Po bronzovej medaile na MS 2009 v Berlíne ste teraz pridali striebro z európskeho šampionátu. Navyše, prvá medaila po návrate z materskej dovolenky prišla ako na zavolanie – mesiac pred začiatkom olympijských hier v Londýne. Ste spokojná s takto perfektne načasovaným úspechom?
Samozrejme, že som spokojná, hoci hneď po pretekoch ma mrzelo, že z tohto šampionátu nemám zlato, keďže cesta k nemu bola najmä vzhľadom na výkony tentoraz taká ľahká… Škoda premárnenej šance. Veď na zlato stačilo hodiť 74,29 m, na striebro 73,34 m a bronz bol v Helsinkách dokonca už za výkon pod 72 metrov! Ruska Bulgakovová ho získala za výkon 71,47 m. Preto ma mrzela premárnená šanca na európske zlato (dlhá odmlka). Ale čím som ďalej od tých mojich pretekov, tým som s tým, čo som v Helsinkách dosiahla, spokojnejšia. Postupne mi totiž dochádza, že som iba druhý slovenský atlét, ktorý má od roku 1993 medailu z majstrovstiev Európy! Zároveň som prvou Slovenkou, ktorá na ME po roku 1993 vybojovala medailu. A to je predsa v súčasných zložitých ekonomických podmienkach veľký úspech, nie? (smiech).
Teraz, keď svoje vystúpenie na ME 2012 v Helsinkách máte úspešne za sebou, môžete prezradiť s akými ambíciami ste do dejiska európskeho šampionátu na sever Európy cestovali, čo ste na ME, ktoré boli iba mesiac pred londýnskou olympiádou, chceli dokázať?
V prvom rade som chcela hodiť veľmi ďaleko (smiech). Najďalej v sezóne, čo sa mi aj podarilo! Som šťastná, že na takých veľkých pretekoch som dosiahla sezónne maximum! Podmienky počas súťaže neboli vôbec ľahké. Kruh bol veľmi drsný, mne osobne nie veľmi vyhovoval. Trochu som sa ho obávala. Po druhom finálovom pokuse, ktorým som si vybojovala striebro, som sa chcela ešte zlepšiť, ale už to akosi nešlo… Nedarilo sa mi k tretej otočke pridať štvrtú. Trochu som to z hľadiska techniky uponáhľala…Tie ďalšie pokusy som nedotiahla do konca, bála som sa prešlapov.
Koho zo súperiek ste sa najviac obávali – a čo podľa vás bolo rozhodujúce, že ste sa z ME 2012 vrátili domov so striebornou medailou?
Najväčšou favoritkou na zlato z tohto európskeho šampionátu bola svetová rekordérka Betty Heidlerová z Nemecka. To bola pre mňa – a nie iba pre mňa – najväčšia súperka. Keď vypadla z bojov už v kvalifikácii, čo sa jej už na významnej súťaži veľmi dávno nestalo, začala som uvažovať nad tým, že mám šancu na medailu. Situácia v našej súťaži sa razom zmenila a moje plány spojené s Helsinkami, sa dostali do inej polohy (smiech). Vtedy som už vedela, že ak nedeľňajšiu finálovú súťaž technicky zvládnem, budem mať medailu. Len som nevedela, aký bude mať lesk a hodnotu (smiech).
Európske striebro ste nečakane vybojovali iba dva roky po narodení dcéry Rebeky. Ako sa vám darilo spojiť materské povinnosti s náročnými úlohami vrcholovej športovkyne, reprezentantky a olympioničky?
Budem úprimná, keď som Rebeku čakala, nemyslela som si, že to bude také ťažké. Najmä pokiaľ ide o poriadny spánok. Malá mi ho vôbec nedopraje, stále sa jej musíme venovať. Je ako žihadlo… A navyše je nočný vták. Spávať chodí pomaly až o polnoci… Cez deň ju musíme strážiť, aby niečo pri tom svojom šantení nevyviedla. Ale keď ju vidíte behať po byte, všetko jej odpustíte! Je to náš poklad! Som veľmi rada, že ju máme. Len som si kvôli nej musela trochu inak zorganizovať povinnosti, lebo spojiť materstvo s úlohami špičkového športovca je veľmi náročné… Zatiaľ sa nám to však darí zvládať k spokojnosti všetkých (smiech). Často si ju beriem so sebou na tréning i na kratšie sústredenia. Ťažko znášam odlúčenie od nej. Neviem si na to ešte zvyknúť… Je mi za ňou smutno, hoci vďaka počítaču a internetovému spojeniu sa vidíme veľmi často. Ale to nie je celkom ono… Preto tie návraty domov sú potom oveľa krajšie. Veľmi sa na ňu teším. Veľmi rada sa k nej vraciam (smiech).
Hovoríte, že v čase odlúčenia a vašich športových povinností spolu fungujete cez počítač… Uvedomuje si malá Rebeka to, že má slávnu mamu? Ako na ňu vplýva záujem médií o vašu osobu?
Nie, ona ešte nevníma, že ma slávnu mamu! Jej zatiaľ stačí vedieť to, že jej mama hádže kladivo veľmi, veľmi, ale naozaj veľmi ďaleko (smiech). Aj teraz mi jej nadšenie dodávalo chuť do tréningu i do súťaženia. Ráno pred finálovou súťažou som jej musela sľúbiť, že jej z Helsínk prinesiem medailu (smiech). Preto som mimoriadne rada, že som jej tento môj sľub mohla splniť.
Po tomto (ne)čakanom výsledku na ME 2012 v Helsinkách vás priaznivci určite zahrnuli mnohými gratuláciami, pozdravmi a blahoželaniami? Ktorá gratulácia z nich bola pre vás najkrajšia?
Ťažko vybrať jednu…Bolo ich dosť veľa. Nestačila som na ne ani včas odpovedať (smiech). Ale, ak sa mám rozhodnúť iba pre jednu z nich, tak určite radosť mojej malej, ktorá v nedeľu doma behala po byte a nadšene vykrikovala, že máme medailu! Videla ma totiž v televízii na stupni víťazov, tak bola rada, že máme medailu (smiech). Jej radosť tú moju zdvojnásobila (smiech).
Rozdelenie medailových pozícii bolo presne podľa vašich predpokladov, alebo sa na ME v Helsinkách zrodilo nejaké prekvapenie, s ktorým ste nepočítali?
O nečakanom zlyhaní hlavnej favoritky Betty Heidlerovej sme už hovorili. To bolo jednoznačne najväčšie prekvapenie našej súťaže! Pravda, v tom negatívnom význame slova. Poľke Anite Wlodarczykovej tieto preteky vyšli. Zo všetkých z nás, čo sme boli vo finále, hodila najďalej, takže jej zlato je asi zaslúžené. Moje striebro mohlo byť aj zlato… Chýbalo k tomu málo, ale som rada, že pred Londýnom mám medailu! Hoci som nehádzala podľa mojich predstáv, najmä pokiaľ ide o techniku, kladivo mi lietalo ďaleko. Tento rok určite najďalej. To je signál, že v technike mám ešte rezervy. Myslím si, že mám natrénované viac, ako som v Helsinkách predviedla. Je to šanca smerom k Londýnu. Bronzová Ruska Bulgakovová zaostala za mnou takmer o dva metre. Takže ona ma na 2. mieste ohroziť nemohla. Viac som sa obávala Nemky Kathrin Klaasovej, ktorá ma mohla prehodiť. Ja osobne som lepší výkon čakala aj od Moldavky Marghievovej. Ale v konečnom dôsledku si myslím, že medaily boli tentoraz rozdelené naozaj podľa zásluh. Podľa toho, ktorá z nás sa so súťažou ako vyrovnala (smiech). Nikto z nás však teraz nebude spať na vavrínoch, lebo súťaž na olympiáde v Londýne bude určite o niečom úplne inom…
Keď ste už spomenuli londýnsku olympiádu, s akými ambíciami sa chystáte na ňu? Čo by ste chceli v dejisku OH vo vašej súťaži dokázať? Alebo inak sa spýtame: s čím by ste po skončení olympijskej súťaže bola spokojná?
To je veru ťažká otázka (smiech). Ak som to dobre počítala, v Londýne bude v štartovom poli minimálne o šesť – sedem ťažkých súperiek viac ako bolo v Helsinkách. Pribudnú dve Rusky, dve Bielorusky, Kubánka Morenová, kladivárka z Číny a revanšovať za zlyhanie v helsinskej kvalifikácii sa bude chcieť aj Betty Heidlerová. Z toho mi vychádza, že hody na hranici 70 metrov nebudú stačiť na postup do finále. Preto dúfam, že aj ja hodím v Londýne ďalej ako v Helsinkách (smiech). Lebo podľa mňa už kvalifikácia bude v Londýne veľmi drsná. Osobne očakávam oveľa tvrdšie preteky ako boli tieto helsinské… Aj napriek tomu všetkému by som rada zaútočila na medailu (dlhá odmlka). Verím, že ak budem mať v súťaži kus potrebného šťastia, tak ju môžem mať. Ale bude to veľmi zložité. To si veľmi jasne uvedomujem. Preto v prvom rade hovorím o tom športovom šťastí (smiech).
Keď sme začiatkom mája sondovali u českej olympijskej víťazky v hode oštepom z OH 2008 v Pekingu Barbory Špotákovej, koho pokladá za možného londýnskeho medailistu zo Slovenska, medzi horúcimi adeptmi na medailu povedala aj vaše meno. Čo hovoríte na jej názor? Môže to byť pravda?
Jééj, tak to je od nej veľmi krásne, že mi takto verí (smiech). Jej dôvera ma veľmi potešila. Som rada, že to takto povedala. Chcem ju tiež pozdraviť. Jej slová sú pre mňa veľký záväzok. Ale olympiáda je v tejto chvíli ešte dosť ďaleko a olympiáda je pre nás kladivárky veľmi špecifická súťaž (dlhá odmlka). Ťažko teraz v pokoji a psychickej pohode predvídať, čo sa počas našej súťaže v Londýne všetko odohrá (dlhá odmlka). Podstatné bude ako zodpovednosť za predvedený výkon zakýva s našou psychikou! Na medailu bude treba hodiť okolo 75 metrov. Ak nie aj viac. Ale Špotákovej povzbudenie ma potešilo (smiech). Naozaj. Lebo ona je tiež špičková pretekárka a reprezentantka – a ona najlepšie vie, o čom v súvislosti s olympiádou a súťažou na nej hovorí.
Aký program vás čaká do olympijskej súťaže v Londýne?
Práve teraz po návrate z majstrovstiev Európy ho budeme dávať dokopy. Podľa všetkého sa budem pripravovať doma v Banskej Bystrici, v hre je ešte aj možnosť, že by som absolvovala krátke sústredenie v Nitre. Ešte to všetko musíme prehodnotiť. A tiež by som chcela štartovať na nejakých pretekoch v Európe, nie niekde ďaleko, ale na takom mítingu, kde by sa zišla lepšia konkurencia. Aby som vedela, na čom niekoľko týždňov pred súťažou v Londýne výkonnostne som. Pôvodne sme so sestrami Dankou a Jankou Veľďákovými chceli ešte ísť na krátke sústredenie do poľskej Spaly, ale keďže nechcem tam so sebou ťahať aj Rebeku, budem trénovať doma. Dúfam, že sa v domácom prostredí sa na olympiádu dobre pripravím.
Spomenuli ste účasť na nejakom atletickom mítingu v Európe. Potrebujete takýto súťažný test ešte aj tesne pred londýnskou olympiádou?
Samozrejme. Súťažný test tesne pred olympiádou je pre mňa nevyhnutnosť. Nechcela by som ísť do Londýna bez takejto čerstvej previerky. Preto spolu s členmi môjho realizačného tímu budeme hľadať možnosti, kde by sme sa ešte mohli predstaviť. Vzhľadom na finiš tesne pred olympiádou to nebude jednoduché, lebo voľných termínov na preteky už veľa nie je, ale my niečo vymyslíme…. Pred odchodom do Londýna niekde ešte budem hádzať (smiech). Tesne pred olympiádou potrebujem ešte vycibriť techniku a dovtedy, kým sa bude dať, určite ešte budeme robiť na mojej výbušnosti.
Nestačil by už iba tréning?
Nie, to by bolo pre mňa málo! Ja mám do olympijskej súťaže v kladive ešte šesť týždňov. Dovtedy sa musím niekde predstaviť, aby som si dobre otestovala formu. Musím ešte dovtedy zažiť aspoň jedny ostré preteky! Aby som si pod stresom riadnej súťaže otestovala svoju techniku v kruhu i aktuálnu športovú formu. Ja sa už veľmi dobre poznám – a viem, že žiadny tréning, nech je akokoľvek kvalitný a perfektne pripravený, mi nenahradí riadnu súťaž.
Zhováral sa Štefan Žilka