Ako si spomínate na ten nešťastný moment, pri ktorom ste si zlomili dve záprstné kostičky?
Bol to dlhý tréning, ktorým som chcela ukončiť rok 2009. Cítila som sa veľmi dobre, bez problémov som vybiehala aj stŕme stúpania. Už bol vlastne koniec a vracali sme sa s mojím manželom Danielom, ktorý je zároveň mojím kondičným trénerom, do hotela. Ešte sme uvažovali, že to zoberieme dole po zjazdovke, ale nakoniec sme sa rozhodli ísť dookola po jednoduchšej trase. Asi kilometer pred hotelom som v nevinne vyzerajúcom klesaní zrazu spadla. Priznám sa, doteraz neviem, čo sa to tam vlastne stalo. Bol to jednoduchý kopček, ktorý musí zvládnuť aj malé dieťa. Viem len, že som padla dopredu. Ruka mi hneď opuchla a vedela som, že je zle.
Rakúski lekári majú s podobnými úrazmi veľké skúsenosti. Mali ste šťastie, že sa vás v nemocnici v Linzi ujal známy chirurg Eduard Sporer.
Ponúkol mi dve verzie liečby. Prvá spočívala vo fixovaní ruky, rehabilitácia by trvala šesť týždňov. Druhou alternatívou bola operácia, v takom prípade by sa liečenie malo skrátiť na dva týždne. Ani chvíľu som neuvažovala, ktorá možnosť je pre mňa výhodnejšia.
Nebol to však jednoduchý zákrok. Operovali vás v úplnej anestézii.
Kostičky mi spevnili kovovými drôtmi. Príjemne ma prekvapilo, že v nemocnici vedeli, kto som. Vďaka dobrým výsledkom, ktoré som v pretekoch pred Vianocami mala, ma poznali. Doktor Sporer bol po operácii optimistom, tvrdil, že všetko dopadlo dobre.
Zdá sa, že sa nemýlil.
Presne tri týždne po tom nešťastnom páde som už absolvovala prvé preteky Svetového pohára v talianskej Anterselve. To už som mala za sebou niekoľko tréningov. Bolo z toho dvadsiate miesto v šprinte a sedemnáste v stíhačke. Bežala som tam s otejpovanou rukou a špeciálnou rukavicou. Snažila som sa najmä vyhýbať kontaktu s ostatnými pretekárkami, aby som náhodou nespadla a nenarazila si boľavú ruku. S dosiahnutým výsledkom som pomerne spokojná. Zašla som najlepšie, ako som mohla. Presvedčila som sa, že už sa to vracia do starých koľají. Zlomená ruka síce stále obmedzovala správne pohyby paličky, ale stále sa to zlepšuje.
Na záverečné sústredenie pred odchodom do Vancouveru ste sa vrátili na miesto činu – do Obertilliachu.
Denne som tam spolu s mojím manželom Danielom trénovala rýchlosť aj silu. No a samozrejme streľbu. Tá je veľmi dôležitá. Ľavou rukou totiž držím pušku. Našťastie, tam ma to vôbec neobmedzuje, streľba mi ide.
Do Kanady idete aj so svojím manželom Danielom. Ako ste to vyriešili so svojím synom Jelisejom? On predsa s vami ísť nemohol.
Sústredenia v Obertilliachu absolvoval s nami. Teraz bolo pre mňa aj pre neho veľmi ťažké rozlúčiť sa. Musela som mu pred odchodom veľmi dlho vysvetľovať, prečo ja aj s jeho otcom odchádzame a on musí ostať doma so starými rodičmi. Verím, že to v tej svojej detskej hlavičke pochopil.
Na čo si vy osobne na olympiáde trúfate?
Všetko sa ukáže po prvej disciplíne – rýchlostných pretekoch. Tam sa totiž bojuje aj o čo najvýhodnejšiu pozíciu do stíhačky. Potom prídu na rad vytrvalostné preteky. V mojej najobľúbenejšej disciplíne – pretekoch s hromadným štartom môže nastúpiť iba prvých pätnásť pretekárok zo Svetového pohára a ďalších pätnásť najlepších z prvých troch pretekov na olympiáde. Ja som po zranení musela vynechať niekoľko pretekov a vypadla som z najlepšej pätnástky. Musím teda nazbierať čo najviac bodov, aby som sa vôbec kvalifikovala do pretekov, v ktorých som vlani získala striebro.
Čím sú preteky s hromadným štartom pre vás také lákavé?
Sú to asi najspravodlivejšie preteky. Začíname všetky z jednej čiary. Je to iné ako v stíhacích pretekoch, kde sa pretekár musí vyrovnať aj s hendikepom, s ktorým do pretekov ide. Mám v nich možnosť bojovať so súperkami plece pri pleci. Tam nielen diváci, ale aj pretekári vidia, ako na tom v každom momente sú. Je to naozaj súboj priamo na trati aj na strelnici.
Ako sa vyrovnávate s psychickým tlakom najmä zo strany médií, ktoré vás pasujú do pozície nádejnej medailistky?
Snažím sa nevšímať si to, ale nie vždy sa mi to darí. Medailu nemôžem dopredu sľubovať. Môžem však všetkých ubezpečiť, že budem bojovať zo všetkých síl.
Zhováral sa Zdeno Suchý