Kresťania sa už nemusia skrývať po katakombách, ale môžu sa slobodne zhromažďovať. V roku 391 je dokonca kresťanstvo vyhlásené za štátne náboženstvo Rímskej ríše. Vieme si predstaviť čo sa začalo v Cirkvi diať. Nastal veľký príliv uchádzačov o krst, pretože sa to zrazu stalo výhodné vo vzťahu k štátnemu zriadeniu. Cirkev sa zrazu stala masovou. Ale ako to už býva, s prílivom más, sa začala vytrácať jej rýdzosť a čistota viery. Zrazu už nebolo potrebné za Ježiša položiť život. Je ťažké dnes hodnotiť, či to bola výhra, alebo prehra pre Cirkev.
Jedno však vieme. Ježiš, keď v evanjeliu na dnešnú 19. nedeľu „v období cez rok“ hovorí o Cirkvi, používa termín „maličké stádo“. Citujem: „Ježiš povedal svojim učeníkom: „Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo. Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu! Robte si mešce, ktoré sa nezoderú, nevyčerpateľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí. Lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce. Bedrá majte opásané a lampy zažaté! Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa má vrátiť zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope. Blahoslavení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť. Veru, hovorím vám: Opáše sa, posadí ich k stolu a bude ich obsluhovať. A keď príde pred polnocou alebo až nad ránom a nájde ich bdieť, budú blahoslavení.“ (Lk 12,32-38).
Ježiš hovorí o maličkom, ale vernom stáde, ktorému Otec chce dať kráľovstvo. A ak hovoríme o kráľovstve, tak je to kráľovstvo Božie. A to už tu na tejto zemi. Reči o predávaní a rozdávaní, o pokladoch a bdení, netreba chápať v tom zmysle, že Boh z nás chce mať zasnených iracionálnych bezdomovcov, ale hovoria o hodnotovom rebríčku Ježišovho nasledovníka. To, čo je skutočným pokladom nášho života, je Kristus sám a jeho kráľovstvo, ktoré sa aktualizuje všade tam, kde konáme vo viere, v skutočnej láske a v nekompromisnej vernosti Kristovej náuke. A toto sa nedá inak, iba vernosťou Božiemu Slovu – Biblii. Ak konáme v živote nekompromisne podľa náuky Svätého Písma, prejavuje sa v nás moc Božieho kráľovstva, prichádza nám na pomoc Duch Svätý v našej slabosti a my spoznávame živého Ježiša ako toho, pre ktorého sa oplatí aj zomrieť. Presne ako prví kresťania.
Svätý Otec František často vo svojich príhovoroch hovorí o nebezpečenstve zosvetštenia Cirkvi. Snahe vnímať a riešiť mnohé veci svetskými spôsobmi, ako keby Cirkev bola čisto ľudská svetská organizácia. To prenikanie čisto svetského myslenia do Cirkvi nie je v tom, že sa Cirkev vyjadruje k mnohým svetským spoločenským problémom, ale v tom, že chceme myslenie sveta, vniesť do vnútrocirkevného života. A to aj za takú cenu, že sa mnohí domáhajú zmien, ktoré sú proti Biblickej náuke. A to je diabolské.
Ako za príklad nám môže poslúžiť téma, ktorá momentálne hýbe celým svetom. Homosexuálne manželstvá, osvojenie si detí takýmito ľuďmi, atď. Nechcem tu teraz túto tému rozoberať, pretože tá si zaslúži trochu hlbšie skúmanie. Vidíme, ako je na Cirkev vyvíjaný nátlak, aby zmenila svoju náuku, ba dokonca sa v Anglicku objavili správy o tom, že dvaja homosexuáli chcú žalovať Anglikánsku cirkev, pretože im nechce umožniť uzavrieť „manželstvo“ v kostole. V severských krajinách ľudia vystupujú s Cirkvi, pri vyhláseniach, že prevádzanie homosexuality je hriechom (Hovoríme o praktizovaní homosexuálneho života, nie o homosexuálnom cítení.), atď. Ale list sv. Pavla Rimanom hovorí o tom hneď v 1. kapitole, kde, ako následok bezbožnosti uvádza: „Preto ich Boh vydal nehanebným náruživostiam. Ich ženy zamenili prirodzený styk za protiprirodzený. A podobne aj muži zanechali prirodzený styk so ženou a zahoreli žiadostivosťou jeden k druhému: muži s mužmi páchali nehanebnosť. Tak si sami na sebe odniesli zaslúženú odplatu za svoje poblúdenie. A pretože si nevedeli vážiť poznanie Boha, Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu, aby robili, čo sa nepatrí…“ (Rim 1,26-28). Nie je to otázka neznášanlivosti, ako sa to veľakrát označuje, je to záležitosť vernosti Svätému Písmu. Nikoho nesúdime za to, že sa možno narodil s homosexuálnym cítením, veď pre mnohých je to celoživotný kríž, ale postoj voči prevádzaniu homosexualnych praktík Cirkev nikdy nemôže zmeniť, pretože by musela poprieť Bibliu a o nej veríme, že je Božím Slovom. A to aj za takú cenu, že nespokojenci budú odchádzať s Cirkvi, že budeme za to musieť znášať urážky, výsmech a možno aj otvorené prenasledovanie. Veď tí, ktorí kvôli takýmto veciam s Cirkvi odchádzajú, svojim zmýšľaním a tým, čo vyznávajú, už dávno svojim srdcom do nej nepatria. Je to veľmi bolestivé a určite to každého trápi, ale ak je našim pokladom naozaj Ježiš, potom Cirkev musí zniesť aj takéto situácie. Veríme v Krista, ktorý má moc zmeniť to, uzdraviť, alebo dať silu tento kríž niesť. A takto by sme mohli pokračovať a hovoriť o mnohých iných háklivých problémoch dnešnej spoločnosti, ale ako príklad nám to stačí.
Osobne si myslím, že aj v Cirkvi na Slovensku bude veľký odpad a že naozaj z nej zostane maličké stádo. Ale vedomie, viera a život tohto stáda budú formované Božím slovom a nie svetskými názormi a tak život takejto Cirkvi bude rýdzi, čistý, plný Božej moci a lásky. Bude to možno mučenícka Cirkev, ale Kristova. Tá, ktorej naozaj prisľúbil kráľovstvo. Život tohto cirkevného spoločenstva bude tak oslovovať, ako oslovoval život prvej kresťanskej komunity. Dokonca aj ich nepriatelia na nich obdivovali lásku s akou dokázali nažívať a nekompromisnosť s akou vyznávali Krista.
Keď v roku 313 začala Cirkev smerovať od maličkého stáda k masovosti, dnes, na základe vernosti Božiemu slovu, sa začína očisťovať a vystupuje z masovosti k malým spoločenstvám, ktorých život a viera je skutočne živá. A to vnímam ako Božie požehnanie pre Cirkev v dnešnom svete.
Jozef Fričovský, dekan v Brezne