Každý hudobný interpret prežíva inak čas pred nahrávaním albumu, počas nahrávania i potom ako je už album na svete a čaká na jeho vydanie. Čo teda prežívaš ty tri dni pred jeho vydaním?
Teraz je to už veľké uvoľnenie, pretože ten album bola jedna veľmi dlhá cesta. Celé sa to komplikovalo, keďže sa nahrávka pripravovala v rôznych krajinách a náročné bolo napríklad prenášať všetky dáta. Firma je na
Slovensku, môj producent je Angličan a mastrovalo sa to v Amsterdame. Teraz som už pokojná. Akurát dnes som sa pozerala na obal, ktorý žiaľ vyšiel veľmi tmavý, no sú tam nádherné fotky. Interpret nikdy vopred
nevie, ako to celé vyjde.
Napriek tomu, že dochádza k týmto transakčným komplikáciám a určite aj zvýšeným nákladom, myslíš si, že sa slovenskému interpretovi oplatí nahrávať v zahraničí ?
Ja si myslím, že sa to oplatí. Kedysi tu fungovali štúdia, no dnes si už veľa vecí robia ľudia sami. V podstate ja sama som toho príkladom. V kuchyni mám rozložené veci, na ktorých nahrávam. Je to pre mňa najpraktickejšie. Jedného dňa možno vydám album, ktorý vznikne u mňa doma v kuchyni. Dnes sú tieto nástroje tak kvalitné, že ľudia si môžu dovoliť nahrať album u seba doma. Myslím si, že čo sa týka takejto produkcie, spojenia netradičného nahrávania s elektronikou, tak bolo v prípade môjho nového albumu veľmi dôležité, aby to bolo správne uchopené. S tou mixážou sme sa trošku hrali. Editovali sme to asi päť týždňov, potom sa to
mixovalo asi dva-tri týždne a potom sa to mastrovalo. Je potrebné nájsť ten správny balans. Práve preto si myslím, že vybavenie štúdii v zahraničí je lepšie.
Ako si sa dostala k producentovi albumu Eddiemu Stevensovi? Môže za to Smasho z Lavagance? (Smasho je nový PR manažér speváčky a zároveň člen skupiny Lavagance, ktorej Stevens nedávno produkoval album I Like This Temper (2009), pozn. Webnoviny)
Áno, dostala som sa k nemu cez neho. Kapela Lavagance našla Eddieho minulý rok. Ja som nikdy nebola fanúšikom internetu, no v poslednom čase som zistila, že je to skutočne úžasné v tom, že človek môže osloviť rôznych ľudí. Hranice prestali existovať. Každý si teraz môže zavolať muzikantov, ktorí pracujú s veľkými interpretmi. Často sú títo ľudia veľmi otvorení a ochotní spolupracovať. Keď bol Eddie v Bratislave, tak mu Smasho dal môj album Shine. Napísal mi potom e-mail, ja som mu odpovedala, stretli sme sa na pive a už to bolo.
V čom bol hlavný rozdiel medzi jeho prístupom a prístupom ľudí, s ktorými si spolupracovala na predchádzajúcich nahrávkach?
Vo všetkom. Eddie je zázrak. Je veľmi otvorený. Nezažila som ani raz, aby v štúdiu na niečo tlačil. Nehovorí po slovensky, iba trochu po poľsky (smiech), a tak som nikdy nerozumela tomu, ako je možné, že úplne presne
chápe skladby. Cítil tú hudbu, aj keď nerozumel slovám. Eddie nejde po forme, ale skôr hľadá hĺbku. Snaží sa používať iné prístupy, odlíšiť jednotlivé piesne.
Skladby na tvojom novom albume Krajina Rovina (2010) sa skutočne odlišujú od tvojej doterajšej tvorby i produkcie iných slovenských interpretov. Spev prichádza často po inštrumentálnom úvode až po niekoľkých minútach. Piesne sú pomerne dlhé. Bol to zámer alebo náhoda?
S Eddiem sme sa stretli počas toho, ako bol na svetovom turné so Zero 7. Absolútne to spočiatku nevyzeralo, že by sa nám nakoniec podarilo dohodnúť spoluprácu, samozrejme z časových dôvodov. My všetci sme mali asi šesť dní voľna v novembri. Vtedy som si povedala: ‚Okay, poďme to teraz nahrať‘. On zrazu povedal, že príde. Priletel z Berlína do Prahy, odtiaľ sme ho viezli na Moravu a tam sme nahrali za päť dní album. Potom šiel z Brna do Prahy a odtiaľ do Izraela opäť hrať so Zero 7. Malo to veľmi rýchly sled. Celé to bolo organické, na formy sa nekládol veľký dôraz. Pôvodne sme uvažovali, že tie skladby budú kratšie. Nakoniec, keď sme to počúvali, mi povedal, že je mu to ľúto strihať. Niekto povedal, že je to štúdiový jam, no ja by som to tak nenazvala. Sú tam totiž melódie, tie skladby je tam jednoducho cítiť.
Nemalo s touto verziou nahrávky problém vydavateľstvo?
Vydavateľstvo s tým trošku malo problém. Na slovenské pomery to totiž nie je bežný album. Takúto nahrávku si nedovolí urobiť interpret, ktorý sa pohybuje v bežných mainstreamových hraniciach. Myslím si, že prvé reakcie
boli veľmi kontroverzné. Niektorí tvrdili, že je to moja najintímnejšia platňa, iní, že je to úplne šialené a dejú sa tam rôzne veci. Je pravda, že sme tam použili napríklad čínske hračky, ktoré sme kúpili v Hranici na Morave v jednom čínskom obchode. Možno to pre niekoho bude naozajstný šok. Po trinástich rokoch fungovania v istých hraniciach som ale mal chuť urobiť niečo iné a prípadne aj riskovať.
Súhlasíš teda, že bolo pre teba prirodzené po množstve získaných cien, úspešných turné, posunúť sa smerom k slobodnejšej tvorbe?
Presne tak. Kedy, ak nie teraz. Povedzme si to rovno – mňa už nebaví púšťať sa do albumu, ktorý tu už bol. Napísala som relatívne jednoduché pesničky, ktoré sú slovenské, no mala som chuť sa pustiť zároveň aj do
niečoho nového. Som presvedčená, že je to správne aj keď mi to zatvorí nejaké brány a nebudem mať poslucháčov od šiestich do osemdesiatich rokov.
Chcela by si aj v budúcnosti tvoriť albumy v zahraničí a prípadne si zopakovať spoluprácu so Stevensom?
Pre mňa to bol krásny posun. Stále mám v hlave, že by som s Eddiem chcela urobiť anglickú dosku. Išla by som možno úplne iným smerom. Toto mala byť platňa, ktorá prinesie slovenské texty, slovenskú melodiku a realitu. Do
konca roka chcem napísať nejaké anglické skladby a poslať ich Eddiemu.
Obal nahrávky Krajina Rovina (2010) zdobia fotografie od Laury Braun. Kto je Laura Braun a ako si sa k nej dostala?
K tejto spolupráci došlo veľmi zvláštnym spôsobom. Obal na album som mala nafotiť doma na Slovensku, kde bolo už všetko pripravené. Pre vulkanický oblak som však z Britských ostrovov nemohla odletieť. Prišiel oblak,
prestali lietať lietadlá a ja som musela zostať 10 dní v Londýne. Vzhľadom na to, že sa blížili termíny, musela som nájsť fotografa alebo fotografku, ktorý by to nafotil priamo v Anglicku. Cez mojich slovenských kamarátov
som sa dostala k Zuzane Flaškovej – kurátorke jednej londýnskej galérie. Tá mi našla Lauru. Trochu ma mrzí, že tie fotky nakoniec nevyšli podľa mojich predstáv.
Už štyri roky pendlujem medzi Slovenskom a Anglickom. Domov nemám nikde. V Bratislave mám prenajatý byt, vlastne teraz sa sťahujem. Nájom mi nedávno skončil aj v Londýne, takže momentálne mám škatule po celom Londýne u svojich kamarátov. Je to zaujímavý život.Jana Kirschner
S novými štúdiovými albumami takmer vždy prichádzajú aj videoklipy k jednotlivým singlom. Čo sa v tomto smere chystá pre tento album?
Ja sa strašne bojím vizuálnych vecí. Naozaj, čo sa týka hudby, tak tomu sa rozumiem, ale pri vizuálnych veciach to tak nie je. Niekedy mám chuť vziať do rúk kameru a urobiť si ten klip doma. Rozmýšľam ale, že nájdem skupinu mladých ľudí, ktorí majú čo povedať a chcú sa týmto spôsobom prezentovať. Tie pesničky sú veľmi obrazové. Dokonca v skupine padla aj myšlienka, že by sme to celé mali sfilmovať, no na to asi nebudú peniaze. Možno niečo vyjde ako filmová hudba. Z Česka už niekoľko ľudí prejavilo záujem použiť skladby z nej vo filme. Uvidíme.
Ak by teda vznikol videoklip, tak by bol na prvý singel Keby si bol môj?
V súvislosti s touto piesňou som mala takú predstavu, že by som bola kamionistka, ktorá po večeroch chodieva tancovať (dlhý smiech). Klip by som ale chcela urobiť aj na pesničku Krajina rovina. Poznám ľudí, ktorí robia dokumenty a práve táto skladba by mohla byť podaná takou dokumentárno-filmovou technikou. Celý tento album, ale nevnímam ako kolekciu singlov. Je to pre mňa jeden veľký projekt.
V lete budeš hrávať na rôznych, komerčných i nekomerčných hudobných podujatiach. Čo myslíš, že s ľuďmi tvoj nový album spraví?
Na festivaloch je to zložitejšie. Repertoár budeme určite prispôsobovať. Budeme voliť kompromis. Platňová forma je predsa iná ako koncertné prevedenie. Vrcholom toho celého bude slovenské turné, ktoré plánujeme
na október až november. Chcela by som vytvoriť predstavenia s množstvom akustických nástrojov, perkusií. Možno to nebudú masovky, teda určite to nebudú masovky, ale chcem, aby si to ľudia pozreli s vedomím, že zažijú niečo nové. Budem hrať aj na sérii koncertov na českých hradoch s názvom Hradologie. Sú to nesmierne príjemné akcie, pretože je to v krásnom priestore a je to veľmi intímne, také šansónovo-folkové.
Pripravuješ niečo špeciálne aj na koncert na festivale Pohoda, prípadne augustové vystúpenie pred speváčkou Sinéad O’Connor?
Určite. Pohoda je pre mňa každý rok veľmi dôležitá. Minulý rok sme na nej nehrali, lebo som si povedala, že tam chcem vystúpiť až keď budem mať niečo nové. Je to ale vrchol festivalovej sezóny na Slovensku pre väčšinu
muzikantov a tak by som určite chcela pripraviť niečo iné.
Je o tebe už niekoľko rokov známe, že svoj domov máš na Slovensku, aj v Anglicku. Kde si teda v súčasnosti skutočne doma?
Už štyri roky pendlujem medzi Slovenskom a Anglickom. Domov nemám nikde. V Bratislave mám prenajatý byt, vlastne teraz sa sťahujem. Nájom mi nedávno skončil aj v Londýne, takže momentálne mám škatule po celom Londýne u svojich kamarátov. Je to zaujímavý život. Zatiaľ ma cestovanie baví, neviem si predstaviť, že by som zostala na jednom mieste. Na Slovensku som stále veľmi rada. Mám tu kamarátov, ktorí mi v Londýne veľmi chýbajú. Avšak vždy keď som tu dlhší čas, tak sa potrebujem ísť niekam von nadýchnuť.
Nadobúdaš pocit, že chceš zrazu vypadnúť často?
Keďže veľa hrám a s kapelou veľa cestujem, tak ani nie. Práve koncertovanie má pre väčšinu muzikantov najväčší zmysel. Turné je jednoducho náš život, akákoľvek realita nás totálne zabíja. Teraz v lete toho opäť bude veľa, takže sa nebojím, že by som sa nudila. Najbližšie hráme v Hnúšti, potom pôjdem do Banskej Štiavnice za rodičmi a potom na výlet do Poľska.
V minulosti si často spolupracovala s českými interpretmi, nechystáš niečo podobné aj teraz?
Moja najobľúbenejšia spolupráca bola vždy s Petrom Hapkom. Je to človek, ktorému úplne rozumiem napriek tomu, že generačne sme veľmi vzdialení. Je medzi nami prepojenie, ktoré je ľudské a funguje. On ale veľa netvorí, no dúfam, že s ním i jeho kolegom Horáčkom ešte čosi nahráme. Okrem toho mám vyhliadnutú Ivu Bittovú. Mám ju veľmi rada, poznáme sa dlhé roky a veľmi by som s ňou chcela niečo natočiť, tak dúfam, že sa to podarí.
Zhováral sa Ján Papač