Podľa výborného slovenského biblistu, profesora Jozefa Heribana je myšlienkový vrchol Markovho evanjelia sústredený pod Ježišov kríž, kde stotník hovorí: „Tento človek bol naozaj Boží Syn“ (Mk 15,39). Úplne s ním súhlasím, myslím však, že za určitý vrchol Kristovho učenia, najmä z hľadiska morálky, môžeme považovať úryvky, ktoré čítame v našich kostoloch na 31. a 32. nedeľu „cez rok“.
Kvôli prehľadnosti Vám ponúkam obidva:
1. Jeden zo zákonníkov pristúpil k Ježišovi a spýtal sa ho: „Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?“ Ježiš odpovedal: „Prvé je toto: „Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!“ Druhé je toto: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto niet.“ Zákonník mu vravel: „Dobre, Učiteľ, správne si povedal: „Jediný je a okrem neho iného niet;“ a milovať ho z celého, srdca, z celého rozumu a z celej sily“ a „milovať blížneho ako seba samého“ je viac ako všetky zápalné a ostatné obety.“ Keď Ježiš videl, že odpovedal rozumne, povedal mu: „Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva.“ A už sa ho nik neodvážil vypytovať. (Mk 12, 28b-34)
2. Potom si sadol oproti chrámovej pokladnici a pozeral sa, ako ľud hádže peniaze do pokladnice. Viacerí boháči hádzali mnoho. Prišla aj istá chudobná vdova a vhodila dve drobné mince čo je kvadrans. Zavolal svojich učeníkov a povedal im: „Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“
(Mk 12, 41-44)
Ako ste si všimli, nachádzame sa v druhej polovici 12. kapitoly, ktorú celú evanjelista sv. Marek umiestňuje do chrámu. Všetky tieto reči podľa neho odzneli počas posledného týždňa Ježišovho verejného účinkovania. Ježiš síce býva v Betánii, ale dni trávi v Jeruzalemskom chráme, ktorý očisťuje od predavačov a peňazomencov. Tu polemizuje, ba doslova sa háda, učí, odpovedá na námietky i chytáky, tu nastoľuje otázky o Mesiášovi a jeho poslaní a tu aj „klincuje“ svoje učenie o etike.
Najskôr vo vzájomnom súhlase s anonymným zákonníkom definuje prvé a druhé prikázanie a o pár veršov ukazuje, kto a ako vlastne toto prikázanie plní (či neplní). Obeta „na chrám“, ktorej sa venuje dnešný text, sa totiž i vtedy i dnes považuje za jeden z prejavov lásky k Bohu, k tomu, na ktorého úctu bol chrám vybudovaný.
Myslím, že aj jeho učeníkom, aj nám je jasné, že Ježiš si sadol oproti chrámovej pokladnici a pozeral na ľud hádzajúci peniaze nie náhodou. Nešlo ani o „špehovanie“, kto koľko dá. Ježiš pravdepodobne hľadal vhodný príklad na to, o čom hovoril. A on prišiel. Vlastne prišla ona – chudobná vdova. Tá, ktorá miluje „Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily“, lebo mu dáva všetko, čo má. Na rozdiel od tých, ktorí „dávali zo svojho nadbytku“. Príklad bol natoľko zreteľný, že učeníci sa už na nič nepýtajú a spolu s Ježišom vychádzajú z chrámu.
Ježišova morálka teda nie je o povinných percentách odvodu na dobré dielo (napr. desiatok), nie je ani o hľadaní hranice – čo ešte áno a čo už nie. Nie je ani o jasnej hranici „smrteľného, ťažkého a ľahkého“ hriechu. A neurčuje ani pomer morálnosti z hľadiska úmyslu a skutku. Lebo hodnotu činu určujú viac subjektívne okolnosti, než objektívne meradlá. A tie okrem toho, ktorý koná, ba dokonca lepšie než ten, kto koná, pozná iba Najvyšší. On totiž vidí do srdca, do vnútra človeka. Jediný 100% spravodlivý sudca. Áno, sme len natoľko dobrí, či zlí, nakoľko nás takých vidí On. Nie ľudia, ba dokonca ani my sami (naše svedomie).
O čom je potom naša snaha byť dobrí, keď sa to nedá zmerať? O láske. O vzťahu – k Nemu a ľuďom. A láske nezáleží na tom, koľko má či nemá dať, alebo urobiť; ani na tom, ako to vidia, hodnotia iní. Láska proste miluje. K láske – večnej – smeruje aj celý náš život. To bude zlatý klinec, úžasné zavŕšenie našich snáh o dobro, k čomu nech nám pomôže i vrchol Ježišovej etiky v Markovom podaní.