RÍM 2. apríla (WEBNOVINY) – Tisíce veriacich, najmä mladých, ktorí sa v ten večer a v ďalšie dni modlili na Námestí svätého Petra v Ríme, ho už vtedy považovali za svätca. Videli, ako žil i ako umrel. Dnes je fáma o jeho svätosti v Cirkvi doplnená aj uznaním jeho hrdinského spôsobu života a potvrdením zázraku na jeho príhovor.
„V ten večer, 2. apríla 2005, som chcel na Námestí svätého Petra plný pohnutia vykríknuť: Zomrel svätec!“, priznáva Mons. Slawomir Oder, postulátor kauzy blahorečenia Jána Pavla II., na jednom stretnutí v Ríme. Za ostatných šesť rokov je popri krakovskom kardinálovi Dziwiszovi, dlhoročnom osobnom sekretárovi Wojtylu, druhým z dvoch dôkladných znalcov života prvého slovanského pápeža. „Pre nás je svätý, to sme vedeli už keď zomrel. Ale kauza blahorečenia je kvôli budúcim generáciám, ktoré nebudú môcť stavať na našom dnešnom entuziazme,“ dopĺňa Oder.
Kauza blahorečenia Jána Pavla II., ktorú Vatikán naštartoval len niekoľko týždňov po jeho smrti, sa začínala v bode verejne prejavenej fámy o jeho svätosti. „To zvolanie Santo subito!, vyjadrené na transparentoch, bolo vyjadrením viery veriaceho ľudu. Hovorí sa tomu latinsky sensus fidei. A Cirkev ho prijala. Ale muselo prebehnúť riadne skúmanie podľa noriem, ktoré sám Ján Pavol II spresnil v roku 1983, aby to bolo nielen Santo subito, ale predovšetkým Santo sicuro (bezpečné),“ ujasnil kardinál Angelo Amato počas konferencie k blahorečeniu Jána Pavla II., v piatok 1. apríla na Pápežskej univerzite Svätého kríža v Ríme.
Fáma o svätosti sa v ďalších rokoch prejavovala na jednej strane u bežných veriacich neustálym prúdom návštev hrobu zosnulého pápeža a osobnými i skupinovými modlitbami k nemu, ktoré však nesmeli byť liturgické, iba súkromné. Jednoduchým svedectvom je fakt, že každý deň nechávajú veriaci z celého sveta pri hrobe Jána Pavla II. rôzne lístočky s prosbami. Na druhej strane, u cirkevných úradov, sa podľa kardinála Amata však dbá o to, aby fáma o svätosti nebola len vecou pekných slov, ale odprisahaných vyjadrení očitých svedkov. Pretože Cirkev chce uznať nielen akúsi dobrotu danej osoby, ale jej svätosť. „Nejde o to, či je tu fáma, že bol dobrým kňazom, alebo dobrým otcom rodiny. Ale či bol svätým kňazom, svätým otcom rodiny.“ Preto Cirkev podrobne preskúmala život Jána Pavla II. a Benedikt XVI. potom 19. decembra 2009 vyhlásil, že jeho život je hrdinský, hodný obdivu a nasledovania. Napokon prišiel aj posledný element procesu – uznanie zázraku. Konkrétne uzdravenia francúzskej rehoľníčky Marie Simon-Pierre. Doslova iba niekoľko týždňov po jeho smrti bola po modlitbách k nemu z večera na ráno 3. júna 2005 kompletne a nevysvetliteľne uzdravená z Parkinsonovej choroby.
Po blahorečení 1. mája pribudne nielen v katolíckom svete mnoho ľudí, ktorí budú môcť povedať rovnako ako bývalý hovorca Svätej Stolice Joaquín Navarro-Valls, že na vlastné oči poznali minimálne dvoch-troch svätcov. „Poznal som Josemaria Escrivu, Matku Terezu a Jána Pavla II. a pýtam sa sám seba, čo ich napriek toľkým rozdielnym geografickým, kultúrnym i povahovým okolnostiam spájalo. Bol to fakt dobrej nálady, ich úsmevu. S nikým iným som sa toľko v živote nenasmial, ako s nimi, a to často aj v situáciách, keď by bolo treba skôr plakať.“
Navarro-Valls ďalej v piatok 1. apríla na vyššie spomenutej konferencii vysvetlil, že u Jána Pavla II to nebolo iba čosi povahové, ale priam hlboké, o čom bol presvedčený. Pravda, žitá s radosťou. Pravda o tom, že človeka nemožno pochopiť bez Boha. Ako to povedal aj na stretnutí s mladými v New Yourku v októbri 1979: „Cirkev chce komunikovať Krista. Toto je zmyslom života – poznať Krista.“ A práve táto pravda, podľa exhovorcu Svätej Stolice, priťahovala ľudí, osobitne mladých. „Keď sa mi na Svetových dňoch mládeže dalo uvoľniť, šiel som medzi nich a pýtal som sa, prečo prišli. Ich odpovede sa stále točili okolo troch vecí: Nikto mi nehovoril o týchto veciach, o ktorých hovorí on; neviem, či budem schopný žiť takto eticky, ako on hovorí; a posledná bola veľmi častá – on má pravdu.“
Navarro-Valls poznal zblízka silu osobnosti Jána Pavla II., trávil s ním množstvo neformálnych momentov. A s odstupom času zhŕňa túto skúsenosť slovami: „On sám bol najlepším svedectvom vlastných slov. Jeho gestá, komunikácia s ľuďmi, neboli ničím nacvičeným. Všetko to bolo vyjadrením pravdy. Chcel priblížiť pravdu ku každému. Pre neho komunikovať značilo dať poznať pravdu.“
Keď bude Ján Pavol II. o pár týždňov vyhlásený za blahoslaveného a, predpokladajme, neskôr i za svätého, pre nás, ktorí sme ho vnímali za jeho života, to v podstate nemusí zmeniť nič. Bude záležať od uhla pohľadu. Ako o tom skromne vyznáva aj sám Navarro-Valls. „Keď sa ma len asi tri dni po jeho smrti jedna nemecká novinárka v kolotoči práce pred pohrebom opýtala, či mi Ján Pavol II. nechýba, prekvapil som ju odpoveďou, že nie. A predbehol som jej druhú otázku a dodal som: pred tým som bol s ním denne tak dve až tri hodiny, podľa okolností. Teraz som s ním 24-hodín denne.“
Rastislav Hamráček