Ako sa chlapec z Liptova stane trénerom japonských vodných slalomárov? Prečo voľba trénovať vodákov z Japonska padla práve na vás? Čo bol prvý podnet k takejto voľbe?
Prvé kontakty s japonským vodným slalomom z nás na Liptove urobil môj klubový a reprezentačný kolega Juraj Ontko, ktorý súťažil v C1 aj na OH 1992 v Barcelone. On začal pred siedmimi – ôsmimi rokmi pracovať s vtedy 18-ročným kanoistom Takujom Hanedom, ktorý dosť veľa času strávil v Liptovskom Mikuláši i v Čunove. Prišiel k nám trénovať a chcel u nás aj študovať. V osemnástich si vybavil víza a úplne sám prišiel na Slovensko! Keď Jurajovi pribudli povinnosti v klube i pri juniorskej reprezentácii, dohodol som sa s Takujom na našej spolupráci. Poznali sme sa z pretekov. Študoval som FTVŠ, trénerstvo ma vždy zaujímalo, tak som na tento návrh pristúpil. Navyše Takuja Haneda trénoval na Slovensku, alebo niekde v Európe. Nebolo treba ďaleko cestovať… Tak sme spolu začali robiť. Som rád, že som si ho zobral pod patronát, lebo je to poctivý pretekár, ktorý veľmi chce ísť výkonom dopredu. Veľmi dobre sa mi s ním robí, lebo žiadny tréning neodfláka. Je to múdry a vzdelaný chlapec.
Aké boli vaše prvé kontakty s Japonskom? V ktorom roku ste sa do tejto krajiny dostali prvýkrát?
Prvýkrát som do Japonska išiel na jeseň 2009. Vtedy som už definitívne dal zbohom aktívnemu súťaženiu a začal som sa naplno venovať Takujovi. Ešte pred ním som však bol v kontakte s pretekármi z čínskej provincie Hubei, ktorým som pomáhal v príprave na Celočínske športové hry. Ešte ako pretekár som im radil na sústredení vo Francúzsku, tak si na mňa spomenuli a pozvali ma do Číny. Oni sa dokázali na tých Celočínskych športových hrách presadiť, tak chceli, aby som zostal trénovať u nich. Po úspechu som hneď letel na prijatie vysokými funkcionármi do Wuhanu, hlavného mesta provincie. S pretekármi, ktorých som poznal z európskych súťaží, sa mi robilo veľmi dobre. Mal som ich čo naučiť. Veď celú aktívnu kariéru som strávil v blízkosti Miša Martikána a pod vedením jeho otca. Lenže v tej čínskej provincii bola športová filozofia a systém prípravy úplne iný od mojich predstáv. Všetko chceli robiť po svojom – a po starom, tak sme sa nedohodli. V roku 2010 som sa v Tokiu oficiálne dohodol s Japonským olympijským výborom na poste hlavného trénera Japonska pre vodný slalom.
Ako vás prijali? Chceli sa učiť niečo nové? Je v Japonsku záujem o vodný slalom ako šport? Nie je to iba zábavka pre pár jednotlivcov? Majú oni v tomto športe nejakú tradíciu?
Samozrejme, v tie prvé dni mi všade dvere otváral Takuja. Tréneri vodného slalomu vedeli, odkedy ho trénujem, čo za ten čas dokázal, ako išiel hore. Páčila sa im naša spoločná práca, ale prvý rok ma v tom nechali úplne samého. Okrem Takuju som mal na starosti ďalších sedem niekedy i viac lodí čo bolo náročné. Väčšinou chodili trénovať do Európy, do Austrálie, dosť veľkú časť roka sme trénovali na Slovensku. Až, keď sa ukázalo, že z Takuju rastie veľmi perspektívny vodný slalomár, ponúkli nám pomoc. Tiež zavážila skutočnosť že sme na Ázijských hrách v roku 2010 v čínskom Guangzhou získali tri medaily. Okamžite mi dali k dispozícii široký tím spolupracovníkov a odborníkov – a čo som potreboval, všetko zohnali, vybavili, našli spôsob, ako to urobiť, aby sme všetci boli spokojní. Začali sme pracovať tímovo. Merali nám medzičasy na tréningu, točili video, robili všetko, čo sme potrebovali.
To sa podobá na Japoncov. Najskôr ukáž, čo vieš – a potom vytvoríme okolo teba tím. Takže najskôr ste takmer rok fungovali ako tréner sám – a zrazu po tom skúšobnom roku ste mali ľudí na všetko? Ako sa spomínaná tímovosť prejavovala vo vodnom slalome?
Keď videli, že môj zverenec ide dopredu naozaj výrazne – a že sa k nemu pridávajú aj ďalší mladí adepti vodného slalomu, začali sme spolupracovať s Japonským inštitútom športových vied, čo je štátom štedro dotovaná organizácia. Jej hlavnou náplňou je výskum a podpora olympijských športov, v ktorých sa Japonci doteraz presadili na OH, a tiež, v ktorých sa chcú presadiť. Vďaka dvojici Haneda a Jazawa (špičkový japonský kajakár, finalista OH v Londýne, pozn.) sa medzi sledované a podporované športy dostal aj vodný slalom. Začala okolo nás fungovať skupina desiatich až pätnástich ľudí, ktorí sa pri nás často striedali. Robili nám video analýzy, podrobné štatistiky, lekárske testy, zozbierali databázu údajov ktorú sme aktuálne potrebovali. Všetko mali vedecky podložené, boli to niekedy náročné stretnutia, na ktorých som musel aj ja prezentovať moje znalosti z oblasti športovej fyziológie, anatómie aby sme dospeli k požadovaným cieľom. Stačilo povedať, čo potrebujem pre analýzu tréningového procesu, a okamžite som mal na stole kopu dokumentov, výkazov, štatistík, meraní a vedeckých pozorovaní. Ja sa snažím do športu priniesť vždy najnovšie vedecké poznatky a hľadať optimálny model prípravy. Mne však chýbal v tomto pomerne veľkom tíme odborník, ktorý by sa vyznal aj priamo v mojej profesii trénera. Neskôr sa mi podarilo presadiť si priamo asistenta, bývalého japonského pretekára.
Čo vás v Japonsku zaujalo? Majú vôbec Japonci nejaké umelé kanály pre vodný slalom? Je v tejto krajine záujem o vodný slalom? Nie je to pre nich stále iba európska exotika?
Každého, kto príde z Európy, musí v Japonsku zaujať slušnosť, poriadok, úctivosť, poslušnosť, veľká úcta k starším i hosťom. A predovšetkým obetavosť a nasadenie, s ktorým Japonci všetko robia. Ich pracovitosť je naozaj obdivuhodná! V Japonsku nie je ani jeden umelý kanál pre vodný slalom! Všetci, ktorí sa tomuto športu venujú, trénujú na prírodnej vode. Na domácich riekach a hlavne mimo Tokia, kde je veľmi veľa ľudí a obrovský hluk. Prvá možnosť jazdiť na divokej vode je hodinu jazdy autom od Tokia alebo v meste Toyama, kde sú výborné podmienky na vodný slalom najmä na jar, keď sa v horách topí sneh. Vtedy sú v Toyame aj najväčšie vodnoslalomárske japonské preteky pod názvom NHK Cup. Tieto preteky vysiela v priamom prenose televízia NHK, podľa ktorej sa podujatie aj volá. Keď je v japonských riekach málo vody, trénovať ideme do Austrálie, alebo ich berieme k nám do Liptovského Mikuláša a do Čunova. Na Slovensku sme v podstate celé leto mali akúsi tréningovú základňu, z ktorej sme chodili na preteky po celej Európe. Niekedy sa v Liptovskom Mikuláši pripravovalo aj desať japonských lodí! Osobne som rád, že sa im na Slovensku páči a radi sa sem vracajú. Ako do Mikuláša, tak aj do Čunova. A pokiaľ ide o tú exotiku? Často je trochu mylná predstava že sa na OH dostanú slabšie lode na úkor kvalitných. Je pravda že byť najlepší v silných vodnoslalomárskych krajinách je veľmi náročné. No treba si uvedomiť fakt že Takuja Haneda si miestenku na OH vybojoval nie preto že bol Japonec, ale hlavne preto že bol vo finále majstrovstiev sveta. Kajakár Jazawa bol na MS po výbornej jazde pred všetkými slovenskými loďami na dvadsiatom mieste, to myslím hovorí za všetko.
S akou odozvou sa tieto londýnske výsledky vašich zverencov streli v Japonsku? Sú aj v tejto krajine deti, ktoré chcú byť ako Haneda alebo Jazawa? Mám na mysli, či ich výsledky na OH 2012 vyvolali v Japonsku taký ohromný vodácky boom ako to bolo po olympiáde v Atlante na Slovensku, keď malí Slováci chceli byť ako Michal Martikán?
Dobrá otázka. Po londýnskej olympiáde veľa ľudí v Japonsku kontaktovalo Takuju. Preteky vo vodnom slalome boli predsa v priamom prenose a mnoho Japoncov zaujalo, v akom náročnom športe on vlastne súťaží a vyniká. Tak chcú vedieť, kde sa ten šport dá trénovať. Ako sa to dá robiť. Kde sa treba prihlásiť. Vodný slalom Japoncov naozaj zaujal. Oni sú veľkí patrioti a obaja finalisti londýnskej olympiády ich veľmi nadchli. Pevne verím, že tento obdiv bude začiatkom niečoho, na čom budeme môcť ďalej stavať. A verím, že to pomôže rozšíriť aj členskú základňu vodného slalomu v Japonsku. Urobili sme dieru do sveta, lebo Japonci ešte nikdy v histórii nemali dvoch finalistov vo vodnom slalome na olympiáde. Myslím že bude ešte dôležitá voľba Tokia pre OH 2020, čo by mohol byť pre rozvoj vodného slalomu v Japonsku veľký krok vpred.
Nemali ste obavy ísť do Japonska učiť a trénovať šport, v ktorom táto krajina nemala v podstate žiadnu tradíciu? Veď ste tam pred štyrmi rokmi začínali takmer od nuly?
Aby som pravdu povedal, nebolo to až tak celkom od nuly. Nejakí Japonci predsa už aj za mojej aktívnej kariéry na preteky Svetového pohára do Európy – a najmä do Austrálie – chodili. Samozrejme, neboli to nejaké veľké hviezdy tohto športu, ale nejako začať museli (dlhá odmlka). Napokon, aj Takujov otec a brat boli vodní slalomári. Ľudí od vodného slalomu som už poznal, takže obavy z toho, čo ma teraz čaká v Japonsku, neboli. Samozrejme, keď sa na to pozriem po tej športovej stránke, určite je stále na čom pracovať. A veľa pracovať. Japonskí pretekári nie sú na takej technickej úrovni ako naši najlepší vodní slalomári. A ani tak skoro nebudú… Ale prvé lastovičky, ktoré majú vysokú kvalitu, už sú. Haneda a Jazawa budú určite mať nasledovníkov a pokračovateľov. Oni sú z hľadiska medzinárodnej úspešnosti v pozícii japonských prvolezcov. Za nimi postupne určite pôjdu ďalší. O tom som presvedčený. Ak by som nebol, nerobil by som to. Netrénoval by som v Japonsku (smiech).
Čím si ako skúsený tréner vysvetľujete fakt, že Japonci sa v minulosti nezaujímali o vodný slalom, ktorý sa na olympijských hrách jazdí od OH 1992 v Barcelone nepretržite?
Je to spôsobené predovšetkým tým, že nemajú v tomto športe tradíciu. Nemajú podchytenú mládež a chýbajú kvalitné trate. Ako som už spomínal, umelý kanál tam nenájdete. Zanietenci vodného slalomu trénujú a pretekajú na prírodných riekach. Najmä v stredisku Mitake. V spomínanom Japonskom inštitúte športových vied v Tokiu sa pripravujeme predovšetkým po kondičnej stránke. Tam sú pretekári pod drobnohľadom mnohých špičkových a erudovaných odborníkov. Ale umelý kanál na vodný slalom im v Japonsku veľmi chýba. Preto som sa s funkcionármi Japonskej kanoistickej federácie (JCF) dohodol, že letné kempy zorganizujeme na Slovensku. Odtiaľ sa bude chodiť na európsku časť Svetového pohára. Navyše, Takuja študuje a žije na Slovensku. Takže počas sezóny, keď sme v Európe, sú z nás veľkí cestovatelia. Lietame z pretekov na preteky. Je to veľmi náročné, ale Japonci na tento program vôbec nenadávajú, nefrflú, nekritizujú. To nie sú črty ich povahy. Oni sú v prvom rade veľmi učenliví, poslušní a čo im nakreslím a predpíšem, to platí. Lebo som tréner. Oni sú takto k svojim pracovným povinnostiam vychovaní. Sú užasne pracovití a disciplinovaní, po tejto stránke nemám s nimi absolútne žiadny problém.
Keď spomínate slušnosť, úctivosť, pracovitosť a nasadenie, podľa nás treba k tomu ešte pridať aj obrovskú až posvätnú úctu k cisárovi. Mali ste možnosť sa presvedčiť o tejto posvätnej úcte k cisárovi Japonska aj na vlastnej koži?
Áno. Na prijatí u japonského cisára som bol doteraz dvakrát. Pre každého Japonca je to mimoriadne veľká pocta. Prvýkrát som bol na prijatí u cisára pred tromi rokmi, keď sme sa chystali na Ázijské hry do čínskeho Gaungzhou. Bol to pre mňa veľký zážitok. Túto slávnosť som si zopakoval aj minulý rok pred odchodom na olympiádu do Londýna. Dokonca kvôli mne ako členovi ich oficiálnej londýnskej výpravy, pozvali na slávnosť aj slovenského veľvyslanca v Japonsku, čo bolo od nich veľmi krásne gesto. Japonci si na takýchto veľkých a významných ceremoniáloch dajú záležať. Bolo to naozaj veľmi pekné a dojímavé. Mne sa však páčia aj slávnosti, ktoré každý rok organizuje Japonska kanoistická federácia (JCF). Aj táto akcia má v sebe svoje čaro. Mimochodom, predsedom JCF je bývalý premiér krajiny Jasuo Fukuda s ktorým sa často rozprávam nielen o slalome ale aj o Slovensku. Takže ja mám veľmi významného nadriadeného funkcionára! Nakoniec, aj jeho angažovanie v našom športe dokazuje, že Japonci na vodný slalom sústredili veľmi veľkú pozornosť. Ich snahou je dostať sa aj v tomto športe na úroveň tých najlepších. To je pre nich typické! Ak niečo robia, tak sa to snažia robiť na sto percent. Nemajú radi polovičnú prácu.
Japonsko je pre Európana úplne iná kultúra, mentalita, strava, zvyky a tradície. Ako ste si zvykli na tieto odlišnosti? S čím ste ako človek z Európy mali najviac starostí a problémov?
Asi nikoho neprekvapím, keď poviem, že veľmi a úprimne obdivujem ich skromnosť. Ich domácnosti nie sú prepchaté prepychom. Im k spokojnosti stačí naozaj veľmi málo. Aj dnes v domácich podmienkach spia na rohožiach na zemi, stolujú na nízkych stolčekoch. Pri jedení pokojne sedia na zemi. Je to neuveriteľné, koľko málo komfortu im stačí k spokojnosti (dlhá odmlka). Ich strava mi maximálne vyhovuje, lebo je veľmi kvalitná, zdravá a veľmi pestrá. Nemám problém ani so spaním na zemi, horšie je to s tým stolovaním… To je pre mňa – pri mojej postave – dosť problém. Keďže často okolo nízkeho stola sedíme s nohami pod sebou, po dlhšom čase už neviem, čo s nimi mám urobiť(smiech). Neviem, ako by som ich pod seba poskladal, aby sa mi sedelo dobre a pohodlne (smiech). Japonci sú však milí a priateľskí ľudia. Keď som tam, z času na čas si so spolupracovníkmi vyrazíme večer na kvalitný čaj, trochu si posedieť, zabaviť sa. A skúšam aj čo – to sa naučiť po japonsky. Za ten čas, čo som tam, trochu tej kuchynskej japončiny už viem, ale iba hovoriť a dosť veľa rozumiem. Písať sa neodvážim, lebo Japonci majú až tri druhy písma. Pracovne však miešam japončinu s angličtinou, ktorú som sa učil v škole. Ľudia, ktorí cestujú po svete, anglicky komunikovať vedia. Preto počas pobytu v Japonsku nemám problém ani s komunikáciou.
Keď sa povie Japonsko, mnohým ľuďom okrem typických tunajších pamätihodností, zvykov, športov a odevov príde na um zemetrasenie a tsunami. Keďže v Japonsku trávite dosť veľa času, určite s týmto prírodným javom máte už svoje skúsenosti. Aké je to pre Európana, keď sa pod ním každú chvíľu trasie zem, kývajú sa lustre, z políc padajú poháre a pukajú steny?
Budem úprimný, nie je to nič príjemné! Ani trochu. Ani pre Európana, ani pre Japonca! Mýtus, že Japonci si za tie roky na časté zemetrasenia zvykli, je totálny výmysel. Aj oni sa normálne boja zemetrasenia. Majú z neho stres a strach. Aj oni s napätím a strachom čakajú, či po menších otrasoch zeme neprídu väčšie a silnejšie. Preto v takých vypätých chvíľach často hľadajú útočisko vonku na ulici, alebo, keď nestihnú ujsť z budovy, okamžite vlezú pod stôl, skryjú sa tam, kde to považujú za bezpečné (dlhá odmlka). Ak je čas, pustia rozhlas alebo televíziu, v ktorej okamžite v priebehu niekoľkých sekúnd idú prvé aktuálne informácie o vzniknutej situácii, výstrahy, upozornenia o tom, či sa od epicentra zemetrasenia neblíži záplavová vlna tsunani. Keď som prvýkrát videl mapku, na ktorej bolo vyznačené, že aj našu oblasť zasiahne tsunami, nebolo mi všetko jedno… Vtedy prídu človeku na um rôzne myšlienky a nápady (dlhá odmlka). Veru, aj tie, ktoré sú už veľmi nepríjemné. Zemetrasenie na vlastnej koži je veľmi zlá skúsenosť. Až vtedy si človek uvedomí aká omrvinka je v porovnaní s prírodou okolo.
Kde ste boli vtedy, keď Japonsko 11. marca 2011 zasiahlo pamätné ničivé zemetrasenie, po ktorom tsunami zničilo atomóvú elektráreň Fukušima a spustošilo veľkú oblasť východného pobrežia?
V marci 2011, keď Japonsko postihla spomínaná katastrofa, sme boli na dlhšom sústredení v Austrálii. O dopadoch tejto veľkej katastrofy sme sa preto dozvedali z médií iba postupne. Po častiach. Podľa toho, čo sme sa dozvedeli aj zo správ od príbuzných pretekárov z Japonska, sme si dávali dokopy mozaiku celej katastrofy. Postupne sme sa dozvedali o tej spúšti, ako aj o narastajúcom počte obetí… Pretekári hovorili medzi sebou o známych, ktorí zahynuli, alebo ktorým záplavová vlna totálne zničila dom! Pamätám si, že v Japonsku mali byť krátko po našom návrate z Austrálie dôležité nominačné preteky. Ja som vtedy z Austrálie letel na Slovensko, lebo som bol presvedčený, že Japonci tie preteky určite zrušia… Veď vtedy mali úplne iné starosti ako robiť nejaké preteky vo vodnom slalome (dlhá odmlka). Takuja ma však stále presviedčal, že preteky určite budú. Vravím si, že to som teda zvedavý, kto z nás dvoch bude mať pravdu. Nakoniec tie preteky naozaj boli! Zorganizovali ich v meste Tojama, v ktorom sa nič vážne počas zemetrasenia nestalo. Tak som sa už začiatkom apríla vrátil do Japonska, aby som bol k dispozícii svojim zverencom. Obrovskú silu sedemstupňového zemetrasenia, ktoré nasledovalo po tom ničivom, som potom neskôr zažil na vlastnej koži v Tokiu. Poviem vám, že to nebolo nič príjemné. Neprajem to nikomu! Vtedy fakt neviete, čo sa môže v zlomku sekundy stať. Ste totálne drobnou hračkou v rukách ohromných síl prírody! Všetko sa okolo vás trasie, chveje a vy neviete, čo bude ďalej…
Hovoríte, že vás otrasy zeme zastihli v Tokiu. Boli ste vtedy v budove, alebo niekde na ulici, v parku, v metre? Kde vás zemetrasenie prekvapilo, a ako sa Japonci počas neho chovajú? Naozaj si už na tie veľmi časté otrasy zeme pod svojimi mestami zvykli?
Práve sme niečo riešili v kancelárii Japonského inštitútu športových vied na 6. poschodí, keď sa začalo všetko okolo silno triasť. Trvalo to asi dve minúty, nik nevedel, čo bude ďalej. V miestnosti vypukla poriadna panika a ja som radšej zaliezol pod stôl. Tak nás to učili… Ostatní boli tiež pod nimi. Pozeral som sa okolo a pýtal som sa, či je to v poriadku, či netreba robiť niečo iné. Ratovať si holé životy. Ale keď som videl ich vystrašené tváre a pohľady, radšej som sa usiloval upokojiť sám seba (dlhá odmlka). Ale ani domácim nebolo do rečí. Kývalo sa to zo strany na stranu. Tŕpli sme, čo sa stane. Nik vám nevie povedať, čo bude ďalej. Síce z televízie sme sa dozvedeli, že je to iba sedmička alebo šestka Richterovej stupnice. Ale čo keď po nich príde deviatka! Vtedy sú veľmi ohrozené všetky stavby. Sú aj také zemetrasenia, pri ktorých idú budovy rovno k zemi ako sa stalo v Kóbe v roku 1995! Takže ani kolegovia a spolupracovníci z inštitútu nevedeli, čo bude. Aj oni sa báli. Našťastie, vtedy sa v Tokiu nič vážne nestalo. Prežili sme to, po chvíli sme si vydýchli, a pokračovali v práci. Ale poviem vám, boli to nervy! Proti prírode ste vtedy úplne bezmocný! Ako som už povedal, ste drobnou hračkou v jej rukách! Za dva dni som tam zažil 42 intenzívnych otrasov zeme! V pondelok 11. apríla dvadsaťtri a v utorok 12. apríla devätnásť! To boli údaje oficiálne z japonského meteorologického ústavu. V noci som sa bál spať… Oko som nezažmúril. Zem sa triasla každú chvíľu… Záchvevy som cítil aj vtedy, keď som bol v meste, v inštitúte, v obchode, v reštaurácii. Pre zemetrasenie zastavili metro. Do Japonského inštitútu športových vied, kde bývam počas pobytu v Tokiu, som sa vrátil nadzemnou železnicou. Ľudia sa sťažovali, že ich bolí žalúdok z toho neustáleho trasenia. Boli ako námorníci na rozbúrenom mori. U nás sa hovorí, že Japonci sú na zemetrasenia zvyknutí, že oni vedia na ne reagovať, vedia s nimi žiť. Nie je to pravda! Každý sa predsa bojí o svoj život. Ale o tom som už predsa hovoril. To sú veci, ktoré nerád rozoberám (dlhá odmlka). Dohodnime sa radšej na tom, že nikomu to neprajem zažiť. Ani jedno slabé zemetrasenie. Nie štyridsaťdva otrasov zeme za 48 hodín! To bola sila! Obrovský nápor na moju psychiku! Najmä, keď som vtedy pracoval na 6. poschodí výškovej budovy, a býval na dvanástom!
Po katastrofe v marci 2011 ste z Austrálie leteli na Slovensko. Po tom všetkom, čo ste o Japonsku po tomto ničivom zemetrasení čítali, ste však už začiatkom apríla leteli do Japonska opäť. Nebáli ste sa tam vrátiť? Nemali ste malú dušičku a nechceli ste radšej zostať doma?
V Japonsku som mal predsa pracovné povinnosti! Samozrejme, že som tam cestoval s určitými obavami. Najmä, keď som do Tokia letel z Frankfurtu nad Mohanom s medzipristátím v Soule. Dovtedy som lietal priamo Frankfurt – Tokio. V našom lietadle bolo iba niekoľko ľudí! Bolo prakticky poloprázdne. Inokedy som mal problém zohnať na let z Európy do Tokia letenku. To lietadlo bolo poloprázdne! Vtedy, v tom lietadle, som začal uvažovať, že na čo sa ja tam vraciam. Treba mi to ku šťastiu (dlhá odmlka). A tiež mi prišlo na um, že to bude asi vážne, keď sa nikto do Japonska nehrnie. Bál som sa. Ale ani nie tak o seba. Skôr o to, čo tam vlastne nájdem. Vedel som že niektorí zverenci boli odstraňovať následky po ničivej vlne na tých najhorších miestach. A na pokoji mi nepridali ani správy o zvýšenej radiácii v okolí zničenej elektrárne Fukušima. Mal som cestu rýchlovlakom približne 50 kilometrov od nej, cez zamorenú oblasť! Vtedy mi nebolo všetko jedno. Ale povinnosti mi nedovolili zostať na Slovensku! V žiadnom prípade. Moji zverenci sa chystali na nominačné preteky – a ja som musel byť predsa s nimi. Veď výsledky z týchto pretekov mali byť vizitkou našej spoločnej práce. Som rád, že som ten obyčajný ľudský strach prekonal – a že som sa do Japonska vrátil.
Japonci si vážia ľudí, ktorí pre nich niečo urobili. Vaša autorita určite stúpla aj tým, že ste prišli medzi nich vtedy, keď ste mohli pokojne z domu cez internet usmerňovať tréning a viesť ich prípravu. Nemuseli ste sa vracať do jamy levovej… Ako vám to dali najavo?
Mám krásny zážitok s jedným mojim zverencom. Raz po tréningu prišiel za mnou s tým, že má pre mňa darček od jeho starej mamy. Prekvapilo ma to. Rozbalil som darček a v ňom bolo kimono! Japonci si na takéto veci veľmi potrpia. Sú to ich zvyky, ktoré dodržiavajú. Starú mamu veľmi potešilo, že sa venujem jej vnukovi, tak mi po ňom poslala darček. Veľmi som si ho vážil. Často mi donesú malú pozornosť, tradičné sladkosti alebo kvalitné saké z ich oblasti. To sú predsa veci, ktoré sa peniazmi kúpiť nedajú. To musíte zažiť na vlastnej koži. To je prejav vďaky a úcty na japonsky spôsob.
Takmer štyri roky pracujete s mladými Japoncami. Formujete ich športové majstrovstvo, podieľate sa na ich výchove. Prekvapilo vás počas tohto obdobia spolupráce s nimi niečo, čo ste nečakali, čo ste u nich povedzme nepredpokladali?
Zaujala ma ich vzdelanosť a ohromná snaha učiť sa. Nie iba o športe, ale aj o umení, kultúre, literatúre, filme, divadle. Nečakal som, že mladí ľudia a športovci z takej vyspelej krajiny ako je Japonsko, tak často budú čítať klasické knihy. To ma naozaj prekvapilo. Keď sme boli na sústredení v zahraničí alebo aj v Japonsku, oni končili deň čítaním krásnej literatúry! Fakt. Na izbe som ich nenašiel hrať sa s počítačom, mailovať a chatovať na internete, ale čítať knihy. Veľmi veľa a radi čítajú. Každú voľnú chvíľku využívajú na vzdelávanie. Majú to v krvi. Veď ako malé deti chodili do školy šesť dní v týždni. Tá húževnatosť, túžba po poznaní a vzdelávaní im zostala. Skúste sa ísť pozrieť počas nejakého sústredenia a tréningového kempu na izby napríklad slovenských mladých športovcov, koľkých z nich nájdete v ruke s knihou. Garantujem vám, že veľa ich nebude. Ale prehrávače, notebooky, ipody, tablety a iné telekomunikačné vymoženosti im v rukách chýbať nebudú (dlhá odmlka). Možno Japonci to už majú všetko za sebou… Možno sa už zasa vrátili k osvedčenej klasike. Neviem, čím to je… Ale ich záľuba ku knihám a ku krásnej literatúre ma veľmi prekvapila. Samozrejme, milo (smiech).
Hoci vy sám ako aktívny pretekár ste sa na olympiádu nedostali, ako tréner ste na najvýznamnejšom športovom sviatku sveta mali dvoch zverencov. Aký to bol pocit sledovať Takuju Hanedu a Kazukiho Jazawu priamo v centre olympijského vodného slalomu v Lee Valley?
– Bolo to krásne. Som veľmi rád, že som ich na túto olympiádu priviedol. Trochu ma mrzí smola, ktorá postihla vo finále Takuju. Vedel som, že po treťom mieste v kvalifikácii už mal Takuja takú výkonnosť, že pri troške športového šťastia sa pokojne mohol opäť dostať do prvej päťky či trojky. Finále nezačal zle, no v polovici trate urobil eskimácky obrat (prevrátil loď, pozn.) kde stratil necelé štyri sekundy. V ďalšej časti trate sa ešte dokázal skoncentrovať a zajazdeným časom mu to stačilo na 7. miesto. Nebyť toho ´eskimáka´, mohol by v prvej päťke! A odtiaľ je už iba kúsok k stupňu pre troch najlepších! Škoda, že urobil toho ´eskimáka´. Stačil okamih slabšej koncentrácie a bolo po medailových nádejach. Aj olympiáda v Londýne ukázala, že k medaile na takomto podujatí vedie veľmi dlhá cesta a kopa tvrdej roboty. Kazuki Jazawa tiež všetkých veľmi milo prekvapil výborným 9. miestom. Veď byť deviaty na olympiáde v kráľovskej disciplíne vodného slalomu, v ktorej je najväčšia konkurencia, je senzácia! A byť deviaty na svete v japonských farbách je hotový zázrak! Obaja chlapci urobili poriadnu dieru do sveta! Na jednej strane je to nádherný výsledok takmer štvorročnej roboty, na druhej strane je to pre mňa veľký záväzok. S mojou prácou boli v Japonskej kanoistickej federácii spokojní a radi by so mnou pokračovali i naďalej. Ja som bol po OH 2012 v Londýne veľmi unavený a nevedel som či mám dosť energie a odhodlania robiť s nimi ďalší štvorročný olympijský cyklus. Jeseň a zima mi pomohla nabrať nové sily a konečne som aj menej cestoval. V Japonsku som bol iba v decembri a teraz vo februári a marci som bol niekoľko týždňov v Austrálii na sústredení. Tiež som sa rozprával s Takujom a rád by bol pod mojím vedením aj v budúcnosti. Všetko by sa malo vyjasniť v apríli, kedy plánujem vycestovať do Japonska na spomínané preteky NHK Cup a potom v Tokiu sa stretnem s funkcionármi. Moja priorita je opäť presadiť si dlhšie tréningové pobyty na Slovensku. Navyše, priateľka je pracovne viazaná na Bratislavu, neviem si predstaviť, že by som do Japonska odišiel na dlhšie obdobie. Mám nejaké predstavy o príprave a podmienkach a ak sa v Tokiu na stretnutí zhodneme, budem v tejto práci pokračovať naďalej v Japonsku.
Zhováral sa Štefan Žilka