Je tomu už 87 dní, ako sme začali prežívať nový rok 2013. Židia v Izraeli začnú prežívať nový rok 17. septembra a bude to rok 5773 – vraj od stvorenia sveta. Tento kalendár zaviedol patriarcha Hilel II. v roku 359. Náboženský židovský kalendár však začína mesiacom nisan a to nie na jeseň, ale na jar. V čase, keď nehostinná púšť „zakvitne“ a kočovní orientálni pastieri vyjdú so svojimi stádami na nové územia. Je to pre nich okrem nových pasienkov i čas mláďat, vzrastajúcej produktivity mlieka, proste „nového života“. Na čas prvého jarného splnu potomkovia tejto pastierskej kultúry umiestnili aj svoj najväčší sviatok – Veľkú Noc.
Tak nám to približuje kniha Exodus:
Pán povedal Mojžišovi a Áronovi v Egypte: „Tento mesiac bude pre vás začiatočným mesiacom, prvým mesiacom v roku.
Celej izraelskej pospolitosti povedzte: V desiaty deň tohto mesiaca nech si každý zaobstará baránka pre svoju rodinu, baránka pre každý dom. Ak je rodina menšia a nevládala by zjesť baránka, nech sa spojí so susedom, čo býva jeho domu najbližšie, podľa počtu osôb, koľko stačí na zjedenie baránka.
Baránok musí byť bezchybný, jednoročný samček; môžete ho vybrať z oviec alebo kozliat. Budete ho opatrovať do štrnásteho dňa tohoto mesiaca; v predvečer ho celá izraelská pospolitosť obetuje.
Vezmú z jeho krvi a namažú ňou oboje verají a vrchný prah dverí na domoch, v ktorých ho budú jesť. A v tú noc budú jesť mäso upečené na ohni a nekvasený chlieb s horkými zelinami.
A budete ho jesť takto: Bedrá budete mať opásané, sandále na nohách a palicu v ruke. Budete jesť rýchlo, lebo je Pánova Pascha (čiže Pánov prechod).
V tú noc prejdem egyptskou krajinou a usmrtím všetko prvorodené v Egypte; človekom počnúc až po dobytok. A nad všetkými bohmi Egypta vykonám súd. Ja som Pán. Krv na vašich domoch bude znamením, že v nich bývate. Uvidím krv a obídem vás; nezastihne vás nijaká pohroma, keď budem biť Egypt.
Tento deň bude pre vás pamätný a budete ho sláviť ako sviatok Pána; z pokolenia na pokolenie ho budete sláviť po všetky veky.“ (Ex 12, 1-8. 11-14)
V tomto veľkonočnom čase, pravdepodobne (podľa synoptikov) aj podľa obradov tradičnej veľkonočnej večere, slávil Ježiš svoju Poslednú večeru. Svoju rozlúčku s apoštolmi. Toto posledné stretnutie však bolo súčasne prvým slávením Eucharistie – nového obradu, novej obety – chleba a vína. Nového pokrmu – nie pre telo, lež pre dušu človeka. A teda novej záchrany (nie z Egypta, ale z hriechu) a novej slobody. Tu je v určitom slova zmysle bod „0“ kresťanstva. Tu začalo to, čo dodnes prežívame – účasť na božom živote.
Nebol to jednoduchý začiatok. Tento „pôrod božích detí“, toto „zrodenie“ trvalo tri dni. Začalo vo štvrtok večer Ježišovou ponukou vlastného života. Telo bude obetované, krv vyliata – hovorí apoštolom. Pokračovalo uskutočnením obety – od Getsemanskej záhrady až na kríž. A vyvrcholilo jej prijatím Nebeským Otcom, čoho znakom sa stalo Kristovo vzkriesenie v nedeľu ráno. To bola „pečiatka“ na Novej zmluve medzi Bohom a ľuďmi, ktorú Ježiš v piatok podpísal vyliatím svojej krvi.
Dnes teda prežívame deň (večer) pôvodu Eucharistie, svätej omše, Sviatosti Oltárnej. Nového obradu nových, vykúpených ľudí, živených týmto novým pokrmom. Ľudí, ktorí uverili novej zmluve, teda zmŕtvychvstaniu. Tak to opísal aj apoštol Pavol v liste Korinťanom, ktorý považujeme za prvú písomnú zmienku o dianí pri Poslednej večeri: „Vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde“ (1 Kor 11,26).
Apoštol Ján, priamy účastník udalosti, pri jej opise tiež zdôrazňuje novosť. Na účasť na pokrme bolo treba byť čistý. A nie hocijako. Očistený samým Pánom – Božím Synom. On „vo vedomí, že mu Otec dal do rúk všetko a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza, vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný.“ (Jn 13, 3-5) Umývanie pritom ako vždy, aj tu znamenalo obnovenie, čistý = nový. O tom je aj výzva, ktorú Ježiš adresoval apoštolom po tomto úkone: „Dal som Vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.“ (Jn 13,15)
V dávnych časoch neexistoval univerzálny letopočet. V podstate neexistuje ani dnes, aj keď žijeme v globalizovanom svete. Našťastie nie v uniformnom. Každé náboženstvo a kultúra totiž považuje za dôležitý iný dátum, za zlomovú inú udalosť v dejinách ľudstva. V staroveku panovníci a nimi podrobené krajiny väčšinou rátali roky od nastúpenia kráľa na trón. Rimania od založenia svojho mesta. Židia, ako som spomenul, sa pred 1600 rokmi opreli o „stvorenie sveta“. A kresťania zas o Narodenie Ježiša Krista, Božieho syna. Pričom takmer každý letopočet ( i ten náš) mal a má svoje chyby a nedostatky.
Osobne by som ho radšej počítal od Poslednej – Prvej Kristovej večere. Večere, ktorú nielen opakujeme, ale sprítomňujeme pri každej sv. omši. Teda od založenia Eucharistie – sviatosti Novej zmluvy, nového života. Je mi však jasné, že to nepôjde. Čo však pôjde, je osobné uvedomenie si, že každá eucharistická slávnosť prináša niečo nové. Pre každého, kto ju slávi a je na nej účastný. Pre mňa i pre Teba.