Bojnický rodák Peter Kováč (30) kulturistikou žije naplno už od 15 rokov. Člen klubu SP Styling Valča pracuje ako osobný tréner vo fitnes centre v Prievidzi, kde vlastní aj obchod s kulturistickými potrebami. A popri tom zverenec trénera Svetozára Pavlíka stíha aj naplno trénovať. Doteraz bol bronzový na ME 2014 v Santa Susanne. V roku 2015 opäť v Španielsku zažil vysnívaný debut na MS mužov. Jeho premiéra na MS mala senzačne strieborný lesk. Peter Kováč prišiel domov ako čerstvý vicemajster sveta v hmotnosti do 95 kg.
V roku 2014 na ME ste v Santa Susanne získali bronz, o rok neskôr ste sa z MS v Španielsku vrátili domov ako čerstvý vicemajster sveta. Čakali ste takýto výrazný posun vo vašej kariére?
Nie. Vôbec. Pred súťažou som si v duchu hovoril, že ak postúpim do šesťčlenného finále, tak budem maximálne spokojný. Nečakal som ani takú veľkú konkurenciu. Bolo nás totiž dvadsaťštyri borcov. Bol to môj prvý štart na MS. Prežíval som pocity debutanta. A nebolo to všetko jednoduché (smiech). Viete, keď som videl pri rozcvičke pred elimináciou svojich súperov, nebol som si istý, či do toho finále vôbec postúpim. Všetci okolo boli fakt dobrí (smiech).
Nakoniec z toho bolo striebro, keď vás 14 bodov delilo od prvej priečky, na ktorej skončil suverénny Poliak Szymon Lada. Čo vám podľa vás chýba k tomu, aby ste v budúcnosti ten kulturistický trón v hmotnosti do 95 kg obsadili práve vy?
Ťažko povedať. Niekoľko dní po samotnej súťaži som nevidel žiadne fotografie z nej, ani videozáznam. Dostal som sa k tomu až s veľkým časovým odstupom. Ťažko povedať, čím vlastne rozhodcov presviedčam, že somfakt dobrý v tom, čo robím (smiech).. Ja sa na pódiu nevidím, neviem, čo rozhodcov na mne zaujalo, a čo nie (smiech). Určite je však ešte stále čo na mojej postave zlepšovať. Mám ešte na čom pracovať. V mojom prípade mám na mysli najmä hornú časť tela, aby sa časom vyrovnala spodnej. Ak to dokážem, potom to určite už bude lepšie.
Generálny sekretár Slovenskej asociácie kulturistiky, fitnes a silového trojboja (SAKFST) Ladislav Meško tvrdí, že výkladnou skriňou špičkového kulturistu sú najmä nohy. Práve tie sú vašou silnou stránkou. Ako ste k ním prišli? Ako sa vám podarilo vytrénovať ich do takých obdivuhodných objemov?
Samozrejme, niečo je aj vec genetiky. Tvar svalov, ktorý robí tú visáž… Niečo som zdedil po otcovi, ktorý bol dlhé roky baníkom v Prievidzi a zápasníkom tamojšieho oddielu, ktorý sa tiež volal Baník. Voľakedy to bola československá špička v tomto športe. Ale, keď sa pýtate na tie nohy, dlhé roky im dávam v príprave poriadne zabrať. Základom sú drepy s činkami. Od pätnástich rokov im dávam v tréningu poriadne zabrať. Stále tvrdo trénujem, nedaroval mi ich nikto iba tak, pre modré oči… Nič v živote som nedostal zadarmo. Ani moje dobre vypracované nohy. Nie sú fakt zadarmo (smiech).
Mnohí kamaráti vás medzi sebou volajú Godzila. Ako ste k nej vlastne prišli? Kto je autorom tejto vašej prezývky?
Prvýkrát som si to prečítal v slovenských kulturistických časopisoch. Vraj Peter „Godzila“ Kováč. Ani dobre neviem, čo alebo kto tá Godzila bola. Vychádza mi to na nejakú obludu, ktorá mala obrovské nohy (smiech). A možno sa mýlim. Nepatrál som po tom. Zobral som to ako hotovú vec. Tak ma nazval Andrej Mozoláni. Tí, čo mi to meno dali, asi vedeli, čo robia. A vedeli aj to, prečo to robia (smiech).
Kto je váš kulturistický vzor? Ľudia, ktorí vás dobre poznajú, tvrdia, že veľmi veľa ste sa naučili od bývalého majstra sveta v hmotnosti do 90 kg Mariána Čambala. Je to pravda?
Áno je. Marián Čambal je môj dobrý kamarát. Marián je jediný slovenský kulturista, ktorý sa ideálne ´trafil´ do kategórie do 212 libier medzi profesionálmi. To je do 96,2 kg. Úplne tam zapasoval. Aj preto je jediným Slovákom, ktorý sa môže výrazne presadiť medzi ´profíkmi.´ Táto kategória mu sedí absolútne presne. Verím, že raz urobí medzi profesionálmi veľmi dobrý výsledok.
Ako dlho sa venujete športovej kulturistike?
S malou prestávkou cvičím od svojich pätnástich rokov. Bol tam menší výpadok, keď som bol na vojenčine. Potom som sa venoval robote. Nemohol som trénovať. V silovej kulturistike súťažím od roku 2008 v jednom kuse. V prvých rokoch kariéry som sa venoval klasickej kulturistike, no už pomaly siedmy rok bojujem o medaily a iné pocty v silovej kulturistike. Tá sa viac hodí k môjmu naturelu.
Prečo ste si zo všetkých športov vybrali práve toto náročné odvetvie?
V Diviakoch nad Nitricou, odkiaľ pochádzam, som mal posilňovňu hneď vedľa domu. To bol tiež jeden zo silných impulzov, prečo som začal pravidelne cvičiť. Ale musím aj to povedať, že ak by som nemal kamaráta, ktorý ma na cvičenie nahovoril, určite by som dnes nebol vicemajstrom sveta. Viete, cvičenie v posilňovni ma čoraz viac bavilo. Našiel som v ňom veľkú záľubu a ostatné už vlastne išlo ďalej takým samospádom (smiech). Najmä, keď som si vyskúšal prvú oficiálnu súťaž – a bol som na nej úspešný. To bol impulz, aby som išiel ďalej.
Váš otec bol v Prievidzi baníkom a dlhoročný zápasníkom tunajšieho oddielu Baník. Nemali ste ambície pokračovať v rodinnej tradícii? Nechceli ste si to tiež skúsiť na zápasníckej žinenke?
Nie. Vtedy, keď on začínal so zápasením, bola iná doba. On bol baníkom, fáral do bane, skúsil tvrdú robotu. A nepodajný bol aj na žinenke. Veľký bojovník. Veľmi si vážil, čo mu klub umožnil. Bol rád, že ako baník nemusí ísť na základnú vojenskú službu, dostal od bane byt, nenávratnú pôžičku. Bolo jasné, že pri zápasení zostane. Jednoducho, on sa v tomto športe našiel. Ja som vždy inklinoval k inému druhu športovania. Ja som sa chcel pripravovať sám, nepotreboval som k tomu klub. Mne stačilo, že som cvičil s kamarátom, ktorý ma na kulturistiku nahovoril.
Keď ste začínali, prišlo vám niekedy na um, že raz môžete byť vicemajstrom sveta?
Absolútne nie. Fakt som nikdy netušil, že to raz dotiahnem až tak ďaleko.
Čo bol vlastne váš kulturistický sen?
Keď tak teraz nad tým všetkým rozmýšľam, tak asi záujem neustále sa zlepšovať. Vždy som chcel byť lepší a lepší. A darilo sa mi to. Takže aj u mňa platí, že s jedlom rastie chuť. Asi mi teraz neuveríte, ale ja som na každej súťaži, na ktorej som sa doteraz zúčastnil, postúpil minimálne do finále. Nikdy som nebol horší ako šiesty. A skoro vždy to bola medaila. Práve to ma veľmi silno motivovalo. Úspechy na súťažiach ma neustále posúvali ďalej. Tie boli pre mňa takým dobrým hnacím motorom. Vždy som bol vo finále. To bolo fakt super (smiech).
Peter existuje vo vašom obľúbenom športe niečo také, čo neznášate, čo nemáte radi?
Viete, tvrdý tréning ma baví. O tom som vám už hovoril. Tvrdú diétu si musí každý kulturista, ktorý chce byť na súťažiach úspešný, jednoducho odtrpieť. Musí vedieť, čo si môže dovoliť – a čo už nie. Disciplína je v kulturistike základ úspechu. Ale nie iba pri tréningu a stravovaní, ale vo všetkom. Musíte vedieť, čo chcete dokázať. Musíte mať jasno v tom, prečo to vlastne robíte (krátka odmlka). Ale aby som odpovedal na vašu otázku: nenávidím holenie tela pred súťažou. To mi teda vôbec nevonia (smiech). Ale patrí to k nášmu športu. Kulturistiku však milujem. Je to už môj životný štýl. Chcem sa stále posúvať ďalej. Beriem to tak. Aj preto po veľkej súťaži sotva päť dní dokážem vydržať bez cvičenia, bez návštevy posilňovne alebo fitnes centra. Stále si kladiem pred seba nejaký veľký cieľ, ktorý chcem dosiahnuť. Stále mám pred sebou métu, v ústrety ktorej postupnými krokmi idem. Aj keď mnohokrát veľmi pomaly, ale isto. Ja viem byť trpezlivý.
Štefan Žilka