Markušovský hrad v Markušovciach by dnes možno ani nestál v takej podobe, akej ho vidia turisti, ak by sa do jeho obnovy nepustil Košičan Peter Máriássy (75).
Hrad vzdialený päť kilometrov od Spišskej Novej Vsi dal koncom 13. storočia postaviť jeho predok a má za sebou pestrú históriu. Kedysi v ňom bývala šľachta, neskôr želiari. V 60. rokoch minulého storočia sa hovorilo o zriadení múzea v jeho priestoroch, pamiatka však bola nakoniec vydaná napospas času a ľuďom, ktorí rozoberali jej drevené i kovové konštrukcie.
Na oprave hradu v centre obce sa vďaka projektu s pomocou nezamestnaných pracuje od roku 2017, pravidelne ho navštevujú aj turisti.
Ak sa povie Máriássy, minimálne ľudia na Spiši si toto priezvisko spoja s názvom slávneho rodu a pamiatkami, ktoré po ňom ostali. Aká je vlastne história tohto rodu?
Myslím, že najstarší potomok, teda stoličný kapitán Miklós Máriássy sem, na Spiš, prišiel vyslaný kráľom na čele gemerských kopijníkov, kabarov, v 11. storočí. Prekročili rieku Hornád a tu na vyvýšenine postavili strážnu vežu a palisády. Okolo nej potom vznikla obec, a postavili drevený kostol. Toto je najstaršia časť histórie nášho rodu a počiatky hradu.
Miklósov syn, rovnako Miklós, mal za úlohu spomínaných kopijníkov usadiť na Spiši. Takýmto spôsobom vytvorili bodovú obranu severnej hranice Uhorska. Tvorili ju rôzne obce – Kišovce, Betlanovce, Markušovce, Lieskovany a ďalšie, išlo o malú župu, konkrétne župu desiatich kopijníkov. Táto župa pretrvávala až do dôb Márie Terézie. Myslím si však, že prínosom nášho rodu bolo zasídľovanie neobývaného územia a skultúrňovanie krajiny.
Predstavitelia rodu sem pozývali nemeckých osadníkov na základe šoltýskeho práva, ktorých usídlili na mieste dnešného Nálepkova. Klčovali lesy a zakladali bane. Takýmto spôsobom založili napríklad aj Batizovce a ďalšie, dnes už zaniknuté osady. Potom zakladali obce s Rusínmi, ako napríklad Tepličku nad Hornádom, Poráč a iné. Ľudia tu dostali prácu a tak aj možnosť sa tu usadiť, postaviť si rôzne obydlia. No a vďaka tomu, že zakladali bane, mal aj rod Máriássyovcov vyššie príjmy z baní.
Zaujímavosťou je, že ešte ani nemali kutacie práva a už ťažili kovy ako zlato, striebro, meď a železo. Až niekedy okolo roku 1360 dostali od Ľudovíta Veľkého kutacie právo, teda otvárať bane.
Okrem zakladania baní však v regióne Máriássyovci stavali aj hrady, čoho dôkazom je Markušovský hrad…
Áno, stavali hrady vrátane Markušovského, či hradu v Brzotíne pri Rožňave. Málokto tiež vie, že práve oni začali stavať hrad Krásna Hôrka v roku 1270. No nielen to, boli aj ochrancami viery, stavali aj kostoly v Markušovciach, v Spišskom Hrušove, v Chrasti nad Hornádom, Brzotíne a v ďalších obciach. Samozrejme, aj kaštiele.
Markušovce sú známe krásnym rokokovým kaštieľom. Ďalšie postavili v Spišskom Hrušove i Brzotíne. Nehovoriac o kúriách. Významný kaštieľ je napríklad v Batizovciach. Postavili tam dokonca nielen katolícky, ale aj evanjelický kostol, a to isté aj v Gerlachove. Mnohé pamiatky zostali, mnohé boli zničené alebo rozobrané, takže už po nich nemáme stopy. V archívnych materiáloch sa však dajú dohľadať.
Osobne som si dal záležať na tom, aby som vypracoval rodokmeň nášho rodu. Bádal som v archívoch v matrikách a podarilo sa mi zostaviť rodokmeň, ktorý som vydal aj knižne pod názvom „Desať storočí rodu Máriássy“. Na základe tejto publikácie som spracoval aj menšie publikácie pre cestovný ruch v slovenčine, maďarčine a angličtine. Teraz pracujem na verzii knihy o portrétoch rodu Máriássy a tiež historických pamiatkách.
Ak hovoríte o vašom rode a rodokmeni, ktoré najvýznamnejšie osobnosti boli jeho súčasťou?
Najhlavnejší boli prví. Známy je Mark, ktorý bojoval po boku Bela IV. pri maďarskej obci Muhi proti Mongolom.
Po prehratej bitke sprevádzal kráľa až do Benátok. Keď sa však vrátil domov, našiel Mongolmi vypálenú obec, drevený hrad a kostol, a tak začal stavať všetko od znovu. Práve on je možným staviteľom rotundy alebo kruhovej stavby na dolnom nádvorí Markušovského hradu.
Významnou osobnosťou bol aj Istvan Máriássy, ktorý bol šariššským, spišským či gelnickým kapitánom. Mal blízko k Zápoľským, vychovával budúceho uhorského kráľa Jána Zápoľského, ktorého mu zverila Hedviga Tešínska. Staral sa o jeho výchovu, učil ho bojovému umeniu.
Tieto osobnosti mali teda zázemie aj v Markušovciach, na hrade. Spomínali ste už jeho počiatky, ako sa ale stavba, vzhľadom na viaceré prístavby, vyvíjala v priebehu storočí?
Veľký význam malo podľa mňa vybudovanie strážnej veže, okolo ktorej postavili drevené palisády. To však Mongoli vypálili. Jadrom hradu mohla byť aj spomínaná kamenná kruhová stavba, pretože pri výkopových prácach sme našli aj zbytky hradieb.
Myslím si, že ako išli dejiny, vždy niekto z rodiny k hradu niečo pristavil či prestaval. V súčasnosti už niektoré časti hradu neexistujú. Nestojí ani severný palác, ktorý sa nachádzal oproti južnému palácu. Podľa vysvetlenia jedného z historikov tu dokonca platilo pravidlo, že v južnom paláci bývali muži a v severnom ženy.
Na hrade a jeho úprave sa ale dokonca pracovalo aj v 19. storočí, je to tak?
Áno. Ďalším významným bodom v rámci stavebného vývoja hradu bola prestavba severovýchodnej časti pre potreby archívu v rokoch 1843 až 1846. Máriássyovci sa už v roku 1750 dohodli, že zozbierajú listiny rodu a vybudujú archív.
V roku 1846 bol napokon umiestnený archív do severovýchodnej bašty. Zriadila sa aj zasadacia miestnosť, ktorá bola veľmi pekne vyzdobená portrétmi rodu Máriássy. Napadol mi v tejto súvislosti ešte vnuk Štefana Máriássyho Pál, ktorému sa podarilo získať peniaze od Levočanov za vykradnutý a vypálený hrad v roku 1527. Za tie prestaval hrad v renesančnom štýle.
Čo viedlo Levočanov k tomu, aby ho podpálili?
Vie sa iba to, že Levoča veľmi závideli Istvánovi Máriássymu jeho dobré kontakty so Zápoľskými, a to, že pod hradbami išla obchodná cesta. Mal tiež rôzne výsady, ktoré získal od kráľov. Napríklad, okoloidúci obchodníci museli v Markušovciach zložiť tovar a ten ponúkať jeden či viac dní a až potom mohli ísť ďalej.
V podstate sa Levočania obávali toho, aby sa tak nenarušili ich obchodné výhody. Veľmi sa tiež hnevali na Štefana Máriássyho, pretože rozširoval hrad a oni sa obávali, že pojme do hradu aj kostol. Síce od toho upustil a došlo k istému zmieru, staré spory však pretrvávali.
Levočania sa v rámci boja o uhorský trón pridali na stranu Ferdinanda I. Habsburga, Štefanov syn Ferenc bol ale na strane Jána Zápoľského. Levočania v rohu 1527 napadli hrad a o rok neskôr Ferdinand Habsburský skonfiškoval všetky majetky rodu Máriássy. Tie dostalo do užívania mesto Levoča dovtedy, kým im Ferdinand Habsburský nevráti 1 440 zlatých, ktoré mu požičali.
Neskôr, po uzavretí dohody, získal Štefanov vnuk Pavol od Levočanov 3 600 zlatých a z týchto peňazí prestaval hrad v renesančnom štýle. Bol významnou osobnosťou, založil tiež zemiansku školu, v ktorej sa učili deti šľachticov aj poddaných.
Vyučovalo sa po latinsky, nemecky i miestnym dialektom. Ďalšou veľkou osobnosťou bol András Máriássy, išlo o hrdinu napoleonských bitiek. Začal ako vojak-kadet, keď ale odchádzal do dôchodku ako veliteľ košickej posádky, bol už poľným maršalom.
Rovnakou osobnosťou bol János Máriassy, ktorý bojoval v stavovskom povstaní v rokoch 1848-49. Po jeho skončení bol odsúdený na smrť, no nakoniec mu tento trest zmenili na 18-ročné väzenie. Keď sa po šiestich rokoch dostal na slobodu, hospodáril v Chrasti nad Hornádom pri Spišskej Novej Vsi. Napokon ho cisár František Jozef I. povolal do armády, bol veliteľom košickej posádky a do dôchodku odchádzal ako generál. Dokonca mu udelil titul barón.
Mnohé pevnosti a hrady v minulosti postupne prestali plniť čisto obrannú funkciu, ale stávali sa z nich skôr rezidencie šľachtických rodín. Prečo to nebol prípad aj Markušovského hradu?
Nestalo sa to preto, lebo rod mal rozsiahle majetky a sídla, v ktorých bola možnosť bývania. František Máriássy si postavil renesančný kaštieľ. Bol tútorom rákóciovských detí, odtiaľ mal veľké príjmy. Z týchto peňazí tak vedel vybudovať ohromný kaštieľ.
Máriássyovci si postupne začali stavať aj ďalšie kaštiele a kúrie. Pri deľbe majetku sa prišlo na to, že mali kaštieľ v spomínaných Batizovciach, v Chrasti nad Hornádom, Brzotíne a inde. Takže od roku 1835 už Máriássyovci neobývali hrad, ale kaštieľ. Na hrade bývali už iba želiari, teda chudobní, ktorí pre nich pracovali. Miestni ľudia ho obývali do roku 1964. Vtedy tu bolo asi päť rodín.
Obývaný bol vtedy celý hrad alebo iba jeho niektorá časť?
Obývaný bol celý hrad. V každom kúte bývala nejaká rodina. Trvalo to až do vtedy, kým odbor kultúry okresného výboru nerozhodol o tom, že na hrade bude zriadené múzeum spišskej šľachty a pamätná izba Komenského.
Traduje sa totiž, že Pavol Máriássy si sem pozval Jána Amosa Komenského, aby učil na miestnej škole. On však dostal výhodnejšiu ponuku v Sárospataku. Takže tu nakoniec neučil, no pravdepodobne tu bol. Jeho syn sa totiž zaľúbil do českej emigrantky a zobral si ju.
Na vysvetlenie, v Markušovciach sa usadilo asi tridsať Čechov, ktorí sem utiekli po bitke na Bielej hore pri Prahe. Je teda možné, že Komenský sem prišiel na svadbu svojho syna a pri tejto príležitosti navštívil aj Pavla. Dokonca si dopisoval aj s jeho bratom Jánom.
Ako nakoniec dopadli plány s múzeom v 60. rokoch?
V rokoch 1969 až 1970 sa vykonalo zameranie hradu, takže konzerváciu sa podarilo realizovať až v rokoch 1970 až 1973. Ešte po roku 1968 vymenili ľudí na spomínanom odbore kultúry a v Múzeu Spiša, na ich miesto prišli noví. Na myšlienku zriadiť múzeum sa zabudlo. Od toho času teda nielenže nikto hrad neobýval, ale sa oň ani nikto nestaral. Dalo by sa povedať, že bol vydaný napospas miestnym ľuďom, ktorí rozobrali jeho drevené i kovové časti.
Ako sa potom hrad dostal do vašich rúk?
Niekedy v roku 1992 som sa dozvedel, že v pozemkovej knihe patria pozemky s budovami rodine Máriássy. Dal som zhotoviť východnú bránu, zamurovať západnú bránu, dvere a okenné otvory na hradbách. Hľadal som možnosti, ako získať peniaze na obnovu.
Najprv sa mi podarilo opraviť strechu na archíve, na ktorú som získal peniaze z ministerstva kultúry. Potom, niekedy v roku 2016, som sa zapojil do projektu, ktorý bežal doteraz, a teda do obnovy pamiatok za pomoci nezamestnaných. V roku 2017 sa mi takto podarilo zamestnať dvadsať ľudí. V nasledujúcich dvoch rokoch ich bolo až 26. Ďalší projekt mi neschválili.
Až neskôr sme sa zapojili do nového projektu, vďaka takto získaným financiám sme na hrade pracovali od augusta 2022 až do decembra minulého roka 2023.
Čo všetko sa za dané obdobie podarilo spraviť?
Veľmi veľa. Medzi najhlavnejšie patrilo triedenie sutiny a odvoz. Horné aj dolné nádvorie bolo totiž zasypané sutinou. Z nej sa vytrieďovali kamene, ktoré sa potom murovali do severného múra. To bola najhlavnejšia a najťažšia úloha. Archeológovia tu tiež realizovali sondy a objavili viaceré predmety. Išlo o kachlice, i gotické tehly, ktoré sa ručne vyrábali.
Na hornom nádvorí sa našla dlažba z riečnych okruhliakov. Postupne sme opravili strednú bránu. Jej klenba už bola natoľko narušená, až sme sa obávali, že spadne. Pustili sme sa aj do budovy archívu. Urobili sme nové stropy z hranolov a fošní, vymenili časti strešnej krytiny strechy a postavili komíny. Jeden komín sme postavili aj na južnom paláci, povymieňali zhnité trámy. Skutočne sa urobilo veľmi veľa práce. Navýšili sme tiež južnú hradbu a bašty.
Koľko financií už tieto práce stáli?
Neviem. No treba povedať, že peniaze išli na mzdy pracujúcich, ochranné pomôcky, materiál, náradie a dodávateľské práce.
Ale je to asi beh na dlhú trať, teda mimoriadne náročné, aj čo sa týka hľadania financií?
Áno. Najlepšie bol materiálne zabezpečený projekt s dlhodobo nezamestnanými, fungoval tri sezóny. Slabšie to už bolo v ďalšej sezóne, v roku 2022. Tam už bolo potrebné kúpiť za vlastné aj piesok, vápno, nejaké rezivo a iné. Už keď som sa pred rokmi púšťal do obnovy, miestni sa čudovali. Skonštatovali, že ak by som sa toho nebol chytil, bolo by to už zrejme celé zbúrané, rozobraté na stavebný materiál.
Hrad ste teda pred úplnou skazou zachránili. Ak ste hovorili o pokračovaní ďalších opráv, čo je ešte naplánované?
Podarilo sa mi získať prostriedky na vytvorenie projektu či štúdie budúceho využitia hradu. Oprava hradu je tak rozdelená na osem objektov. Na budúcu sezónu chceme dokončiť archív, potom by sme sa mohli pustiť do južného paláca. Na archív už mám kompletný projekt so všetkými náležitosťami, no na palác bude potrebné vytvoriť nový projekt.
Aké bude využitie budovy archívu?
Chcel by som ho opraviť tak, aby sa tam dalo bývať. Potrebujeme dokončiť výmenu latovania, pálenú krytinu, klampiarske práce na streche. Máme tam už urobenú kanalizáciu, prípojku vody, elektriny, potrebujeme ešte dokončiť elektroinštaláciu. Nasledovať bude dlažba v bašte, v zasadacej miestnosti, teda v budúcej kuchyni, tiež na toalete a v kúpeľni spolu s obkladmi. Ostáva nám tiež opraviť schody v budove. Keď tam totiž rozkrádali trámy, schody preborili.
Je hrad prístupný aj pre turistov?
Hneď, ako sme tu začali pracovať, mali sme otvorenú bránu pre každého návštevníka, turistov. Mali sme pracovníčku, ktorá ich sprevádzala. Teraz ich sprevádzam ja. Ak sa ohlási nejaká skupina, ktorá by chcela prísť, vycestujem sem z Košíc, prípadne s dcérou, a robím komentovanú prehliadku. Potrebné je však nejakým spôsobom zabezpečiť sociálne zariadenia, teda toalety, a toto by sme chceli vyriešiť tento či budúci rok.
Vy žijete v Košiciach, čo ostatní potomkovia rodu Máriássy?
Moji súrodenci, teda dve sestry a brat, žijú tiež v Košiciach, brat na Floride. Ďalší príbuzní žijú na Slovensku, Česku, v Spojených štátoch amerických a Nemecku. No a potom je ich veľa v Maďarsku.
Spomínali ste počiatky rodu na Spiši, významné osobnosti. Aká ale bola jeho história v 20. storočí? Mnohé šľachtické a významné rodiny prichádzali po druhej svetovej vojne o svoje majetky, aký bol príbeh tej vašej?
Moji rodičia s nami žili pôvodne v Markušovciach, v kúrii, ktorú otec dedil. Po určitom čase skonštatoval, že už nám tu „tráva nerastie“. Pozbieral rodinu a odsťahovali sme sa z kúrie do dvojizbového bytu v Poprade, potom do trojizbového bytu, kde som žil do roku 1964. Vtedy som začal chodiť na priemyslovku a po nej som ostal žiť v Košiciach.