LONDÝN: Nespokojní študenti sa postavili na odpor

Bez názvu
Foto: Thijs Gerbrandy

Dnešnej mladej generácii je často vyčítané, že jediné, čo robí, je sedí pred facebookom celé hodiny, nadšenie prejaví len keď vyjde nový Harry Potter film a politické dianie sleduje s čírou apatiou. Ak ho vôbec sleduje. Udalosti vo Veľkej Británii za posledných pár týždňov tieto tvrdenia vyvrátili a mladá generácia dokázala, že facebook sa dá využiť na organizáciu masy ľudí, že namiesto premiéry Harryho Pottera strávi večer radšej prípravami transparentov, a že sa o politické dianie nielen zaujíma, ale dokáže sa na ňom aj aktívne participovať.

V Británii sa bude šetriť na vzdelaní

Študenti v Londýne protestovali proti zvyšovaniu š
Foto: Thijs Gerbrandy

Toto všetko dokážu študenti, keď cítia, že niekto ohrozuje ich právo na vzdelanie a keď ten niekto je koaličná vláda Konzervatívcov na čele s premiérom Davidom Cameronom a Liberálnych Demokratov s Nickom Cleggom, ktorá sa rozhodla siahnuť na štátne príspevky na niektoré sektory. Iste, v čase krízy sa musí šetriť, tak tvrdili naše staré mamy a zopár ďalších ekonómov, o ktorých sa vláda oprela, ale oni sa rozhodli šetriť na vzdelaní. Rozpočet na školstvo sa zníži o priemerne 40 % počas nasledujúcich štyroch rokov. Strhávať sa bude však nerovnomerne, zatiaľ čo vedné odbory budú zasiahnuté minimálne, z príspevkov od štátu na umenie a humanitné smery ubudne o 80 až 95%. Lenže odniekadiaľ peniaze musia prísť a aj na to mala vláda odpoveď. Peniaze do univerzít pôjdu od študentov a tak na základe nezávislého odborného posudku v Browne Report Dolná Snemovňa Parlamentu odhlasovala v štvrtok 9. decembra zvýšenie školných poplatkov medzi 6,000 až 9,000 libier, s tým, že univerzita si môže určiť výšku sama, podľa toho, ako vysoko si cení kvalitu vzdelania, ktoré poskytuje. To znamená, že prvých 20 najlepších univerzít vo Veľkej Británii automaticky pôjde po tej najvyššej čiastke. Okrem iného sa vláda rozhodla ušetriť 550 miliónov libier a zrušiť EMA, čo je podpora stredoškolských študentov vo veku 16-18 z nižších sociálnych vrstiev, ktorí si týmto spôsobom môžu šetriť na vysokoškolské výdavky bez toho, aby pracovali a vynechávali hodiny.

Aj keď Konzervatívci nemajú mnoho zástancov v rade rozhnevaných študentov, pravda je taká, že ich hnev sa otočil na Liberálnych Demokratov. Slogan „Nick Clegg ukradol môj hlas“ zarezonoval za posledných pár týždňov tisíc ráz. Niet sa čomu čudovať, 48% študentov volilo Liberálnych Demokratov aj na základe toho, že Nick Clegg sľúbil v svojej predvolebnej kampani, že bude hlasovať proti zvýšeniu univerzitných poplatkov. Argument, že Parlament je dominovaný Konzervatívcami, ktorých si ľudia sami zvolili a preto sa teraz nemajú čo sťažovať, ťažko uspeje, pretože Konzervatívci boli skutočne opatrní a v ich manifeste uviedli, že v oblasti školstva len ďalej preskúmajú Browne Report a jej následky. Študenti ďalej poukazujú na vysoké náklady vojny v Iraku a daňové úniky veľkých korporácii ako je Vodafone alebo Top Shop.

Ako si teraz študenti budú môcť dovoliť Rokfort?

Študenti v Londýne protestovali proti zvyšovaniu š
Foto: Thijs Gerbrandy

Odkedy bol stanovený oficiálny dátum hlasovania v Parlamente, študenti zorganizovali štyri veľké demonštrácie v spolupráci s Národnou Úniou Študentov. Priebeh bol vždy rovnaký: v danú hodinu, zvyčajne o jedenástej sa študenti stredných škôl zdvihli zo stoličiek spoza školských lavíc a v pokoji opustili školské priestory, pričom si nezabudli vyzdvihnúť transparenty. Počet protestujúcich spravidla závisel od regiónu a od taktiky školy ako odradiť študentov od účasti na proteste. Čím viac študentov zo sociálne nižšej vrstvy, závislých na EMA, tým viac z nich protestovalo, aj napriek neautorizovanej absencii. Univerzitní študenti sa zvyčajne stretli pred hlavnou bránou centrálnej budovy a odtiaľ pochodovali spolu. V Londýne sa demonštranti koncentrovali na dôležitých historických a dopravných bodoch: pred Westminsterom, na Trafalgarskom Námestí, v St. James´s Park.

Média horlivo prirovnávali demonštrácie k študentským protestom v roku 1968, s tým rozdielom, že študenti už necitujú Che Guevaru, ale Harryho Pottera. Skutočne, transparenty vyvolávali úsmevne reakcie:

„Tak najprv sa dozviem, že Dobby zomrel, a teraz toto?“

„Ako si teraz budem môcť dovoliť Rokfort?“

„Tak toto by Dumbledore nikdy nedovolil!“

„Nemôžem si dovoliť 30 tisicový dlh, tak budem striptérka!“

„Nick Clegg raz zomrie, lebo lekár, ktorý by mu zachránil život si nemohol dovoliť univerzitu!“

Okupácia ako spôsob protestu

Žiaden terajší univerzitný študent nebude zasiahnutý zvýšením školských poplatkov, pretože do konca štúdia bude platiť sumu, ktorú platil prvý rok nástupu na univerzitu. Zo solidarity však univerzitní študenti celkovo až z 25 univerzít šli do okupácie ako spôsob protestu. Okupácia spočíva v tom, že skupina študentov obsadí dôležitú miestnosť na univerzite, zvyčajne prednáškovú halu a túto miestnosť okupuje 24 hodín denne a neopustí ju, dokiaľ požiadavky tej skupiny nie sú splnené. Účelom okupácii je vyvinutie nátlaku na manažment univerzít, aby vyjadrili verejné odsúdenie nového zákona. Väčšina dekanov a profesorov má politické konexie a ich odborné slovo zaváži veľa v politickej debate. Okrem tohto ultimátneho cieľu sa študenti rozhodli okupovať aj preto, aby sa otvorilo debatné fórum a aj ostatní študenti sa zapojili do diskusie o ideológii vzdelania, či je to právo alebo privilégium.

Študenti v Londýne protestovali proti zvyšovaniu š
Foto: Thijs Gerbrandy

V priebehu dvoch týždňov študenti okupovali Oxford, UCL, Manchester University, SOAS, King‘s College London, Cambridge, Warwick a mnoho ďalších. Okupanti napochodovali do auditória so spacákom v jednej ruke a s laptopom v druhej, rozdelili sa do pracovných skupín, založili twitter a facebook skupiny, blogy, rozposlali elektronické poznámky svojim priateľom, pozvali si profesorov zo svojej a spriatelených univerzít na diskusie a prednášky, vyrobili si transparenty a odekorovali miestnosť, ktorú okupovali. O požiadavkách a významných rozhodnutiach sa demokraticky hlasuje na valnom zhromaždení, ktoré sa koná aspoň raz denne. Niektoré okupácie prebiehali veľmi pokojne, ako napríklad na King‘s College London, kde manažment prejavil toleranciu voči tejto aktivite, inde sa manažment postavil na silný odpor a na UCL okupanti museli trpieť niekoľkohodinový požiarny alarm, ktorý ich mal vypudiť z miestnosti alebo súdnu žalobu na nezákonné okupovanie univerzitných priestorov. UCL žiadala o súdne vysťahovanie študentov, ktorí sa bránili článkom 10 a 11 Európskej Konvencie Ľudských Práv. Na Oxfordskej univerzite manažment chcel fyzicky vypudiť študentov z knižnice, ktorí sa museli zabarikádovať, aby sa k nim nedostali.

Keď sa pokojná demonštrácia zmení v násilie

Bohužiaľ, demonštrácie vždy skončili vandalizmom, násilím, policajnou brutalitou a zatýkaním. V mase 30-tich tisíc ľudí je vždy ťažké určiť, kto to začal, je však dôležité zdôrazniť, že na protestoch sa nezúčastnili len študenti, ktorí sa prišli vyjadriť pokrikmi a spievaním, ale aj anarchistické skupiny a rozhnevaní jedinci, ktorí neprišli za účelom protestu. K násiliu vždy dochádzalo až k neskorším hodinám, v čase, keď polícia použila jednu zo svojich taktík, (ku ktorej sa údajne uchyľuje až keď niet inej možnosti) a to zatarasenie všetkých možných prístupových bodov k demonštrácii tak, že nikto nesmie dnu a ani von.

Problém nastáva, keď sa uzimení protestujúci v chladnom decembrovom počasí za tmy snažia dostať domov a zistia, že každý možný bod je zatarasený ľudskou barikádou ozbrojených a ohelmovaných policajtov. Masa ľudí sa začne tlačiť a posúvať, na čo policajti reagujú potlačením a začne teda biť obuškom prvý rad, ktorý je najbližšie k nemu.

Študenti v Londýne protestovali proti zvyšovaniu š
Foto: Thijs Gerbrandy
Študenti v Londýne protestovali proti zvyšovaniu š
Foto: Thijs Gerbrandy
Študenti v Londýne protestovali proti zvyšovaniu š
Foto: Thijs Gerbrandy
Študenti v Londýne protestovali proti zvyšovaniu š
Foto: Thijs Gerbrandy
Študenti v Londýne protestovali proti zvyšovaniu š
Foto: Thijs Gerbrandy

Posledná demonštrácia, keď študenti čakali na hlasovanie v Dolnej Snemovni mala nečakanú eskaláciu. Keď sa dav zväčšoval a hlasy mocneli, polícia sa snažila oslabiť protestantov a urobil nájazd koňmi rovno do centra davu, na čo sa ľudia rozbehli a masa sa rozdelila na dve časti. Policajti zatarasili východy za pokriku demonštrujúcich „Hanba vám!“ a snažili sa ľudí nasmerovať cez jediný možný východ a presunúť ich na nábrežie Temžy, odkiaľ sa mali pokojne rozísť domov. Ľudia však chceli počkať na hlasovanie na stiesnenom Parlamentnom Námestí. Okolo štvrtej hodiny večer zima prituhla a tma padla na námestie, ktoré bolo nedostatočne osvetlené pouličnými lampami alebo občasným svetlom z helikoptéry, ktorá snímala demonštráciu zhora, a tak si skupinka v strede námestia rozhodla rozložiť oheň z okolitých odpadkov. Oheň sa rýchlo rozpálil na vatru, v mnohých vyvolal pocit hrôzy a horel, až do chvíle, kým Dolná Snemovňa neodhlasovala zvýšenie vysokoškolských poplatkov. Trvalo celých pätnásť minút, kým sa najnovšie správy rozšírili medzi demonštrantov. Najprv to vyzeralo, že žiadna reakcia nasledovať nebude, že ľudia sklamane opustia námestie, ale polícia nikoho nepúšťala von a po ďalšej štvrťhodine nastal vandalizmus. Jedna skupinka rozbila okno ministerskej budovy, druhá pograffitovala steny najvyššieho súdu. Medzičasom zásahová jednotka dorazila, zatkla výtržníkov a rozostavila sa pred vládne budovy.

Demonštranti sa rozpustili a okupanti opustili svoje univerzity, keď parlament odhlasoval nový zákon. O prehre však nesmie byť ani reči, lebo rozdiel bol len 21 hlasov v porovnaní s 84 na začiatku v čase, keď bol zákon predstavený parlamentu. Tvrdo sa bojovalo o každý jeden hlas poslanca a to, že sa podarilo presvedčiť 63 z nich, je skutočne pôsobivé. Ešte pôsobivejšie je, že sa to podarilo mladým ľuďom vo veku medzi 16 až 25 rokov, ktorí možno vyrastali na technologickom pokroku a fantazijnej literatúre, ale rozhodne vedia, ako ich využiť v boji za to, v čo veria.

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom
Viac k osobe Nick Clegg