Dominik Graňák: Snažím sa nehľadieť veľmi ďaleko dopredu

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
Dominik Graňák
Foto: www.dynamo.ru

Keď ste študovali v Prahe a dostali ponuku hrať za A-mužstvo Slavie, museli ste sa rozhodnúť medzi hokejom na profesionálnej úrovni a štúdiom na VŠ. Podobné problémy a s tým súvisiace zásadné životné rozhodnutia musia riešiť aj viacerí športovci na Slovensku, ktorí študujú na VŠ. Čo si o tom myslíte? Nemali by mať vrcholoví športovci, najmä tí, ktorí reprezentujú krajinu, špeciálne podmienky?

Na Fakulte telesnej výchovy a športu, kde som študoval, by som to možno trochu očakával. Na druhej strane, asi by nebolo veľmi fér, keby boli profesionálni športovci nejakým spôsobom zvýhodňovaní oproti ostatným študentom. Myslím, že ak sa niekto rozhodne študovať, musí spĺňať nejaké kritériá a určite musí mať dochádzku.

Je ale pravda, že ak sa chce človek venovať profesionálne športu, nie je toľko času, aby chodil denne do školy. To sa proste zvládať nedá. A teraz je otázka, ako to urobiť.

Dominik Graňák
Foto: SITA/Marián Peiger

Ako ste sa vtedy rozhodovali vy?

Keď som nad tým rozmýšľal, uvedomil som si, že budem musieť jednu vec dať bokom preto, aby som tú druhú robil naozaj tak, ako ju mám robiť. Nechcel som robiť hokej na polovicu ani školu na polovicu. Nakoniec by z toho vyšlo, že by som nebol úspešný ani v jednom. Na druhej strane sa musím priznať, že rozhodovanie pre mňa bolo veľmi jednoduché.

Keď ma tréner a manažér Slavie Vladimír Růžička vytiahol do áčka a povedal mi, že chce so mnou podpísať profesionálnu zmluvu, bolo pre mňa rozhodovanie úplne jednoduché. Jasne som vedel, čo chcem robiť. Teraz by preto asi nebolo fér povedať, že som nedokončil školu, lebo mi nikto neumožnil študovať individuálne. Nejaké možnosti boli, ale úprimne, neboli veľmi zaujímavé. Povedali mi, že si môžem rozložiť jeden ročník na dva, ale to by mi veľmi nepomohlo, pretože na fakulte vyžadovali týždňové alebo desaťdňové kurzy v zime na lyžiach a to počas hokejovej sezóny nie je možné.

Čo si teda myslíte o športovcoch a vzdelaní?

Bolo by fajn, keby viac profesionálnych športovcov malo lepšie vzdelanie. Keď to zoberiem zo svojho pohľadu, veľa aktívnych športovcov chce potom zaujať funkcionárske posty.

Je veľa veľmi inteligentných ľudí, ktorí sa hneď dokážu dostať z profesionálneho športu do funkcionárskej pozície, a na druhej strane je aj veľa takých, ktorí si o sebe myslia, že ako výborní športovci budú hneď aj dobrí funkcionári alebo nejakí manažéri, ale to sú podľa mňa dve rôzne veci.

Takže možno preto by bolo fajn, keby malo viac športovcov lepšie vzdelanie, lebo – ako som povedal – život profesionálneho športovca je taký úzkoprofilový, že človek nemá bohužiaľ toľko možností, možno ani času alebo energie venovať sa niečomu inému, a potom to bohužiaľ aj tak vyzerá, a tak by to byť nemalo.

Hneď v prvej sezóne v A- mužstve Slavie ste získali s tímom majstrovský titul, neskôr – po prestupe do Švédska, ste sa stali aj majstrom Švédska. Vysoké ambície má aj Dinamo Moskva, kde pôsobíte teraz. Už čoskoro tak môže prísť ďalší titul v ďalšej krajine. Čo by ste chceli dosiahnuť ďalej?

Samozrejme, je mojím snom, aby sa podarilo niečo také aj tu v Rusku. Myslím, že to nie je až také nereálne. Máme naozaj dobré mužstvo, výborných trénerov. Možno podľa mien nemusíme byť pre niekorých ľudí až takí známi, myslím si však, že už sme – hlavne sebe samým, ale aj celkovo ľuďom, ktorí KHL sledujú – dokázali, že máme na to dostať sa ďaleko. A keby sa to podarilo až tak, ako ste hovorili o tom Švédsku a Česku, to by bola paráda.

Dinamo Moskva
Foto: www.dynamo.ru

Máte nejaký ďalší hokejový sen?

Snažím sa nehľadieť veľmi ďaleko dopredu, pretože v hokejovom živote je to veľmi zradné. Veci sa menia strašne rýchlo a to, čo je jeden mesiac, druhý mesiac môže byť úplne inak – aj v pozitívnom, aj v negatívnom smere. Teraz si istým spôsobom užívam to, čo je, a som naozaj rád, že môžem hrať za Dinamo, že môžem hrať v tomto mužstve, s týmito chalanmi. Som fakt rád a snažím sa užívať si každý zápas a čo bude ďalej, to sa uvidí.

Spomenuli ste, aký je život profesionálneho športovca nevyspytateľný. Uvažovali ste niekedy o tom, čo by ste robili, keby ste neboli hokejistom?

Veľakrát a často, ale na nič som neprišiel. Je to tak, že keď si človek zvykne na život – či už hokejový alebo v akomkoľvek profesionálnom športe, aj preto, že sa tomu venuje od malička, bolo by asi dosť ťažké hľadať si teraz niečo iné. Na druhej strane, raz určite príde ten deň, keď nebudem hrať hokej. Aj preto sa snažím nad tým občas rozmýšľať, ale, ako som povedal, je to stále to isté.

Hokej hrám veľmi rád a veci, ktoré prináša – aj negatívne aj pozitívne – beriem ako jeho súčasť. Základná vec je, že ma to naozaj baví – samotná hra, aj život. Byť v tom kolektíve, cestovať, skrátka všetko, čo k tomu patrí. Istým spôsobom ma to napĺňa. Aj keď si niekedy hovorím, že som jednostranne zameraný. Momentálne si pripadám až skoro nepoužiteľný v bežných situáciách. Dúfam, že potom, keď sa to raz zmení, budem schopný sa prispôsobiť, neostanem stáť na mieste, a budem vedieť kam sa pohnúť.

Takže rozmýšľam nad tým, ale na druhej strane ešte nechcem, aby ten deň prišiel. Ešte sa teším z toho, že môžem hrať hokej, a spolieham sa, aj keď je to možno trošku alibistické, že to nejako časom príde samo, že sa vo mne niečo začne trebárs otáčať. Pre mňa je to iné aj v tom, že nemám rodinu. V podstate žijem sám, v tom je to jednoduchšie. Pre chalanov, ktorí majú rodiny, je prirodzené, že viac inklinujú niekde sa usadiť a začať bežnejší život. U mňa je to ešte iné. Tak uvidíme, snáď sa to nejako vyvŕbi.

FOTOGALÉRIA: Dominik Graňák

Dinamo Moskva
Dominik Graňák v zápase proti popradskému HC Lev, november 2011 Foto: www.dynamo.ru

Dinamo Moskva
Dominik Graňák v zápase Dinama Moskva proti Dinamu Riga, február 2011 Foto: www.dynamo.ru
Dinamo Moskva
Dominik Graňák v zápase proti Dinamu Riga, marec 2011 Foto: www.dynamo.ru
Dinamo Moskva
Dominik Graňák a Leo Komarov Foto: www.dynamo.ru
Dinamo Moskva
Dominik Graňák v zápase Dinama proti CSKA Moskva, december 2010 Foto: www.dynamo.ru

Mimo domova a ďaleko od rodiny ste vlastne už od osemnástich, keď ste odišli študovať a hrať do Prahy. Ako prežívate toto odlúčenie?

Má to dve stránky. Samozrejme, veľmi mi chýbajú najbližší, a keď poviem najbližší, sú to moji rodičia a môj brat. To je negatívna stránka profesionálneho hokeja, že s nimi človek nemôže byť kedy chce. Na druhej strane, už od osemnástich takto fungujem a ako ja, tak už aj oni si zvykli, že to takto proste je. Mám doma skvelé zázemie a rodičia ma podporujú v tom, čo ma baví. Takže, keď vidia, že ma hokej napĺňa, že som šťastný, keď ho môžem hrať, tak sú radi aj oni.

Keď som hral ešte v Prahe, nebolo to také zlé, pretože Praha je relatívne blízko. Bol som doma oveľa častejšie ako potom, keď som odišiel do Švédska, alebo do Ruska. Na druhej strane, teraz mám oveľa voľnejšie letá, lebo v Čechách som musel absolvovať letnú prípravu s klubom a teraz si to organizujem sám. Ale napríklad aj reprezentačná sezóna je veľmi dlhá, takže času nie je až toľko.

Prináša to teda negatíva aj pozitíva, asi ako čokoľvek, čo človek robí – hocijaké zamestnanie. Najväčším negatívom je, že nemôžem byť s najbližšími. Nezostáva nám ale nič iné, len sa s tým nejako vyrovnať a potom si o to viac užiť ten čas, keď môžeme byť spolu.

Dinamo Moskva
Foto: www.dynamo.ru

V súčasnosti pôsobíte už druhú sezónu v moskovskom Diname. Ste však z generácie, ktorá už nemala v škole povinnú ruštinu. Mali ste v Moskve niekoho, kto Vám pomohol?

Zo začiatku mi veľmi pomáhal Martin Štrbák, ktorý tam bol ako doma. Výborne hovorí po rusky, poznal tamojšie pomery, v klube bol druhú sezónu a celkovo veľmi dobre pozná Moskvu. On mi pomohol najviac, a potom aj Filip Novák, ktorý je stále tu a hráme spolu.

Veľmi dôležité pre mňa bolo, že som sa v klube neocitol úplne sám, pretože mentalita Rusov je možno trošku iná, ako povedzme, keď som si zvykal na Švédsko, kde sú ľudia hneď zo začiatku otvorenejší. Rusi, aj keď sú podľa mňa tiež fajn ľudia, to nedávajú tak najavo, keď človeka ešte nepoznajú.

Prvé týždne bolo teda veľmi dôležité, že tam boli Martin a Filip. Potom, keď som už zvládol prvé sústredenie, začalo sa to zlepšovať. Spoznal som spoluhráčov, trénerov, aj ľudí okolo klubu a už som začal trošku aj rozumieť. Ani teraz ešte nehovorím nejako dobre po rusky, ale tým, že je to slovanský jazyk, nie je to pre nás Slovákov a Čechov taký veľký problém. Najmä keď to porovnám s tým, ako sú na tom chalani z Fínska alebo Kanaďania.

Bolo pre vás ťažké zvyknúť si na azbuku?

Tú som sa začal pomaly učiť už keď som išiel do Ruska, ale išlo to lepšie až, keď som tam bol. Potom som si čítal všetky názvy, rôzne reklamy na uliciach a tak, takže som sa do toho dostal relatívne rýchlo a teraz s tým už nemám problém.

Ale ako som povedal, stále nie som v ruštine veľmi doma. Mám okolo seba českých spoluhráčov, bohužiaľ už nie slovenských, žijem v Slovenskom dome, kde mám vo svojom okolí samých Slovákov, pozerám slovenskú televíziu, čo mi veľmi nepomáha v tom, aby som sa zlepšoval v ruštine. To, čo potrebujem, si však dokážem vybaviť aj bez cudzej pomoci.

Vzdialenosti medzi jednotlivými klubmi v KHL sú skutočne obrovské a program náročný. Ako to zvládate?

Už som si na to celkom zvykol. Myslím, že je celkom dobre organizačne premyslené, že keď ideme niekam ďaleko na východ, nejdeme tam kvôli jednému zápasu, ale máme také trojzápasové – týždňové výjazdy. Takže je to celkom fajn. Zvláda sa to oveľa ľahšie, keď je presun po prvom zápase, povedzme, hodinový, ako keby sme sa mali vracať do Moskvy.

A ďalšia vec je, že my ako klub z Moskvy, máme oproti iným mužstvám alebo proti väčšine mužstiev veľkú výhodu, pretože máme veľa súperov naozaj v tom bližšom okolí. Aj keď v Rusku sú vzdialenosti obrovské. Len v Moskve máme Spartak, CSKA, Atlant, Viťaz Čechov je tiež blízko. Mužstvá ako Riga alebo Petrohrad sú do hodiny a pol letom, čo je znesiteľné, takže v tomto máme naozaj veľkú výhodu.

Je ale pravda, že hrať trebárs v Chabarovsku si úplne predstaviť neviem. To musí byť naozaj záťaž, ako psychická, tak aj fyzická.

Nemecký pohár 2011
Foto: SITA/AP Photo/Matthias Schrader

Ste jeden z najvernejších reprezentantov. Čo pre Vás znamená, obliekať si národný dres?

Bude to znieť otrepane, ale je, samozrejme, česť hrať za národné mužstvo. Neviem presne, ako je to v iných krajinách, ale na Slovensku vnímam dosť intenzívne, že možno trištvrte hokejových fanúšikov sleduje hokej len keď sú majstrovstvá sveta alebo keď hrá reprezentácia. Veľa ľudí však až tak nevie, čo sa deje počas ligovej sezóny. Na jednej strane je fajn, že je potom taký ošiaľ, ale na druhej strane to prináša aj rôzne názory na hokej, nad ktorými sa niekedy pousmejem, a snažím sa, aby ma nenaštvali. Som samozrejme rád vždy, keď môžem hrať v reprezentácii.

A napríklad ten posledný turnaj (Nemecký pohár, pozn. red), to bol týždeň, ktorý som si naozaj užil. Mojím snom je, aby to tak podobne vyzeralo v reprezentácii vždy. Do reprezentácie človek vždy ide so snahou uhrať najlepší výsledok, a nie vždy sa to podarí, pretože kvalitných hokejistov je už veľmi veľa. Pre mňa je základom, aby sa tam človek ako hráč cítil dobre, aby sa tam každý tešil. Takýto pocit som mal na poslednom turnaji v Nemecku. Tak dúfam, že to tak aj vydrží.

Som veľmi rád, že som reprezentačné pozvánky dostal, a keď som mohol, tak som vždy prišiel.

Čo si myslíte o tom, keď hráči reprezentovať odmietajú?

Ja to mám pri rozhodovaní o niečo jednoduchšie, pretože nemám rodinu a deti. Každý sa na to môže pozrieť zo svojho uhla pohľadu, ale sezóny sú veľmi dlhé a náročné. Chcel by som sa preto trošku zastať chalanov, ktorí občas neprídu. Samozrejme, každý má na to svoje dôvody. Možno to niekedy naozaj bolo tak, že niekto odmietol, pretože sa mu nechcelo. Väčšinou je to však spojené s rodinami alebo so zdravotným stavom. V tomto to mám naozaj jednoduchšie a možno aj preto som odohral tak veľa zápasov.

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
Viac k osobe Dominik GraňákMartin ŠtrbákVladimír Růžička
Firmy a inštitúcie Dinamo MoskvaSK Slavia Praha