Kedy ste si uvedomili, že vaše výsledky z práve skončenej kvalifikácie, ktorá trvala jeden rok, vám môžu zabezpečiť účasť na OH 2012 v Londýne?
Keďže naša nominačná súťaž trvala prakticky celý rok od mája 2011 do konca apríla 2012, priebežne som vedela, na ktorom mieste v redukovanom rebríčku BWF som. A vedela som aj to, koľko miest musím ešte ´urobiť´, aby som mala istotu olympijskej letenky. Sledovala som to veľmi pozorne, a nie iba ja (smiech). Ale ten prepočet bodov bol taký zložitý, že prvú informáciu, ktorú som brala za veľmi povzbudivú, som dostala približne pred mesiacom. Vtedy som sa dozvedela, že mám veľmi reálnu šancu štartovať v Londýne. Oficiálne pozvanie od našej Svetovej federácie bedmintonu (BWF) som dostala až v piatok 1. júna.
Aké pocity vo vás zavládli vo chvíli, keď ste sa dozvedeli, že s definitívnou platnosťou patríte do 46-členného pavúka olympijskej súťaže v bedmintonovej dvojhre žien?
V prvom rade to bola veľká radosť a ohromné šťastie. A v druhom rade aj krásna úľava, že som to dokázala! Bola som veľmi šťastná, že moja cesta za týmto olympijským snom, ktorý som začala snívať prakticky hneď po olympiáde v Pekingu pred štyrmi rokmi, sa naplnila. Bola to úspešne ukončená misia, pre ktorú som prakticky za rok dvakrát obletela svet a za dvanásť mesiacov som hrala až na 26 ťažkých medzinárodných turnajoch po celom svete. Bolo to náročné nie iba na fyzickú kondíciu, ale aj na psychiku. A tiež na logistiku – ako to všetko v relatívnom zdraví a patričnej pohode zvládnuť.
Kto bol zvestovateľom tej dlho očakávanej správy a ako ste ju prijali? Čo vám vtedy prišlo na um?
Správu o tom, že som definitívne na olympiáde, mi zvestoval generálny sekretár Slovenského zväzu bedmintonu (SZBe) Peter Tarcala, ktorý bol koncom mája v Číne na kongrese Svetovej federácie bedmintonu. Tam to všetci veľmi intenzívne prepočítavali a redukovali. On bol prvý, čo mi to povedal do telefónu, lenže aj tak sme museli čakať až do piatka 1. júna, kedy to bolo už definitívne. Až vtedy, keď som dostala pozvánku do Londýna, som si mohla povedať: ´Naozaj som na olympiáde!´
Ako dlho ste sa o tento výnimočný úspech usilovali? Čo všetko ste pre splnenie olympijského sna museli podstúpiť?
O tom, že som sama počas tohto nominačného kolotoča dvakrát obletela našu planétu, som už hovorila. Aj o tom, že som za rok hrala na 26 turnajoch rôznej kategórie a významu. Nehovorila som však o tom, že spolu s trénerom Tomášom Lobotkom a generálnym sekretárom SZBe Petrom Tarcalom sme už pred týmto svetovým turné veľmi rozumne stanovili taktiku a stratégiu, ktorej hlavným cieľom bol postup na OH. Z veľmi bohatej ponuky významných svetových turnajov sme vybrali najmä tie, na ktorých by som mohla zbierať body do svetového rebríčka BWF. To však znamenalo postúpiť do hlavnej súťaže, dostať sa v súťažnom pavúku čo najďalej. Preto som hrala na turnajoch po celom svete, na ktoré hráčky TOP desať nezvykli chodiť. A keďže sú to väčšinou Číňanky, hrala som mimo Číny a do Ázie som letela až vtedy, keď som tých bodov mala toľko, že by mi to na postup mohlo stačiť. Bolo to veľmi rozumné rozhodnutie, lebo nemalo význam chodiť na elitné turnaje, na ktorých hrá 50 najlepších hráčok sveta – a skončiť bez bodov hneď v kvalifikácii. To by boli zbytočne vyhodené peniaze von oknom. Preto sme museli rozumne kalkulovať.
Ktorá, respektíve ktoré súťaže boli pre vašu účasť na londýnskej olympiáde rozhodujúce a kľúčové?
Najviac bodov som získala koncom minulého roka, kedy som bodovala na šiestich turnajoch za sebou. To mi veľmi pomohlo. Najviac bodov som si pripísala za 2. miesto, ktoré som vybojovala práve v decembri minulý rok v Mexiku. Bolo to podujatie prestížnej série International a ja som bola v jeho finále! To bol môj najväčší úspech v kariére. Do prvej osmičky som postúpila aj v Suriname, kde som bola piata, raz som skončila ôsma, dvakrát som bola v prvej šestnáste. Všetko to boli bodované umiestnenia, ktoré ma v rebríčku BWF posunuli veľmi vysoko.
Hovoríte, že ste bedminton hrali po celom svete. Akú najväčšiu exotiku ste počas tej ročnej púti do Londýna navštívili, v ktorej krajine sa vám najviac páčilo?
Za tých dvanásť mesiacov som navštívila veľmi veľa krajín. Ktoré z nich boli najväčšia exotika? Do prvej trojky by som asi zaradila Tahiti, Peru či Surinam. Veľmi sa mi páčilo aj v Austrálii. Ale treba povedať, že nikde som nebola ako obyčajná turistka! Všade som bola ako športovkyňa! Všade som v prvom rade išla hrať bedminton, nie obdivovať krásu krajiny a jej historické a kultúrne pamiatky. Aj vďaka tomu som sa dostala do svetovej stovky v dvojhre žien. V minulosti som dokonca bola aj na 93. mieste, čo je najlepšie umiestnenie Slovenky v histórii. Ale bez dobrých sponzorov, bez všemožnej podpory rodičov a priateľov a nášho zväzu bedmintonu by som to nedokázala. Oni mi financovali podstatnú časť mojich pobytov na spomínaných turnajoch.
Ako títo vaši sponzori a podporovatelia prijali správu, že budete hrať na olympiáde v Londýne? Potešil ich fakt, že ich finančná pomoc prospela dobrej veci? Aká bola ich prvá reakcia na váš úspech?
Samozrejme, že táto správa, ktorú som im už od prvého júnového piatku stihla oznámiť, potešila veľmi veľa ľudí, ktorí mi zo srdca priali účasť na londýnskej olympiáde. Zaznamenala som veľa pozitívnych ohlasov aj u svojich slovenských či zahraničných súperiek. Už teraz si veľmi jasne uvedomujem, že postup na OH je obrovský úspech nie iba pre mňa osobne, ale takisto aj pre celý slovenský bedminton. Dúfajme, že moja účasť v Londýne ešte viac zviditeľní náš pekný šport na celom Slovensku. Bedminton to teraz naozaj veľmi potrebuje.
Ako dlho sa venujete bedmintonu a kto vás k nemu priviedol?
K bedmintonu som sa dostala úplnou náhodou. Hral ho môj brat, tak som si ho vybrala aj ja (smiech). Navyše, naša rodina je pomerne športovo založená, tak nás oboch rodičia pri tomto športe podporovali ako najlepšie vedeli. Aj vďaka ich pochopeniu a najmä finančnej pomoci som sa teraz prebojovala na olympiádu! Bez ich podpory by som to asi ťažko dokázala. Som im za to veľmi vďačná. Urobili pre mňa naozaj veľmi veľa. A veľa pre tento úspech aj obetovali.
Hovoríte, že vaša rodina je športovo založená. Akým športovým odvetviam sa venovali vaši rodičia, keď boli mladší?
Viac športoval otec, ktorý sa v mladosti venoval atletike a futbalu. Vo futbale bol veľmi dobrý, hoci na reprezentáciu mu to vtedy nestačilo (smiech). Teraz sa začal venovať aj bedmintonu. Keď sme ho hrali my, chcel to skúsiť aj on. A celkom mu to ide (smiech). Mama bola zameraná skôr na kultúru. Ona spievala. Preto sme obaja s bratom aj tancovali, ja som okrem bedmintonu hrala aj volejbal, hoci pri mojej výške 163 cm a hmotnosti 55 kg to znie dosť paradoxne, ale je to pravda (smiech). Takže ešte pred bedmintonom som mala dobrú športovú predprípravu.
Práve rodičia patria medzi hlavných sponzorov vášho cestovania okolo sveta v období, keď ste naháňali body do svetového rebríčka Svetovej bedmintonovej federácie (BWF)? Akou čiastkou sa podieľali na vašom sponzoringu, ak to pravda nie je tajomstvo?
Celý ten špás, čiže tých 26 turnajov za 12 mesiacov stál veľmi veľké peniaze. Všetkých. Rodičov, sponzorov, Slovenský zväz bedmintonu… Ani sa nepýtajte koľko (smiech). Poviem to inak (dlhá odmlka). Snaha dostať sa na olympiádu ma vyšla okolo 350 – 360 tisíc eur! Ale to nie sú náklady iba na ten jeden rok, počas ktorého som lietala z Mexika do Peru, z Peru na Tahiti, odtiaľ do Austrálie a od protinožcov na Surinam či niekde do Ázie alebo späť do Južnej Ameriky… To sú výdavky na celý štvorročný cyklus. Preto, verte mi, poriadne mi odľahlo prvého júna, keď už bolo jasné, že tie ťažko nazbierané a vymodlené sponzorské peniaze sa mi úspešne podarilo premeniť na účasť na londýnskej olympiáde (smiech).
V histórii samostatnosti SR ste iba druhou Slovenkou, ktorá sa predstaví na OH? Sledovali ste v minulosti výsledky vašej predchodkyne Evy Sládekovej, ktorá štartovala na OH 2008 v Pekingu? Boli ste s ňou v kontakte?
Áno. S Evou Sládekovou sa poznám, hoci ona už dlhšie žije vo Francúzsku. Aj ona v minulosti hrávala bedminton v Trenčíne. Takže stále tu máme niekoľko spoločných známych… Preto som s ňou cez internet v kontakte – a niekoľkokrát sme spolu telefonicky hovorili. Aj po postupe na olympiádu mi veľmi srdečne gratulovala.
Trochu ste nás predbehli… Chceli sme vedieť ako Eva Sládeková reagovala na to, že práve vy budete pokračovateľkou slovenskej účasti na bedmintonových súťažiach pod piatimi olympijskými kruhmi?
Bola veľmi rada! Napísala mi, že ju to veľmi potešilo. A mailom mi odkázala, aby som si olympiádu užila, aby som sa v Londýne zbytočne nestresovala, lebo o všetkom v mojej súťaži rozhodne žreb. Žreb určí, či budem mať šťastie a postúpim ďalej, alebo nie… V Londýne bude hrať 46 hráčok v šestnástich skupinách, takže niektoré skupiny budú tvoriť iba dve hráčky. Bude to ťažké, ale Eva mi doslova mailom napísala krátke a vrúcne želanie: ´Uži si to.´ Tak si to asi budem užívať (smiech).
Ako Sládeková, tak aj vy hráte bedminton v Trenčíne. Čím si vysvetľujete fakt, že obe slovenské olympioničky v tomto športe vyrástli práve v meste pod Matúšovým hradom?
Máte pravdu. Obe máme trenčiansku bedmintonovú školu. Hoci ja som s týmto športom začínala v Bratislave. Odtiaľ som prestúpila do Trenčína. V tomto meste pôsobí veľmi dobrý klub. Vďaka nemu máme vytvorené výborné podmienky. Máme peknú špecializovanú halu, veľmi dobré zázemie, dobrých trénerov i funkcionárov. Preto sa bedmintonu v Trenčíne tak darí. Robia ho ľudia, ktorí mu rozumejú – a ktorí sa pre úspech tohto olympijského športu dokážu obetovať. Z Trenčína sa o postup do Londýna usiloval aj muž, ale nepodarilo sa mu prejsť cez nominačné turnaje tak úspešne ako mne. Ale nechýbalo veľa a Trenčín by mal v bedmintonovej súťaži na OH v Londýne dvojnásobné zastúpenie! Aj to svedčí o tom, že v Trenčíne sa bedmintonu v súčasnosti darí. Že je tu veľmi dobrý a agilný športový klub.
Eva Sládeková, ktorá po olympiáde v Pekingu zostala žiť vo Francúzsku, počas kondičnej prípravy na pekinskú olympiádu chodila trénovať do Dubnice nad Váhom k olympijskému víťazovi v boxe Jankovi Zacharovi. Povestný technik a vychýrený tanečník v ringu s ňou trénoval pohyb na kurte, reflex a pod jeho vedením si cibrila nie iba postreh, ale aj koordináciu pohybov. Vy ste nad niečím podobným neuvažovali?
Viem o tom, ale ja boxovať určite nebudem (smiech). Ja sa na pästiarske tréningy určite nechystám. Ja budem normálne trénovať to, čo mi určí tréner. Budem cvičiť fitnes, veľa plávať, behať posilňovať a najmä hrať na kurte s mojou sparingpartnerkou, ktorá je veľmi talentovaná juniorka. Pre mňa je veľmi vhodnou hráčkou. Chcem sa zdokonaliť v úderoch, budem sa usilovať popracovať na pohybe po kurte a v podobných veciach. Verím, že vďaka tomuto programu sa veľmi dobre pripravím na olympiádu. Teraz päťdesiat dní pred začiatkom olympiády nabehneme na osemtýždňový tréningový cyklus, ktorý by mal priniesť svoje ovocie práve v Londýne (smiech). Uvidíme, ako to budeme všetko stíhať. Či nebudeme musieť trochu zredukovať z programu, ktorý sme si pred seba teraz postavili (smiech).
Čo bolo podľa vás rozhodujúce, že ste sa v takej silnej medzinárodnej konkurencii dostali na olympiádu? Čim ste v tej veľkej plejáde vašich súperiek prerazili?
Generálny sekretár nášho zväzu Peter Tarcala tvrdí, že rozhodujúcim činiteľom pri postupe na OH 2012 bola moja húževnatosť a chuť biť sa o tú londýnsku olympiádu do poslednej možnej chvíli! Ako som už spomínala, tie prepotrebné body do rebríčka BWF som zbierala na všetkých kontinentoch planéty! Nebolo to vôbec jednoduché, lebo pre nedostatok financií som všade – na každý turnaj – cestovala úplne sama! Sama som sa snažila nazbierať čo najviac bodov, aby som v Londýne nechýbala. Bola to dlhá a veľmi tŕnistá cesta, ale na to všetko zlé a ťažké sa veľmi rýchlo zabudne, keď budem stáť na olympijskom kurte v Londýne (smiech). Tomu konečnému cieľu som podriadila všetko v živote. Často aj škola išla bokom…
Aké je vaše momentálne postavenie v neredukovanom svetovom rebríčku ženskej dvojhry a kedy ste vy v ňom boli najvyššie?
Vo svetovom rebríčku BWF som momentálne na 99. mieste, čiže uzatváram prvú stovku rankingu. V ňom som už bola aj deväťdesiata tretia. To bolo najvyššia priečka, na akej zástupca Slovenska v rankingu BWF vôbec niekedy figuroval. V redukovanom poradí pre OH 2012 som skončila na 42. mieste, pričom v Londýne bude štartovať 46 žien. Pôvodne to malo byť iba 38, ale keďže niektoré si vybojovali postup aj v štvorhre žien a v mixe (osem žien z rebríčka BWF, pozn.) počet účastníčok OH sa zvýšil na štyridsaťšesť žien. V štvorhre bude na OH 2012 hrať 16 párov a taký istý počet sa predstaví aj v súťaži miešaných párov.
Koľko Európaniek sa nominovalo do tejto olympijskej štyridsaťšestky? Máte dobrý prehľad o možných súperkách, s ktorými by ste sa v Londýne mohli dostať do konfrontácie priamo na kurte?
Z Európy do Londýna postúpilo dvadsaťpäť žien a z Ázie ich bude hrať štrnásť. Na čele svetového rebríčka BWF sú v ženskej dvojhre momentálne štyri Číňanky, z ktorých iba tri môžu ísť na olympiádu. Z prvej šestnástky môže mať krajina dve zástupkyne a od 16. miesta v rebríčku nižšie iba jedného reprezentanta. Prehľad o mojich možných súperkách mám. Ak dostanem hneď na úvod hráčku z Ázie, bude veľmi ťažké sa cez ňu ďalej dostať. Zástupkyne Ázie už dlhé roky v tomto športe jednoznačne dominujú! To napokon každý, kto náš šport aspoň trochu sleduje, vie. Je kuriózne, že spomínané štyri Číňanky majú napríklad rovnaké priezvisko Wang (smiech). A vraj nie sú z jednej rodiny! Ak by som však dostala v prvých kolách Európanku, v takom prípade by možno bola šanca aj na nejaký lepší výsledok… Nemusela by to byť iba účasť na olympiáde (smiech). Ako hovorím, všetko bude závisieť od žrebu OH turnaja.
Spomínali ste, že turnaje po celom svete ste absolvovali sama bez trénera. Akou formou ste udržiavali s ním kontakt, ako vám radil a pomáhal počas tohto ťažkého obdobia?
Tréner mi pomohol v príprave doma. Pracovali sme spolu na hernej kondícii, psychickej odolnosti, na úderovej technike i istote, ale aj na zlepšenom pohybe na kurte. Veľa ma naučil o bedmintone ako o športe. Naučila som sa pri ňom vyhrávať. Ale na nominačných turnajoch som si musela poradiť sama. A to aj napriek tomu, že veľa sme spolu telefonovali, skypovali, radili sa na diaľku. Bol mi veľkou oporou najmä vtedy, keď som skončila na turnaji už v kvalifikácii a zostala som bez bodov… Aj také turnaje boli (dlhá odmlka). Vtedy som jeho podporu potrebovala, lebo som sa musela preladiť a plánovať ďalší turnaj. Ako hovorím, pre nedostatok peňazí som prakticky lietala z jedného turnaja na druhý – z jedného dejiska rovno do druhého! Nejaký oddych doma neprichádzal do úvahy. Nemali sme na to peniaze! Bola som v jednom kolotoči, čo sa nakoniec ukázalo ako dobrý ťah, lebo tých šesť turnajov, ktoré som odohrala v jednom kuse, mi pri konečnej bilancii získaných bodov najviac pomohlo.
Eva Sládeková v Pekingu bez boja postúpila do 2. kola, v ňom však prehrala hladko 0:2. Máte ambície byť prvou Slovenkou, ktorá vyhrá prvý set, respektíve zápas na olympijských hrách?
Samozrejme, že áno. Bolo by to veľmi pekné, lenže všetko bude závisieť od žrebu. Ak hneď v prvom kole dostanem niektorú špičkovú hráčku z Ázie, ani pri najlepšej vôli nemôžem zaručiť, že s ňou vyhrám aspoň set! Aziatky sú v tomto športe oveľa ďalej ako my z Európy. Tam je to národný šport. Dopredu sa však určite nevzdávam – a do Londýna idem, s tým, že kožu ľahko nepredám (smiech).
Prelom rokov 2011 a 2012 bol pre vás poriadne náročným obdobím. Okrem nominácie na OH v Londýne ste úspešne zvládli aj štátne záverečné skúšky na Trenčianskej univerzite. Z čoho ste mali väčšiu radosť – z vybojovania účasti na OH, alebo zo získania inžinierskeho titulu v odbore ľudské zdroje a personálny manažment?
Oba momenty boli veľmi náročné a emotívne. Ale vzhľadom na to, že olympiáda je raz za štyri roky, viac si vážim nomináciu do Londýna! Samozrejme, som veľmi rada, že už aj vysokú školu mám úspešne za sebou, ale ak by sa mi v máji nepodarilo urobiť štátnice, nič by sa nebolo stalo. Školu môžem pokojne dokončiť aj o dva roky neskôr, kým ďalšia šanca na olympiádu bude až o štyri roky. A dnes nikto nevie s istotou povedať, či ešte taká šanca vôbec niekedy v živote bude… Olympiáda je vrchol môjho životného snaženia. Jednoznačne ju vo svojom rebríčku dávam najvyššie. Je to splnenie môjho sna!
Teraz sa naplno venujete bedmintonu, ale čo budete robiť po skončení londýnskej olympiády? Kde sa ako čerstvá absolventka vysokej školy zamestnáte? Máte už v tomto smere nejaké jasné riešenie?
Zatiaľ som nezamestnaná, aby som sa mohla naplno venovať príprave na olympiádu. Teraz je na prvom mieste šport a ostatné príde na rad až po olympiáde. Už som však sondovala možnosti môjho civilného zamestnania. Som v kontakte s jedným kamarátom v Trenčíne, ktorý má malú firmu na predaj športového výstroja. Pravdepodobne budem mu pomáhať vo firme. Chcem mu pomôcť pri predaji. Uvidím, čo z toho nakoniec bude. Pretože to zatiaľ boli iba také prvé sondy… Prvé pokusy… Možno po olympiáde si nájdem aj nejaké iné uplatnenie ako čerstvo skončená inžinierka v oblasti ľudských zdrojov a personálneho manažmentu (smiech). Bedmintonom sa živiť nemôžem. To si môžu dovoliť iba najlepšie hráčky sveta. Možno prvých desať vo svetovom rebríčku. Možno päť… Neviem. Ani sa tým netrápim. Ja som teraz čerstvo skončená inžinierka – a k tomu ešte aj dobrovoľne nezamestnaná (smiech).
Pôsobí na Slovensku nejaký profesionálny hráč bedmintonu? Dá sa týmto športom živiť? Dá sa tento populárny olympijský šport robiť ako svoje zamestnanie a povolanie?
O nejakom profesionálnom hráčovi bedmintonu na Slovensku neviem. Určite profesionála medzi sebou nemáme. Momentálne je na Slovensku registrovaných 2112 športovcov, ktorí hrajú a trénujú v 224 kluboch, ale o človeku, ktorý by sa týmto športom živil, neviem (smiech). Na Slovensku sa bedminton dá hrať iba popri civilnom povolaní. Samotný šport by človeka neuživil. To sa dá iba v Ázii, ale ako som už povedala, iba prvých desať hráčov zo svetového rebríčka. Tí aj najlepšie zarábajú. Pravidelne chodia na tie najlukratívnejšie svetové turnaje, na ktorých sa dajú zarobiť pekné prize many, čiže odmeny a prémie za turnajové víťazstvá.
Ako 50 dní pred slávnostným otvorením OH 2012 vyzerá vaša príprava na londýnsku olympiádu? Čo všetko počas nej chcete ešte stihnúť?
Ako som už spomínala, teraz nastupujeme do osemtýždňového prípravného cyklu, ktorým vyvrcholí naše úsilie presadiť sa na olympiáde. Budeme sa pripravovať iba doma v Trenčíne. Po tom maratóne ciest po turnajoch mi to napokon aj dobre padne. Konečne budem doma, budem trénovať a konečne zo mňa opadne ten obrovský stres, ktorý ma sprevádzal celý rok – od mája 2011 do konca apríla 2012. Bola to riadna fuška! Som nesmierne šťastná, že to mám všetko úspešne za sebou (smiech). Pôvodne som sa chcela ísť pripravovať na medzinárodné sústredenie do Švajčiarska, kam ma po postupe na olympiádu pozvali, ale keďže ten termín nám koliduje so sľubom olympionikov u prezidenta republiky, tak sme radšej zostali doma.
Pôjdete ešte v období pred olympiádou na nejaký medzinárodný turnaj?
Ak sa nič nečakané nestane, v pláne máme jeden silno obsadený medzinárodný turnaj v Rusku. Pôjdem sa trochu rozohrať na turnaj do Petrohradu.
Čo si od tejto medzinárodnej konfrontácie v Petrohrade sľubujete? Čo na tomto turnaji chcete dokázať?
Pôjdem si tam overiť svoju momentálnu športovú formu a najmä tesne pred londýnskou olympiádou chcem tam odohrať pár ostrých stretnutí. Aby som vedela, na čom som. Iné je hrať bedminton so sparingpartnerom, ktorého veľmi dobre poznáte – a iné ísť s kožou na trh na turnaji, kde sa vám môže do cesty postaviť aj súperka, ktorú nemáte prečítanú… Chcem sa po tom domácom pokojnom tréningu v Trenčíne opäť dostať do normálneho zápasového tempa. Chcem tesne pred začiatkom olympiády opäť zažiť obyčajný zápasový stres a napätie! Trénovanie a prípravné zápasy s domácimi hráčkami mi ich nedokážu navodiť. Ja však poriadny stres i herné napätie potrebujem preto, aby som nevyšla z tempa (smiech).
Zhováral sa Štefan Žilka