Paradoxne, s ničím iným nemáme väčší problém, ako práve s láskou. Jednoduchý pojem totiž chápeme rôzne a aj keby sme ho rovnako chápali, narážame často na ochotu či neochotu lásku v živote uskutočňovať. Zrejme aj sám Ježiš vedel, že s tým bude problém, preto nedáva odporúčanie, ale priamo rozkaz: Milujte sa navzájom! Keď už to človek nevie prirodzene, môže a má si pomôcť týmto Ježišovým imperatívom.
Vypočujme si dnešný úryvok z Jánovho evanjelia (Jn 15,9-17):
„Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske! Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske. Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná. Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov. Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem. Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie čo robí jeho Pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca. Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene. Toto vám prikazujem: Aby ste sa milovali navzájom.“
Nie je to jediná reč Pána Ježiša o láske. Hovoril o tom aj na iných miestach, napríklad keď sa ho jeden zákonník pýtal na najväčšie prikázanie, Ježiš odpovedá, že milovať Boha a milovať blížneho je najväčšie prikázanie a väčšieho niet (Mk 12,29-31). Myslím si, že Pán Ježiš o tom hovoril aj viackrát, ako je zaznamenané v evanjeliách.
Poďme sa však pozrieť, ako taká správna láska má vyzerať. Názory ľudí sú totiž rôzne, našťastie nám Pán Ježiš povedal, že sa máme riadiť jeho príkladom, nie ľudskými teóriami. Jeho príklad nespočíva v sladkých rečiach ani v utešovaní, že je všetko v poriadku. Naopak, jeho konanie voči ľuďom, či už apoštolom alebo iným, by sme často označili za tvrdé a necitlivé. Môže byť v takom konaní prítomná láska? Ja tvrdím, že áno. Totiž vzťah Nebeského Otca k svojmu Synovi Ježišovi Kristovi je vlastne tiež podľa našich ľudských mienok tvrdý. Veď kto z ľudí by poslal na smrť svoje dieťa? K tomu si pripomeňme, že Kristus nezomrel za ideálnych ľudí, ale za tých, ktorí často zlyhávajú, ktorí sú zlí, poznačení hriechom. Naozaj je to láska?
Boh nie je egoista. Nemyslí len na seba. Myslí na každého z nás. Pri stvorení povolal človeka, aby žil s ním a zdieľal jeho lásku. Keď to človek odmietol, neodvrhol ho a neuzavrel sa do seba, nestal sa egoistom, ale znova myslí na to, ako nás zachrániť od záhuby. Z tejto veľkej lásky k nám posiela svojho Syna, ktorý ide z lásky k Otcovi a k nám poslušne splniť Jeho vôľu. Ohlasuje Božie kráľovstvo a všetkými možnými spôsobmi sa snaží, aby nás vytrhol zo zlých ciest, ktoré nám ponúka satan. Môže byť ešte väčší dôkaz jeho lásky k nám? Je ako matka, ktorá nedovolí svojmu dieťaťu robiť niečo alebo ísť niekam, čo by bolo preň nebezpečné. Aj keď to dieťa cíti ako obmedzenie, ale je to láska. Láska, ktorá má formu neláskavú.
Najväčším prejavom našej lásky k sebe samým a k našim blížnym bude to, ak sa všemožne budeme snažiť žiť s Bohom v Jeho pravde a v súlade s Jeho prikázaniami, preč od príjemných satanových klamstiev, aj za cenu lásky neláskavej…