Ako vznikol nápad s Piano show?
V poslednej dobe sa vynorilo pomerne veľa hudobných, najmä ženských, formácií, ktoré klasickú hudbu spájajú s popom a elektronikou na spôsob Vanessy Mae, kým s klavírom tomu tak nebolo, a teda, rozhodol som sa postaviť svoj projekt na dynamickom klavírnom vystúpení, ktoré v sebe spája rôzne hudobné žánre: klasiku, jazz, pop, funky, latino. Mojím cieľom je predstaviť verejnosti energickejšiu forma klasiky, ktorá pozostáva z ich vzájomného mixovania, čo podľa mňa na Slovensku chýba. Tu vládne skôr istá žánrová vyhranenosť a žiada sa mi to zmeniť. V Piano show ide o spojenie klavírneho umenia s modernou hudbou formou Gala koncertov a Live vystúpení. Je to niečo nové, tým pádom zaujímavé pre ľudí. Nie je to klasický klavírny koncert, kde prídem, sadnem si a zahrám ho od začiatku do konca podľa klavírnej partitúry. J.S. Bacha alebo Korsakovov Let čmeliaka odohrám ako je, pri prechode na ďalšie žánre zapájam improvizácie a tak sa s tým vyhrávam, obohacujem bicími, aby to bolo naozaj emotívne pestré a každý si v tom našiel to svoje. Mix hudby, svetla, obrazu, audiovizuálnych doplnkov, akým je i detailný záber na klaviatúru, prináša nielen umelecký, ale aj technický zážitok pre počúvajúceho diváka. Rád pri tej príležitosti spomínam na minuloročné koncerty v Handlovej, Banskej Bystrici a Martine, pričom nechcem ostať nič dlžný aj ďalším mestám, len som musel zvoľniť tempo s Piano show kvôli prípravám na svojom prvom CD.
Kde ste sa „ukrývali“ doteraz?
Po skončení Žilinského konzervatória som dostal návrh pokračovať v štúdiu klasickej hry na klavír na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Myslím, že mi to nešlo zle a bol som už takpovediac rozhodnutý, že áno, keď v tom ma skontaktovala istá kapela z Prievidze, kde v tom čase hľadali klaviristu a dopočuli sa aj o mne. Zaujalo ich, že sa venujem nielen klasike, ale i jazzu a modernej hudbe. Mal som slušné skúsenosti z hrania v BigBande na konzervatóriu, kde som zhodou okolností striedal Richarda Rikkona, s ktorým sme tam v tom čase spoločne študovali na škole. Pozvali ma na prehrávky k nim. Tak som prišiel, zapáčil som sa im a v tom momente som bol rozhodnutý, že v štúdiu klasiky pokračovať nejdem a chcem ísť trošku inou cestou, ako klasickou. Prijal som ich ponuku a odišiel s nimi do Nemecka, kde sme vystupovali ako kúpeľná kapela. Zbieral som skúsenosti, učil sa cudziu reč. V tom čase šlo o hranie, ktoré nemalo s mojou show a mojím menom nič spoločné. Piano show sa nedá vytvoriť zo dňa na deň. Človek vyjde z konzervatória a čo nezažil, k tomu potrebuje skúsenosti. Takže nič neberiem na škodu, aj keď boli ťažké časy, všetko malo svoj zmysel.
Ako dlho ste cestovali krížom krážom, kým ste opäť zakotvili v domácich vodách?
Dosť dlho, v podstate 10 rokov som pôsobil v zahraničí. Najprv v kapele, ktorú som spomenul, neskôr som sa osamostatnil. Ako sólista som odišiel vystupovať do Švajčiarska a hrával po prestížnych hoteloch ako Grand Hotel National v Luzern, Grand Hotel Quleenhof v Bad Ragaz a Panorama Resort Feusisberg v Zürichu. V roku 2004 nasledoval opätovný návrat do Nemecka, kde som sa šťastnou náhodou ocitol na Lodi snov, známej aj slovenským televíznym divákom z nemeckého seriálu Das Traumschiff. Vypracoval som sa na star pianistu, popritom súčasne robil aj barovejšiu muziku na počúvanie a postupne začal zdokonaľovať v speve. Tu niekde sa pomaly, ale isto rodí myšlienka o tom, že raz budem mať vlastnú show. Počas svojho účinkovania na lodi som mal príležitosť stretnúť veľa zaujímavých ľudí, za čo som vďačný. Spomedzi viacerých spomeniem skvelého boogie hráča Joja Wendt , s ktorým som si aj osobne zahral. V boogie sa hrá špeciálna technika ľavej ruky. Je úplne iná od techniky hrania klasického klaviristu. Ľudia boli naším vystúpením nadšení bez toho, aby sme boli spolu vopred cvičili. Je to otázka hudobného cítenia. Moja hra na klavír a spev zapôsobila aj na nemeckého skladateľa Rolfa Arlanda, ktorý kedysi tvoril hity pre domáceho šlágrového speváka, Roya Blacka a odporučil istému producentovi, ktorý mal pre mňa návrh, týkajúci sa aranžmán a nahratia novšej verzie skladby pre nemenej známu nemeckú šlágrovú hviezdu, Uda Jűrgensa – Frauen. Začali sme spolupracovať, nahrávka bola predložená hudobnému vydavateľstvu Sony BMG, ktorým sa to veľmi páčilo, len bohužiaľ, časovými prieťahmi a chybou manažéra nakoniec vydavateľstvo odstúpilo od spolupráce. Nakoniec možno aj dobre, pretože môj cieľ nebol uberať sa týmto smerom.
Ktoré boli rozhodujúce medzníky Vašej kariéry?
Ťažko vypichnúť jeden, ale myslím si, že prerušenie štúdia a pokračovanie na „Vysokej škole života“ v zahraničí svojím účinkovaním v kúpeľnom orchestri až do momentu, keď som nadobudol pocit, že sa nikam neposúvam, osamostatnenie sa, až po návrat domov, kde som začal tvoriť vlastnú Piano show. Chcem sa poďakovať rodičom, ktorí v detstve včas podchytili môj talent a hudobné nadanie. Otec , amatérsky basgitarista, ma učil hrať už ako päťročného na elektrickom klavíri. Navštevoval som ZUŠ v Ružomberku. Okrem toho viacero speváckych súťaží, keďže som aj rád spieval. Nebol som malý Mozart, ktorý sám sadal za klavír, cvičil od rána do večera. Iste, sú aj takí klaviristi, ale k tým som nepatril. Mňa bavilo hrať futbal a iné huncútstva s kamarátmi vystrájať, takže rodičia boli tými, kto ma nútil k disciplíne pri nekonečných hodinách cvičenia na klavíri, ktoré sa vekom zúročujú a prinášajú svoje ovocie.
Čo by ste chceli, aby ľudia o Vás vedeli?
Predovšetkým, aby vedeli, čo tvorím. A hlavne, aby si vypočuli. Želám si, obohatiť ich životy o to, čo by sa im mohlo páčiť.
Kto tvorí Vaše publikum?
Dobrá otázka. Pokiaľ ide o publikum, keď zoberieme holý fakt, že nie som zaťažený na vyhranený žáner, ale miešam klasiku s modernou hudbou, okruh priaznivcov je pomerne široký. Aj tu ide o mix, bez ohľadu na vek, pohlavie alebo profesiu. Zaujímavosťou je, že aj moji spolužiaci a hráči klasiky to prijali veľmi pozitívne. To je super povzbudivé. Podpisovú kartu odo mňa pýtali aj učiteľky ZUŠ v Ružomberku, kde som chodil – to ma vyslovene dojalo. Krásne sa mi počúvalo, keď po mojom vystúpení pri príležitosti Dňa učiteľov, keď som hral v Žiari nad Hronom, prišli za mnou učitelia a poďakovali za to, ako dokážem mladšie vekové kategórie zapáliť pre klasickú hudbu, ktorá nemusí byť vždy nudná, ako zvyknú tvrdiť. Stali sa mi také veci, že na show prišli mladí chlapci, na prvý pohľad fanúšikovia break dance, hip-hopu a nakoniec boli hlavnými ťahúňmi, ktorí pískali a boli šťastní, že také niečo počuli. Aj v Martinskom divadle mala Piano show v októbri 2010, krásny ohlas. Dvere sa dvakrát otvorili a ľudia stále nešli von. Ako vravím, sme rôznorodí, každý má rád niečo iné, tak nech si je z čoho vybrať. Len som za to, aby sa to ľuďom aj viac ukazovalo a hralo viac rôznorodej hudby.
Čo myslíte pod tým, aby sa hralo viac rôznorodej hudby?
Zdá sa mi, že nielen v našej krajine, už je tomu tak i vo svete, sa hrá dookola to isté, ubúda na pestrosti výberu skladieb. Kedysi boli rádia, aspoň čo si pamätám, kde sa miešali rôzne žánre, nehrali iba hity, alebo opakovali tie isté skladby dokola. Vypočul som si jazzovú vec, ktorú striedala rocková, a tú zase iná. Človek si tak nepriamo rozšíril hudobný obzor. Učil sa novému. Spoznával nepoznané. Hoci sa tvrdí, že sa hrá iba to, čo chcú ľudia počúvať, nie je tomu úplne tak, keď sa zamyslime nad tým, že ľudia počúvajú to, čo poznajú. Pri permanentnom podsúvaní určitého žánru , ja teraz nechcem hovoriť o konkrétnom, si tak ľudia nemajú z čoho vybrať. V podstate sa nedostanú k ničomu inému, čo je škoda. Na môj vkus sa hrá málo hudby typu inteligent pop. Ide o jednoduchú melódiu, ktorá nejde do nejakých obrovských improvizácií, ale je to na inteligentnej báze postavený pop. Avšak ostávam optimistom.
Piano show sa stretáva s veľkým úspechom aj u našich poľských susedov.
Áno, je to pravda. Som milo prekvapený, ako sú mi Poliaci priaznivo naklonení a majú radi moju hudbu. Koncertujem a vystupujem tam v rámci rozličných projektov. Za všetky spomeniem, hosťovanie v televíznom programe Tanec s Gwiazdami, obdoba Let´s dance na Slovensku, a otvorenie jedného z najväčších hudobných festivalov V Poľsku – TOP TRENDY v roku 2010 s priamym prenosom do TV Polsat. V Poľsku som nahral svoj prvý singel „Could we try“, ktorý odvtedy vysielajú v poľských rádiách a nebyť finančnej krízy, dostala sa ku mne ponuka z rádia nahrať celý album s orchestrom vo Varšave, ktorá tomu zabránila, cúvli sponzori, tak si to plánujem vynahradiť na tomto CD, ktoré pripravujem.
Koľko nám toho môžete zatiaľ prezradiť o pripravovanom CD?
Podobne ako je tomu v Piano show, bude obsahovať klasiku spojenú s jazzovými prvkami a modernou hudbou. Pripravujem ho na Slovensku v spolupráci s Grand Hotel Kempinski Hight Tatras, ktorý ma pozývajú hrať na svoje akcie. Generálny riaditeľ hotela, Gerd P. Ruge, je veľkým fanúšikom mojej hudby, páči sa mu, preto prišiel s týmto návrhom spolupráce. Aj krst by sa mal konať priamo u nich, kde budem mať veľký koncert pri tej príležitosti. S kapelou už máme nahraný základ. Snažili sme sa o zachovanie vyváženého pomeru hraných a spievaných skladieb. Medzi inými tu nájdete jednu z najčastejšie prevzatých skladieb „Hallelujah“, aj keď sme dlho zvažovali, či ju tam dať. Jednou z ďalších skladieb, ktorá sa tam bude nachádzať, je akustická verzia skladby od Kate Perry – Firework na štýl „inteligent pop“, ktorú mali poslucháči možnosť nedávno ochutnať v premiére v Hemendexe na rádiu Expres a želali si pridať. Za doprovodu takýchto ohlasov človek s radosťou vstupuje do nahrávacieho štúdia.
Mimochodom, kto tvorí Vašu kapelu?
Som rád, že to môžem povedať, ale úžasní muzikanti, najmä však úžasní ľudia, ktorých som stretol v Ružomberku. Najskôr oni oslovili mňa, že hrajú jazzovú hudbu, následne ja, či by nešli so mnou do projektu Piano show. Takže tak sme si vzájomne pomohli a hráme v zložení: Jozef Holly – klavír a spev, Palo Balo – bicie, Peter Szabó – Bass, Matej Šajgalík – keyboard.
Komu venujete prvé CD, ktoré plánujete predstaviť v auguste?
Najviac tým ľuďom, ktorí na to už čakajú a veľmi tešia, ja len dúfam a modlím sa za to, aby sa im aj páčilo, ale je rôznorodé, tak len dúfam, že si tam každý nájde aj to svoje. Hrám tam aj spievam, to však neznamená, že sa chcem uberať speváckou dráhou, spev je u mňa doplnkový. Hoci musím priznať, že v tomto sa rozchádzajú a nevedia zhodnúť ani moji fanúšikovia. Niektorí ľudia trvajú na tom, aby som viacej spieval, podľa tých druhých, je tu dosť spevákov a nech sa radšej venujem tomu, čo tu takmer nie je a teda svojej Piano show, kde spájam klavírnu klasiku s modernými hudobnými žánrami. Hlavne nechcem, aby to vyznelo tak, že robím nejaký guláš, aby som každého uspokojil ,to vôbec nie, ja to robím preto, lebo ma bavia oboje.
Z domácich interpretov, koho hudbu si rád vypočujete?
Mám veľmi rád tvorbu Richarda Müllera. Dokáže robiť projekty, do ktorých si vyberá vynikajúcich muzikantov. Naposledy sa mi rátalo, keď prizval k spolupráci Dana Bártu. V tomto smere som bol nadšený aj koncertom belgickej skupiny Vaya con Dios. Nie je to hudba, ktorú zvyknem počúvať, ale zase ma zaujali hudobníci, ich pozitívne naladenie, charakter, akým hrali. Ja stále vravím, môže ísť o jednoduchú pesničku, ale s dobrými umelcami a hudobníkmi sa dá krásne vystavať na profesionálnu úroveň. Z domácej scény si tiež rád vypočujem aj Mariána Čekovského.
Lucia Bíla vo svojej autobiografii povedala, že život je zebra, kde svetlé chvíle sa striedajú s tmavými, Vy životom kráčate po bielych či čiernych klávesách?
Myslím, že obidvoch. Ja vždycky tvrdím, sme len ľudia, nie sme stroje, ja robím chyby, každý robí chyby. Pri hudbe sa viem odviazať a oddať sa jej, ale žijem v realite. Byť hudobník, napriek tomu, akokoľvek lákavo to vyzerá, je ťažká cesta. Mal som i ja pochybnosti o zmysle života. O sebe samom. Pokiaľ človek robí, tvorí hudbu a zrazu zostane stáť a nepohýna sa to. Tie čierne klávesy, ako ste to nazvali. Pretože tá obrovská energia, keď Vás s prepáčením ľudia „žerú“, to je neopísateľné, o to horší skok do prázdna. Dnešná doba chŕli umelcov ako na bežiacom páse. Bavili sme sa aj o SuperStar, ktorá predstavuje rýchlu cestu nahor. Ja osobne som rád, že idem tou inou cestou. Síce pomalšou, ale robím to pre pocit eufórie, nielen kvôli peniazom a sláve, ktoré vedia zamávať ľudskými hodnotami, najmä mladého človeka, ktorý sa zo dňa na deň stane hviezdou.
Mení sa Vám život v spojitosti s tým, ako postupne prenikáte na verejnosť?
Stane sa, aj keď tak ďaleko ešte nie som. Všetko prichádza postupne, v závislosti od toho, kto ma mal možnosť vidieť a počuť hrať, takže mám svoju súkromnú sféru, čo je vynikajúce. V podstate sa nelíšim od ostatných, len som si zvolil prácu v profesii, ktorá je viac viditeľná. Viem, že ak by to šlo v médiách takto ďalej, tak potom sa to už mení. Aj keď rátať s tým človek musí, je to daň za to, čo človek robí a chce robiť. Výhodou mojej práce je, že ma napĺňa. Pred každým vystúpením bojujem s prirodzenou trémou, aby som nesklamal publikum ani seba a ľudia odchádzali s pocitom, že dostali viac, než po čo prišli. Keďže vystupujem odmalička, už som sa vytrénoval a na každé vystúpenie sa viac teším ako bojím. Publikum je pre mňa tou najväčšou oporou.
Zhovárala sa Iveta Kešeľáková