Alebo to bolo preto, že ony za ním prvé prišli k hrobu?
Ženy majú v rozprávaniach o zmŕtvychvstaní svoje nezastupiteľné miesto. Počas ôsmich dní od Veľkej noci – vo veľkonočnej oktáve – čítame na liturgických zhromaždeniach spoločenstva veriacich po celom svete správy o stretnutiach učeníkov so zmŕtvychvstalým Ježišom. Privilégium prvého stretnutia evanjeliá bez pochýb vyhradili ženám. Je to však prekvapujúce vzhľadom na vtedajšie vnímanie ženy a na jej právne postavenie, podľa ktorého nemohla byť ani hodnoverným svedkom na súde. Práve toto však pridáva na historickej spoľahlivosti správ o tom, že to boli práve ženy, ktoré ako prvé videli Zmŕtvychvstalého. Bolo by totiž nerozumné stavať dôveryhodnosť dôležitej správy na neprijímaných svedkoch, ak by to jednoducho nebol fakt všeobecne známy.
Popri tejto skutočnosti vystupuje v správaní žien do popredia aj služba ostatným učeníkom. Radostnú zvesť ochotne prijímajú v Ježišovom pozdrave, ktorý v doslovnom význame možno preložiť ako výzvu radovať sa. S naliehavosťou aká patrí takej dôležitej správe, bežia ju oznámiť tým, ktorí ju majú počuť. Pozorujme dve rôzne skupiny a dva protikladné spôsoby, akými je možné oznamovať tú istú udalosť. Čítajme, ako vidia prázdny hrob ženy s vierou a jeho strážcovia bez viery.
Ženy rýchlo vyšli z hrobu a so strachom i s veľkou radosťou bežali to oznámiť jeho učeníkom.
A hľa, Ježiš im išiel v ústrety a oslovil ich: „Pozdravujem vás!“ Ony pristúpili, objali mu nohy a klaňali sa mu. Tu im Ježiš povedal: „Nebojte sa! Choďte, oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia.“
Keď odišli, prišli do mesta niektorí zo stráže a oznámili veľkňazom všetko, čo sa stalo. Tí sa zišli so staršími, poradili sa a dali vojakom veľa peňazí so slovami: „Tak vravte: ´V noci prišli jeho učeníci a kým sme my spali, oni ho ukradli.´ A keby sa to dopočul vladár, my ho uchlácholíme a postaráme sa, aby sa vám nič nestalo.“
Oni vzali peniaze a urobili tak, ako ich poučili. A toto sa hovorí medzi Židmi až do dnešného dňa.
(por. Mt 28, 8-15)
Pohľad na prázdny hrob vyžaduje to isté kľúčové rozhodnutie, čo pohľad na fakty nášho života. Vedie nás darcu života hľadať a nachádzať živého v každodennom živote, alebo sa radiť o spôsoboch, ktorými si ho radšej nanovo chceme potvrdiť ako mŕtveho.
A tu je dôležitá postava ženy ešte aj v jej reprezentačnej úlohe, ktorú s faktami o stretnutí žien s Ježišom spojil evanjelista Matúš. Píše svoje dielo ako pozvanie k viere a ženy, ktoré ako prvé uverili, sú pre neho prototypom, vzorom pre vieru tých, čo sa s radostnou zvesťou stretávajú. Poklonou Ježiša Krista je potrebné si v jeho osobe uctiť Boha a k takému vyznaniu viery privádzať aj iných. Toto počínanie zbavuje strachu a umožňuje vidieť Ježišovu prítomnosť. On potom pozýva všetkých učeníkov na stretnutie do Galiley. A toto je tiež nie len historické, ale i symbolické miesto. Je to miesto, kde sa vyvolený národ, ktorému bola v prvom rade určená radostná zvesť, stretá s pohanmi. Niekto ho teda mohol výstižne označiť ako trampolínu, z ktorej sa ohlasovanie Ježiša Krista odrazilo do celého sveta.
Viera sa šíri cez svedkov, ktorí vedia odovzdať radostnú zvesť, hoci ich okolie môže považovať za málo spoľahlivých a ani oni sami si možno dostatočne nedôverujú. Také sa mi zdajú aj ženy pri prázdnom hrobe, kam spoločne prišli so všetkou svojou neistotou, no i s túžbou Ježiša vidieť. Také sa mi zdajú aj mnohé naše cirkevné spoločenstvá. V bratskom duchu nás pápež František na začiatku svojej služby cirkvi v Ríme pozval, aby sme ako navzájom sa povzbudzujúce cirkevné spoločenstvá hľadali Krista, a tak o ňom vedeli svedčiť dnešnému svety. Ženy kráčajúce k prázdnemu hrobu ukazujú cestu, ktorou nám treba kráčať a vieru, ktorú môžeme prebúdzať najprv v nás samých, aby ju potom videl aj svet naokolo.