim, budúcnosť pre mňa nie je taká stresujúca,“ dodala.
Snímka Stále spolu má za sebou niekoľko premiér na vybraných festivaloch. Tvorcov však najviac potešilo zaradenie do súťaže debutov na prestížnom amsterdamskom festivale dokumentárnych filmov – IDFA. „Dostať sa na IDFA nie je vôbec jednoduché a byť medzi pätnástimi vybranými debutmi z celého sveta pre nás bola veľká česť, obzvlášť, keď je festival považovaný za najprestížnejšiu dokumentárnu prehliadku sveta a niekedy sa aj hovorí, že ide o dokumentárnych Oscarov,“ povedal producent filmu Jiří Konečný. “ Okrem Amsterdamu sme Stále spolu premietli aj divákom pražského Jedného sveta a tiež v Dortmunde, Linzi a Thesssaloniki. Chystáme sa aj do Mníchova a Varšavy. Všade sme sa stretli s rovnakou reakciou – s veľkou diskusiou zástancov a odporcov životnej filozofie pána Mlčocha,“ doplnil Konečný.