Napriek tomu v Jánovom rozprávaní, ktoré sa číta v tento deň každý rok je predstavený Ježiš z iného pohľadu ako tomu bolo na poslednú Kvetnú nedeľu. Vtedy Matúš evanjelista a jeho Pašie hovorili o Ježišovi, ktorý bol zradený, ponižovaný, zbitý a vysmievaný, opľutý a na kríži opustený od priateľov a zdanlivo aj od Boha. Teda Ježiš, v ktorom sa naplno prejavila ľudská slabosť.
Ježiš v Jánovej správe o umučení je iný. Keď ho rímski vojaci a židovská stráž prišli chytiť, to oni padajú na zem keď o sebe prehlási: „Ja som.“ Pred veľkňazmi pôsobí sebaisto a pre nich je to provokácia a urážka. Pilátovi hovorí: „Nemal by si nado mnou nijakú moc.“ Na Kalvárii nie je sám, lebo pri kríži stojí jeho matka a milovaný učeník. A jeho posledné slová sú akýmsi rozhodným prehlásením: „Je dokonané.“
Oceňujem múdrosť ukrytú v liturgii. Každý rok nám pripomína v dvoch rozdielnych pašiových príbehoch, že nie je dobré vybrať si iba jeden pohľad na ukrižovaného Ježiša a vylúčiť ostatné. Tým by sme kríž pozbavili jeho mnohých významov.
Sú chvíle nášho utrpenia, kedy sa cítime v živote tak, že aj my potrebujeme s Ježišom na kríži vykríknuť: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil.“ A pritom si uvedomiť, že napriek nášmu ľudskému zdaniu Boh je ten, ktorý nás vždy počúva.
V iných chvíľach môže byť zmysel utrpenia v umení povedať s Ježišom: „Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia“. A zároveň zveriť svoje záležitosti a svoj život s novou dôverou do Božích rúk.
A rovnako môžu byť chvíle, kedy s jánovskou vierou potrebujeme vidieť utrpenie a zlo ako niečo, čo nemá skutočnú moc nad Božím Synom, ako ani nad tými, ktorých on sám urobil schopnými stať sa Božími synmi a dcérami.
Tento rok ja osobne vnímam pohľad na ukrižovaného Ježiša, ktorého Boh za nás urobil hriechom, v paralele s chvíľou jeho krstu v Jordáne. Pri krste sa otvorilo nebo a bolo počuť Otcov hlas. Na kríži je naopak akoby nebo zatvorené a je veľké ticho. Pri krste v Jordáne sme ako potomkovia Adama aj my konfrontovaní so skutočnosťou skrývať sa po hriechu pred Bohom. Na kríži je Ježiš vystavený, priznaný, nič neukrýva akoby vo verejnej spovedi. A nakoniec aj po krste my ľudia, potomkovia starého Adama, vždy niekoho obviňujeme kto vraj môže za naše hriechy. Nový Adam – Ježiš na kríži neobviňuje nikoho.
Toto mi ukazuje cestu, ktorou nás možno aj tento Veľký piatok Boh pozýva vykročiť. Najskôr sa mi však žiada znovu povedať: „Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nado mnou.“
Dominik Markoš